Laco Novomeský (vlastným menom Ladislav Novomeský; * 27. december 1904, Budapešť – † 4. september 1976, Bratislava) bol slovenský komunistický politik, ľavicový intelektuál. Bol členom redakcie časopisu DAV, v ktorom pôsobil od jeho počiatkov ako básnik, redaktor, novinár, publicista. Písal aj pod pseudonymami: A. Krištof, Andrej Ogrod, Pavel Havran, Brkoslav, Gama, Gamma, n.gorod, N.Gorod, Pavel Hronec, Vacek, Xenon.
Život Pochádzal z rodiny krajčíra Samuela Novomeského a Irmy rod. Príkopovej. Rodičia sa presťahovali zo Senice do Budapešti, kde sa narodil aj začal chodiť školy. Po roku 1919 sa presťahovali nazad a v štúdiu pokračoval v Senici a na učiteľskom ústave v Modre, kde v roku 1923 zmaturoval. Začal pôsobiť ako učiteľ a zároveň sa ako externý poslucháč zapísal na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského, kde ho zaujala literárna a politická činnosť. V roku 1925 vstúpil do Komunistickej strany, zanechal štúdium aj učiteľstvo, odišiel do Ostravy, kde sa stal redaktorom komunistických novín Pravda. Do roku 1924 to bola Pravda chudoby a bola vydávaná vo Vrútkach. V roku 1924 bola redakcia presťahovaná do Ostravy a riadil ju Klement Gottwald. S príchodom Novomeského v roku 1925 získala Pravda status ústredného tlačového orgánu KSČ sa Slovensku. Je uvádzaný ako zakladateľ DAV, čo bola prvá skupina slovenských ľavicovo orientovaných vzdelancov (voľné združenie študentov-socialistov zo Slovenska) založená v Prahe v roku 1922. Novomeský s týmito pražskými intelektuálmi začal spolupracovať prostredníctvom vtedajšieho redaktora komunistickej tlače Klementa Gottwalda začiatkom roku 1924.
Od roku 1929 pracoval v redakcii Rudého práva v Prahe. Zároveň prispieval do ďalších českých a slovenských komunisticky orientovaných periodík. Počas občianskej vojny v Španielsku urobil reportáž z Valencie, Barcelony a Madridu.Peter Bilý: Prípad Novomeský, 8. sept. 2016, Pravda, Online náhľad|Ladislav Novomeský ako predseda Matice slovenskej Pokiaľ Gottwaldovi prischol prívlastok „profesionálny revolucionár“, ktorý sa uvádzal aj v jeho oficiálnych životopisochMúzeum školstva a pedagogiky, Klement Gottwald, prezident Československej republiky, Online , Novomeskému napriek tomu, že sa podobne od svojich 21 rokov živil „revolúciou“ prischol v pražskom prostredí imidž podľa Petra Bílého „kaviarenského komunistu“ alebo podľa Zola Mikeša „salónneho komunistu“.
V Prahe sa hlásil k slovenskej avantgardnej ľavicovej skupine davistov, združených okolo DAV, ktorý vychádzal do roku 1937. V roku 1939 sa presťahoval na Slovensko – do Bratislavy, kde napriek zákazu pokračoval v komunistickej činnosti. V auguste 1943 sa spolu so svojim mladším priateľom Gustávom Husákom stal členom V. ilegálneho vedenia KSS, ktoré viedol Karol Šmidke. Bol jedným z popredných organizátorov SNP. Bol spoluzakladateľ a podpredseda povstaleckej SNR v Banskej Bystrici (1944). Po vojne bol členom predsedníctva ÚV KSS, povereník pre školstvo a osvetu (19451950).
