Byzantská literatúra je grécka stredoveká spisba v rokoch 330 (založenie Konštantínopola) – 1453 (pád Konštantínopola) resp. podľa iných autorov v rokoch 529 (zrušenie Akadémie v Aténach) – 1453. Delí sa na 4 obdobia: ranobyzantské (do pol. 7. stor.), obrazoborecké (do 848), obdobie macedónskej renesancie a komnénovského klasicizmu (do 1204) a záverečné (do 1453).
Literatúra a byzantská kultúra boli všeobecne určované štyrmi prvkami: helenistickými tradíciami odkazujúcimi na antické Grécko, kresťanstvom zaujímajúcim od obrátenia Konštantína Veľkého pozíciu oficiálneho náboženstva v ríši, rímskou povahou štátoprávnej organizácie, a orientálnymi vplyvmi prevzatými od rozličných ázijských a afrických národov.Adena, Louise. The Enduring Legacy of the Byzantine Empire . Clio History Journal, [cit. 2010-07-05]. Jednotlivé diela byzantskej literatúry sú z hľadiska svojho zamerania a žánru triedené do piatich skupín. Prvé tri z nich nadväzujú na antické vzory a zahŕňajú históriu a letopisy, encyklopédie a eseje, a svetskú poéziu. Dve ďalšie sú tvorené novými literárnymi formami; cirkevnou a teologickou literatúrou, a ľudovou poéziou.Byzantine Literature Catholic Encyclopedia, [cit. 2010-07-05].
Popredným zástupcom historikov bol Prokopios Cézarejský, pobočník Belisara pri jeho vojenských ťaženiach, ktoré zachytil vo svojom spise Knihy o vojnách. Na Prokopia nadviazali Agathias, opisujúci záver panovania Justiniána I.,Vasiliev, Alexander A. Justinian the Great and his successors (518-610) : Literature, learning, and art. History of the Byzantine Empire, [cit. 2010-07-05]. a v 7. storočí Theofylaktos Simokattes. Neskoršiu fázu byzantských dejín predostreli Michael Psellos, Niketas Choniates a Laonikos Chalkokondyles. K význačným historikom patrili aj cisári a príslušníci vládnucich rodov ako napríklad Konštantín VII. či Anna Komnéna, autorka Alexiády. Medzi kronikármi vynikali Ioannes Malalas, Theofanes Homologetes, Ioannes Skylitzes a Ioannes Zonaras. Z encyklopedistov a esejistov možno menovať patriarchu Fotia (z jeho diel napr. Myriobiblon) a Theodora Metochita, byzantského humanistu zo 14. storočia. Koncom 10. storočia bol vytvorený rozsiahly lexikón Suda. K zástupcom svetskej poézie sú radení Georgios Pisides, oslavujúci vo svojich básňach Herakleiove výpravy, ako aj tvrdohlavý odporca ikonoklazmu a autor polemických traktátov Teodor Studita, opát kláštora Studios. Ten pokračoval v ikonodulskej obhajobe obrazov po Jánovi z Damasku, ktorý bol aj tvorcom mnohých hymien. Hymny a svetskú poéziu tvorila aj Kassia. Najvýznamnejším skladateľom hymien a teda predstaviteľom cirkevnej a teologickej literatúry bol ale Romanos Melodos. Úroveň porovnateľnú s Romanovým dielom dosiahol v 7. storočí hymnus Akatist. Ľudovú poéziu zastupuje predovšetkým jedinečný hrdinský epos Digenis Akritas z 11. alebo 12. storočia, ospevujúci akritai.
Referencie
Ďalšia literatúra
Pozri aj grécka literatúra byzantské výtvarné umenie
Iné projekty