Ľudovít I. alebo Ľudovít Veľký z Anjou (, ; * 5. marec 1326, Vyšehrad – † 10. september 1382, Trnava) bol od roku 1342 uhorský a od roku 1370 poľský kráľ. V roku 1382 zomrel v Trnave vo svojej kúrii (mal zámok aj pri Zvolene). Pochovaný je v Stoličnom Belehrade.
Život Na uhorský trón dosadol v roku 1342 a nástupníctvo v Poľsku mu zaistil jeho otec Karol Róbert o tri roky skôr zmluvou s poľským kráľom. Počiatok jeho vlády bol v znamení vojen s Benátkami o Dalmáciu a Dubrovník, ktoré získal v roku 1358. Po smrti svojho brata Ondreja v roku 1345 sa pokúsil získať neapolskú korunu. V rokoch 1348 – 1350 viedol vojnu s kráľovnou Johanou I. a Neapolské kráľovstvo síce dobyl, ale potom, ako vypukla morová epidémia, bol donútený ustúpiť a ponechal si iba Salernské kniežatstvo. Ľudovít I. Veľký si dočasne podrobil tiež Valašsko, Bosnu, Srbsko a Bulharsko, kde potlačil sektu bogomilov. V roku 1366 ho v Pešti navštívil byzantský cisár Ján V. Palailogos a sľúbil opätovné pripojenie východnej cirkvi k Rímu, ak kresťanská Európa podporí Byzanciu proti Turkom. V nasledujúcom roku Ľudovít uzavrel vo Viterbe sedemročné spojenectvo s cisárom Karolom IV., ktoré zahrňovalo vzájomnú podporu v Taliansku.
Svoju dcéru Máriu, ktorá sa stala dedičkou uhorského trónu, vydal v roku 1372 za cisárovho najmladšieho syna Žigmunda I. Luxemburského. vľavo|náhľad|Na základe tejto stredovekej uhorskej pečate (1366 – 1382) kráľa Ľudovíta I. Veľkého (1342 – 1382) vytvorili heraldici Ladislav Vrtel a Ladislav Čisárik súčasný štátny znak Slovenska Po smrti svojho bezdetného strýka Kazimíra III. sa stal v roku 1370 tiež poľským kráľom, čím vznikla poľsko-uhorská personálna únia. Na počesť svojej korunovácie podnikol krížovú výpravu proti Litovcom a dobyl Červenú Rus, ktorú za nevôle poľskej šľachty pripojil k Uhorsku. V roku 1374 začal vojenskú výpravu proti Turkom a podarilo sa mu zvíťaziť nad sultánom Muradom I. Aj tak však nedokázal znovu získať balkánske kniežatstvá, ktoré sa v nasledujúcich rokoch od Uhorska definitívne odtrhli. Po smrti Ľudovíta I. Veľkého sa dedičkou poľského trónu stala jeho dcéra Hedviga (Jadwiga). Za jeho vlády dosiahlo Uhorské kráľovstvo postavenie európskej veľmoci a prežívalo rozkvet. Kráľ sa proti magnátom opieral o nižšiu šľachtu a mestá, ktorým poskytoval početné privilégia. Rovnako podporoval hospodársky a kultúrny rozvoj krajiny. V roku 1367 založil prvú uhorskú univerzitu. V roku 1382 zomrel v Trnave vo svojej kúrii (mal zámok aj pri Zvolene). Na mieste kúrie v Trnave stojí pošta a je tam pamätná tabuľa.
Vojna Grzymalitov s Naleczovcami Vo Veľkopoľsku za vlády Ľudovíta z Anjou vzrastal vzdor proti jeho kráľovskej vláde. Opozíciu zastupoval bohatý rod Naleczovcov a na strane kráľa a jeho prívržencov stál rod Grzymalitov. Po kráľovej smrti došlo k otvorenému konfliktu a vojne, ktorá trvala po celý rok 1383. Veľkopoľsko a Mazovsko boli veľmi zničené aj napriek tomu, že sa v tejto vojne neuskutočnila žiadna väčšia bitka.SIENKIEWICZ, H.: Križiaci, Slovenský spisovateľ, 1972, str. 797, Vysvetlivky
Rodina otec Karol Róbert Anjou matka Alžbeta Poľská, dcéra Vladislava I. Lokietka 1. manželka Margaréta Luxemburská, dcéra cisára Karola IV. 2. manželka Alžbeta Kotromanićová, dcéra bosnianskeho bána Štefana II. Kotromanića dcéra Mária (* 1365 – † 1366) dcéra Katarína (* 1366 – † 1377) dcéra Mária (1371), uhorská vládnuca kráľovná Mária z Anjou dcéra Hedviga (1372), poľská vládnuca kráľovná Hedviga I.
Iné projekty
Referencie
Kategória:Králi Uhorska Kategória:Králi Poľska Kategória:Pochovaní v bazilike v Stoličnom Belehrade