Na zjazde KSS v roku 1950 obvinený z tzv. buržoázneho nacionalizmu a 6. februára 1951 bol spolu s Husákom zatknutý. V roku 1954 bol odsúdený na 10 rokov väzenia v inscenovanom procese s rozvratnou skupinou buržoáznych nacionalistov. „Priznal sa“, pretože podľa vlastných slov neznášal fackovanie. V tomto čase nemohol publikovať. Vo väzení napísal 4 000 básní na tabakové papieriky, ale väčšinu z nich vyfajčil. 22. decembra 1955 bol prepustený na podmienku.
Zolo Mikeš (Aktuality.sk) Novomeského obviňuje, že osobne svedčil v inom procese (proces s vedením protištátneho sprisahaneckého centra na čele s Rudolfom Slánským) proti svojmu priateľovi Clementisovi a tým prispel k jeho odsúdeniu na trest smrti. Mikeš uvádza, že zo svojej zbabelosti sa dokonca potom snažil urobiť ešte aj cnosť.
Do roku 1962 pracoval v Památníku národního písemnictví v Prahe. V roku 1963 ho plne rehabilitovali na základe rozhodnutia Barnabitskej komisie. Presťahoval sa do Bratislavy, kde pracoval v Ústave slovenskej literatúry SAV. Po sovietskej okupácii 21. augusta 1968 sa stal opäť členom Predsedníctva Ústredného výboru KSS, v tom istom roku aj predsedom Matice slovenskej. V roku 1970 sa vzdal funkcie v ÚV KSS a krátko na to vážne ochorel. V júli 1970 ho mozgová mŕtvica úplné vyradila zo spoločenského života. Názory sa preto rôznia, či aspoň spočiatku prispel k tzv. husákovskej „normalizácii“ na kultúrnom aj politickom poliZdroj: BLAŽEK, P. et al.: Odvaľujem balvan. Bratislava 2013, in Daniela Čižmárová: Slovenská tvár normalizácie, MagistraHistoria, 27 december, 2014, Online alebo sa vôbec nestal „normalizačným politikom“.
Po dlhšej chorobe L. Novomeský zomrel 4. septembra 1976 v Bratislave. Po jeho smrti bol vyhlásený štátny smútok a jeho štátny pohreb bol odvysielaný v televízii. Bol spoplnený a jeho urna je umiestnená na cintoríne Bratislava – Lamač 5 sektor, chodník 2, číslo 845.
Bol ženatý s Karlou Marešovou a ich dcérou je Ing. Elena Bútorová-Novomeská, ktorá v 50. rokoch vyrastala ako „dcéra zradcu“ a jej možnosti štúdia boli obmedzené, napriek tomu vyštudovala chémiu.
Tvorba Prvé básne publikoval časopisecky (Vatra, Svojeť, Nový rod a i.). V tvorbe sa od začiatku stotožnil s proletárskou literatúrou. Svojim dielom ovplyvnil medzivojnový a povojnový vývin poézie na Slovensku. V 30. a 40. rokoch obohatil svoje básnické dielo o prvky poetizmu a symbolizmu. Okrem vlastnej básnickej tvorby sa venoval aj prekladom z ruskej literatúry (Boris Pasternak) a publicistike.
Ukážka z tvorby (Nedeľa) Dobré je niekedy navštíviť minulosť,
čo tvár má mŕtvu a nemú,
a pri tej mŕtvote riecť si:
i to bola, to bola krása.
