Ľudovít XIV. (* 5. september 1638, Saint-Germain-en-Laye – † 1. september 1715, zámok Versailles) bol francúzsky a navarrský kráľ z rodu Bourbonovcov, ktorý vládol v rokoch 1643 – 1715.
Za jeho vlády vrcholil vo Francúzsku kráľovský absolutizmus a barokové umenie. Jeho expanzívna zahraničná politika zatiahla do vojny väčšinu vtedajšej Európy. Za jeho vlády obsadilo Francúzsko Lotrinsko, Alsasko a Štrasburg. V rokoch 1701 – 1714 bojoval aj v slávnej vojne o španielske dedičstvo. Vo Francúzsku dal vybudovať architektonické skvosty ako zámok vo Versailles, Invalidovňu – nemocnicu a domov pre vojnových veteránov. Nákladný život a neustále konflikty Ľudovíta XIV. s väčšinou európskych mocností priviedli Francúzsko v 18. storočí na pokraj štátneho bankrotu.
Životopis Narodil sa ako dlhoočakávané dieťa Ľudovíta XIII. a Anny Habsburskej, dcéry španielskeho kráľa Filipa III. a Margaréty Habsburskej.
Na kráľovskom tróne Kráľom sa stal ešte ako malý 5-ročný chlapec v roku 1643 a do doby jeho dospelosti vládla za neho ako regentka jeho matka Anna Habsburská a prvý minister kardinál Mazarin. Ten pokračoval v diele svojho predchodcu kardinála Richelieua a položil základy absolutistického francúzskeho kráľovstva, ktoré charakterizovala koncentrácia moci, oklieštenie moci stavovského parlamentu a vysokej šľachty a drancovanie peňažných prostriedkov štátu. Obdobie regentstva využila časť šľachty a zorganizovala odpor proti korune do vzbury zvanej fronda, ktorá však bola kardinálom Mazarinom potlačená.
Ľudovítova matka a kardinál spravovali krajinu až do roku 1651, keď Ľudovít dosiahol vek trinásť rokov. Bol vyhlásený za plnoletého a regentstvo jeho matky oficiálne skončilo. Na samostatnú vládu bol však primladý a preto menoval Mazarina prvým ministrom (premiérom) vlády. Po Mazarinovej smrti v roku 1661 zostal tento post neobsadený a kráľ prebral všetky práva i povinnosti a vládol sám. Korunovaný bol však 7. júna 1654www.reims-kathedrale.culture.fr: Chronologie der in Reims gekrönten französischen Könige zwischen 1027 und 1825 , 2. jún 2011 v katedrále Notre-Dame v Reims.
Na trón zasadol v čase vrcholiacej tridsaťročnej vojny, ktorá napriek obrovskému ľudskému utrpeniu priniesla pre mladého kráľa a jeho krajinu územný zisk a posilnenie jeho pozície v medzinárodnom meradle. Uzavretím vestfálskeho mieru v roku 1648 Francúzsko získalo Alsasko a zvrchovanosť nad troma biskupstvami – Metz, Verdun a Toul. Navyše v roku 1658 posilnilo svoju prevahu nad habsburskou monarchiou, keď drobné nemecké štáty vytvorili tzv. Rýnsky spolok pod ochranou Francúzska. V roku 1659 skončila vleklá vojna so Španielskom uzavretím tzv. pyrenejského mieru, ktorým Francúzsko získalo na severe grófstvo Artois a na juhu Roussillon. Gestom mierového urovnania sporu sa stal i Ľudovítov sobáš so španielskou infantkou Máriou Teréziou, ktorá sa však musela zriecť dedičských nárokov po svojom otcovi. Pyrenejský mier znamenal začiatok konca dovtedajšieho výsadného medzinárodnopolitického postavenia Španielska.
Ľudovítova expanzívna politika left|thumb|Kardinál Mazarin V roku 1665 zomrel španielsky kráľ Filip IV. a ako nástupcu zanechal iba štvorročného syna Karola. Francúzsky kráľ situáciu okamžite využil a pod zámienkou nevyplatenia manželkinho vena vzniesol požiadavku na Slobodné grófstvo burgundské a niekoľko belgických miest. 24. mája 1667 vpadol do Flámska. Rozpútal tak tzv. devolučnú vojnu (z „ius devolutionis“, t. j. dedičné právo), v ktorej spočiatku dosiahol značné úspechy. Bezohľadnosť, s akou riešil svoje územné požiadavky, však v európskych panovníckych kruhoch vyvolala veľkú nevôľu. Holandsko a Španielsko získali významného spojenca v Anglicku. Spojeneckou zmluvou z 23. januára 1668 sa vytvorila tzv. prvá protifrancúzska koalícia, ktorej Ľudovít nedokázal čeliť. Ešte v máji toho roku bol francúzsky kráľ prinútený vydať zabraté územia.