Vyznamenania náhľad|Busta Ladislava Novomeského od Jána Kulicha v galérii SZPB1964 titul národný umelec 1964 Hrdina Československej republiky 1964 a 1974 laureát Štátnej ceny K. Gottwalda 1968 zlatá medaila VŠMU 1968 Rad K. Gottwalda 1968 nositeľ Čs. ceny mieru a štátnej ceny 1968 Novinárska cena Ľudovíta Štúra 1969 Národná cena za literatúru 1969 titul Hrdina ČSSR 1969 Leninov rad udelený Prezídiom Najvyššieho sovietu ZSSR 1969 čestný doktorát Univerzita Komenského v Bratislave 1973 Rad republiky 1974 Štátna cena za literatúru
Dielo
Poézia 1927 – Nedeľa, zbierka básní 1932 – Romboid, zbierka básní, vyjadruje smútok nad sociálnymi protikladmi sveta 1939 – Svätý za dedinou, zbierka básní 1935 – Otvorené okná, zbierka básní 1949 – Pašovanou ceruzkou, zbierka básní 1963 – Vila Tereza, poéma 1963 – Do mesta 30 minút, poéma 1964 – Stamodtiaľ a iné, zbierka básní 1964 – Nezbadaný svet 1966 – Dom, kde žijem, cyklus lyrických básní
Publicistika a eseje 1949 – Výchova socialistického pokolenia 1969 – Znejúce ozveny 1969 – Čestná povinnosť 1970 – Manifesty a protesty 1970 – Slávnosť istoty 1972 – Zväzky a záväzky 1971 – O Hviezdoslavovi 1971 – O literatúre 1974 – Nový duch novej školy 1933 – Marx a slovenský národ
Preklady 1969 – Prebásnenie veršov v diele Borisa Pasternaka Doktor Živago
Pamiatky náhľad|Medaila Ladislava Novomeského pre Stanislava Šmatláka Sú po ňom pomenované školy (Senica, Košice, Bratislava), uliceLadislava Novomestského, Vyhľadávanie na OMA, Online, časopisy, ceny či občianske združenia. rodný dom v Budapešti, symbolický hrob v panteóne na cintoríne v časti Bratislava-Lamač (pozostatky boli prenesené neskôr do rodinného hrobu s nápisom RODINA NOVOMESKÁ) literárna pozostalosť v bývalom Literárnom archíve Matice slovenskej (LAMS), dnes v Slovenskej národnej knižnici socha od J. Kulicha v Senici (odhalená 13. decembra 1984) busta Novomeského v Banskej Bystrici Novomeského busta na košickom Kuzmányho sídlisku pamätná tabuľa na Štúrovej ulici v Bratislave Spoločnosť Ladislava Novomeského – Nitra v roku 2004 bol zapísaný aj do kalendára UNESCO literárna súťaž Novomeského Nitra (2003 – 2009 , obnovená 2015) Medaila Ladislava Novomeského, udeľoval Výbor Zväzu slovenských spisovateľov, neskôr Asociácia spisovateľských organizácií Slovenska, od roku 2025 Spoločnosť Ladislava Novomeského, a taktiež čestné uznanie
V Senici bolo Múzeum L. Novomeského. V roku 2003 budova stratila charakter múzea, zostala v nej vo vstupných priestoroch len expozícia venovaná Novomeského. V roku 2008 kúpilo mesto Senica budovu od Trnavského samosprávneho kraja a od apríla 2011 ju prenajalo Centru voľného času. náhľad|Odhalenie busty Ladislava Novomeského v Aleji národných dejateľov pri Matici slovenskej (odhaľujú Juraj Blanár, Marián Gešper, Lukáš Perný, 25. 10. 2024 V roku 2024 odhalili bustu Ladislava Novomeského v Aleji národných dejateľov pri budove Matice slovenskej v Martine predstavitelia Matice slovenskej, Inštitútu ASA, Spoločnosti Ladislava Novomeského, Spolku slovenských spisovateľov, Klubu Nového Slova a Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov. Podujatia sa zúčastnil minister zahraničných vecí Juraj Blanár, europoslanci a predstavitelia kultúrnych inštitúcií. Autorom busty je Peter Valach. V roku 2025 vyšla z akcií kniha Novomeský & Horváth: Velikáni literatúry a politiky, zo Senice do sveta. V roku 1997 bola založená a v roku 2023 obnovená Spoločnosť Ladislava Novomeského (predsedovia Ladislav Ballek, Peter Jaroš, Lukáš Perný). V roku 2026 boli realizované Spoločnosťou Ladislava Novomeského podujatia pri príležitosti 50. výročia úmrtia v Slovenskom inštitúte v Prahe a pietny akt pri symbolickom a rodinnom hrobe spojený s revitalizáciou miesta na cintoríne v časti Bratislava-Lamač. Pripomenula si ho aj STVR.
Literatúra o Ladislavovi Novomeskom HORVÁTH, Ivan, PERNÝ, Lukáš (eds.): NOVOMESKÝ & HORVÁTH: VELIKÁNI LITERATÚRY A POLITIKY, ZO SENICE DO SVETA: VLASTENCI ALEBO „BURŽOÁZNI NACIONALISTI“? II. Zborník z vedecko-odborných a spoločenských aktivít k 120. výročiu narodenia Ladislava Novomeského a Ivana Horvátha, Matica slovenská, 2025 PERNÝ, Lukáš.: Kultúrna revolúcia Laca Novomeského. Ladislav Novomeský o kultúre, umení a politike, Spoločnosť Ladislava Novomeského, 2017 DRUG, Štefan: Väzeň vlastných súdruhov: z väzenských rokov básnika Novomeského, 2015 PEKNÍK, Miroslav. (ed.): Laco Novomeský: kultúrny politik, politik v kultúre, UPV SAV, 2006 ŠMATLÁK, Stanislav: Laco Novomeský, 1984 DRUG, Štefan: Dobrý deň, človek--: životopisné rozprávanie o mladosti Laca Novomeského, 1983 BREZEINA, Ján: Básnické dielo Laca Novomeského, 1982 HOLOTÍKOVÁ, Zdenka: Ladislav Novomeský, 1981 HOLOTÍKOVÁ, Zdenka: Novinár Ladislav Novomeský, 1981 DRUG, Štefan: Od robotníckej poézie k DAVu, 1976 DRUG, Štefan (ed.): Listy o DAVe, 1975 ŠMATLÁK, Stanislav: Dobrý deň Lacovi Novomeskému, 1975 ROSENBAUM, Karol (ed.): Ladislav Novomeský, 19041974: zborník na 70. narodeniny národného umelca Dr. h. c. Ladislava Novomeského čestného predsedu Matice Slovenskej, 1974 PLEVZA, Viliam: Davisti v Revolučnom hnutí, 1965 DRUG, Štefan: Dav spomienky a štúdie, 1965 DRUG, Štefan: Dav a davisti, 1965 DRUG, Štefan: Červená sedma, 1964 ŠMATLÁK, S., MATUŠKA, A.: Keď nevystačia slová: state o Lacovi Novomeskom, 1964 REISEL, Vladimír: Poézia Laca Novomeského: rozbor básnickej štruktúry, 1946
Dokumentárne filmy o Ladislavovi Novomeskom Laco Novomeský 60-ročný (Týždeň vo filme 1/1965) Profily – Národný umelec Laco Novomeský (1967), Človek z davu (dokumentárna monografia, réžia Šinko, E., 1970), Ladislav Novomeský sa dožil koncom decembra 70-tich rokov (Týždeň vo filme 51/1974), Povstalecká história (seriál, 1984) Ladislav Novomeský (Kinožurnál, 1985), Laco Novomeský, básnik, publicista a politik (dokumentárny film, r. Lembovič I., 1986), Venované pamiatke národného umelca L. Novomeského (Týždeň vo filme 38/1976). Svetlo medzi tieňmi: Odkaz Laca Novomeského (Matica slovenská, 2024)
Referencie
Literatúra PERNÝ, L. Modernista, ktorý chcel zmeniť slovenské myslenie . In Nové Slovo. 2014. BÚTOROVÁ-NOVOMESKÁ, Elena: Vzpomínání. In: Vertigo, časopis o poézii a básnikoch, 2014, č. 4, s. 7 – 12.