Napriek tomu však francúzsky kráľ túto záležitosť nepovažoval za uzavretú. Vedel, že situáciu zvráti vo svoj prospech iba rozdelením protivníkov. Získal na svoju stranu anglického kráľa Karola II. a švédskeho kráľa Karola XI. Osamotené Holandsko sa v roku 1672 stalo jeho ľahkou korisťou. Porážka Holandska však nebola definitívna. Jeho miestodržiteľ Viliam III. Oranžský sa v druhej protifrancúzskej koalícii spojil s Dánskom, Španielskom a habsburskou monarchiou a v roku 1674 vyhlásil Ľudovítovi XIV. vojnu. Francúzske jednotky napriek drvivej prevahe protivníka triumfovali. Výsledkom bolo uzavretie mieru v roku 1678 v Nijmegene, ktorým Francúzsko získalo opäť Burgundsko, takmer celé Lotrinsko a od habsburskej monarchie Freiburg a rozšírilo tak svoj vplyv až po rieku Rýn.
Napriek ohromnému úspechu sa však Ľudovít neuspokojil s dosiahnutým. V roku 1679 začal násilne obsadzovať územia patriace kedysi ku krajom, ktoré mu teraz patrili. Tak v roku 1681 získal Štrasburg a Luxembursko. Francúzsko sa na konci 17. storočia stalo najsilnejšou a najobávanejšou európskou krajinou. thumb|Adam Frans van der Meulen:Ľudovít XIV. pri obliehaní Besançonu v r. 1674, okolo 1674, olej na plátne, Louvre, Paríž Ľudovítovi na ceste k veľmocenskému postaveniu priala i medzinárodná situácia. Habsburská monarchia musela odolávať tureckému obľahnutiu Viedne a preto ťažko mohla hájiť svoje záujmy na západe Európy. Tento fakt Ľudovít využil a začal vojenské operácie proti okolitým krajinám: v decembri 1683 obsadil Katalánsko a v júli 1684 Luxembursko. V auguste 1684 boli cisár Leopold I. Habsburský a Španielsko nútení uznať francúzske výboje.
V snahe o elimináciu expanzívnej francúzskej politiky a v obave z jeho očakávaného útoku v ríši uzavrel cisár Leopold I. so Španielskom, Švédskom, Falckom, Saskom a ďalšími štátmi 9. júla 1686 v Augsburgu spojenectvo (tzv. Augsburskú ligu).Dunlop, Ian. "Louis XIV", s. 313, Pimlico London 2001. Účel vzniku tohto spojenectva potvrdili nasledujúce roky. Francúzske vojská i napriek jednoznačnej prevahe štátov združených v protifrancúzskej koalícii v septembri roku 1688 vpadli do Falcka a nemilosrdne ho vyplienili.Lynn, John A., s. 192 – 193.
V novembri vyhlásilo Francúzsko vojnu severnému Nizozemsku. Koaličné krajiny, od mája 1689 posilnené o Holandsko, Anglicko a Savojsko (vznik tzv. Veľkej aliancie), vyhlásili Francúzsku vojnu.
V priebehu prvého polroku 1690 dosahovali francúzske jednotky výrazné úspechy na väčšine bojísk; najvýznamnejšie bolo víťazstvo v bitke pri Fleuruse zo dňa 1. júla roku 1690. Počas nasledujúcich rokov sa však prejavilo finančné vyčerpanie Francúzska a bojové sily sa vyrovnali. Sedem ďalších rokov pokračovala ničivá vojna nerozhodne. Až v septembri roku 1697 uzavrelo Francúzsko pod tlakom nepriaznivých okolností mierLynn, John A., s. 253., ktorým odstúpilo Španielsku všetky územia, získané po nijmegenskom mieri.
Druhé obdobie vlády left|thumb|Socha Ľudovíta XIV. od Antoina Coysevoxa na nádvorí paláca Carnavalet Osemdesiate roky 17. storočia sa niesli v znamení vrcholiacej moci Ľudovíta XIV. Kráľovský dvor posilňoval svoje postavenie i na úkor cirkvi. V novembri 1681 Ľudovít vydal nariadenie označované ako Deklarácia o duchovenstve Francúzska (Déclaration clergé de France), ktorej cieľom bolo obmedzenie pápežskej moci na území kráľovstva. Na základe tohto nariadenia prišlo k výraznému obmedzeniu vplyvu kléru a jeho podriadeniu sa moci korune. Bez kráľovho súhlasu nesmel žiadny duchovný opustiť Francúzsko a žiadny štátny úradník nesmel byť exkomunikovaný za skutky vykonané pri plnení svojich povinností.
Obrat v dovtedajšej úspešnej politike Ľudovíta XIV. nastal pred rokom 1690. V roku 1685 jeho nešťastné rozhodnutie, odvolanie nantského ediktuKlaus Malettke: Ludwig XIV. von Frankreich. Leben, Politik und Leistung. s. 116ff, krajinu veľmi vnútorne oslabilo. V dôsledku tohto rozhodnutia bolo viac ako dvestotisíc hugenotov nútených opustiť Francúzsko.
V roku 1683 zomrel Colbert, veľký strojca hospodárskeho vzrastu Francúzska. Napriek úsiliu priviesť krajinu na pozíciu prvej európskej veľmoci, svoj cieľ nedosiahol. Colbert bol ešte svedkom založenia rozsiahlej francúzskej osady pri ústí rieky Mississippi, nazvanej po Ľudovítovi XIV. Louisiana. Nahradil ho minister Louvois, ktorého politika viedla krajinu k novým vojnám a novým výdavkom. V dôsledku ním podporovaných Ľudovítových vojenských dobrodružstiev a následkom nákladného života kráľovského dvora bola štátna pokladnica vyčerpaná a na obzore sa črtali ďalšie vojny vyžadujúce ďalšie náklady. Ale tvrdenie, že Ľudovít XIV. priviedol krajinu takmer na pokraj štátneho bankrotu, je vzhľadom na historickú realitu nespravodlivé.Olivier Bernier: Ludwig XIV. Die Biographie. s. 369 Po vysiľujúcej vojne o španielske dedičstvo bolo síce Francúzsko veľmi zadlžené, ale stále prosperujúce.François Bluche: Im Schatten des Sonnenkönigs. Alltagsleben im Zeitalter Ludwigs XIV. s. 2ff Štátny dlh v roku 1715 nebol výsledkom prehnanej obľuby luxusu a veľkých stavieb, ale najmä vleklého vojnového konfliktu, ktorý si vyžiadal obrovské finančné náklady. Dvakrát dal kráľ všetko striebro v krajine skonfiškovať, roztaviť a vyrobiť z neho mince, aby mohol zaplatiť vojsko. Až Lawov finančný systém od roku 1716, špekulácie v Amerike a nasledujúci kolaps bánk vo veľkej miere spôsobil takmer štátny bankrot.Betier de Sauvigny, Geschichte der Franzosen, s. 213 a 214
1. novembra 1700 zomrel bezdetný Karol II., posledný Habsburg na španielskom tróne. O španielske dedičstvo sa prihlásil Ľudovít XIV. i rímskonemecký cisár Leopold I. Obaja túžili po španielskej korune – Leopold chcel na trón dosadiť druhorodeného syna Karola VI. a Ľudovít vnuka Filipa. Práve Filipa určil vo svojom závete umierajúci Karol II. na Ľudovítov nátlak svojim nástupcom. Dodatkom k závetu bola Karolova požiadavka, aby sa Filip zriekol nárokov na francúzsku korunu. Keď Ľudovít XIV. s týmto vyhlásením otáľal, habsburská monarchia s Anglickom a Holandskom na jednej strane a francúzsko-španielska koalícia na strane druhej vstúpili proti sebe do vojny, ktorá od roku 1701 trvala s kratšími či dlhšími prestávkami trinásť rokov, stála obe bojujúce strany veľké obete a priniesla nesmierne utrpenie ľudí.
Na sklonku života thumb|Nicolas de Largillière: Ľudovít XIV. a jeho rodina, 1715, olej na plátne, Wallace Collection, Londýn. Ľudovít XIV. (sediaci) so synom Ľudovítom (vpravo), vnukom Ľudovítom (vľavo), malým pravnukom Ľudovítom a jeho guvernantkou, madame de Ventadour V závere svojej vlády musel Ľudovít čeliť tzv. povstaniu camisardov (la Guerre des camisards), ktoré v rokoch 17021704 postihlo juhozápadné územia krajiny. Jeho aktéri sledovali prevažne protifeudálne ciele, i keď podnetom k ich odboju bolo prenasledovanie nekatolíkov po zrušení nantského ediktu. Kráľ musel vynaložiť veľké úsilie a nasadiť ohromné vojenské sily na potlačenie vzbury.
Ľudovíta na sklonku života sprevádzali i osobné tragédie, vplývajúce na samú podstatu kráľovskej moci – následníctvo. 14. apríla 1711 zomrel na mŕtvicu jediný kráľov syn, dauphin Ľudovít. V nasledujúcom roku, 18. februára, zomrel i dauphinov najstarší syn Ľudovít, vojvoda z Bourgogne, ktorý bol po otcovej smrti následníkom trónu a 8. marca jeho starší syn Ľudovít (pravnuk Ľudovíta XIV.). Z priamych potomkov tak ostal nažive iba jeho najmladší syn Ľudovít, vtedy dvojročný chlapec. Pretože Filip V. (mladší brat vojvodu z Bourgogne a vnuk Ľudovíta XIV.) sa musel pri podpise mierovej zmluvy vzdať nároku na francúzsky trón, bol Ľudovítovým následníkom tento jeho maličký pravnuk. Ľudovít XIV. vo svojom závete ustanovil regentom pravnuka Ľudovíta svojho synovca Filipa Orléanskeho.
Už začiatkom augusta 1715 sa u Ľudovíta objavili prvé bolesti v ľavej nohe. Ukázalo sa, že práve tie boli príčinou vzniku gangrény, ktorej Ľudovít XIV. 1. septembra 1715 vo veku sedemdesiatsedem rokov po vláde, ktorá trvala neuveriteľných sedemdesiattri rokov, podľahol. Pri lôžku umierajúceho kráľa bola iba jeho druhá manželka madame de Maintenon.
Osobnosť Ľudovíta XIV.