thumb|Jeden zo živých symbolov Horného vrchu – najstarší hrab na planine. Strom je prestúpený množstvom dutín, vďaka ktorým pri katabatickom prúdení vzduchu strom vydáva zvuky – "hudie". V jeho korune sa pohodlne pomestí aj 10 ľudí. Jeho vek možno odhadovať na 200 i viac rokov. Veľkosť možno odhadnúť podľa siluety psa vpravo dolu. thumb|Juhozápadný svah planiny Horný vrch v Slovenskom krase s výrazne vyvinutým skalným reliéfom. Južné svahy planiny sa stáročia obhospodarovali; miestni obyvatelia tu zakladali vinice. V dĺžke cca svah svojou činnosťou výrazne premodelovali – počas mnohých generácií vinárov tu vznikli desiatky manuálne navŕšených akumulačných valov, ktoré pozostávajú z desiatok miliónov úlomkov vápencovej horniny. V popredí Turnianska kotlina. thumb|Planiny Dolný vrch a Horný vrch z dna Turnianskej kotliny. Planiny tvoria strednotriasové wettersteinské vápence sprehýbané do tzv. synklinórií. Vzdušné sedlo medzi obomi planinami tvorili kedysi polohy nekrasových spodnotriasových werfénskych vrstiev. Neskôr boli oderodované spätnou eróziou Turne, pričom postupne vznikla gigantická depresia – Turnianska kotlina.
Horný vrch je geomorfologický podcelok Slovenského krasu. Predstavuje cca dlhú krasovú planinu s vysoko položenou náhornou plošinou a strmými krasovými stráňami, ktoré ju ohraničujú z troch strán.
Podobne ako Dolný vrch, aj Horný vrch patrí k najlepšie preskúmaným krasovým územiam na Slovensku. Predstavuje zároveň podcelok geomorfologického celku Slovenský kras. Horný vrch je relatívne kompaktné vápencové teleso s výrazne vyvinutým skalným reliéfom v stráňach. Je pokrytý hustými, zväčša listnatými, ale i zmiešanými a ihličnatými lesmi, v ktorých postupne zaniká, degraduje či podlieha sukcesii viacero veľkých lúk i sústav plošne malých, na seba nadväzujúcich lúk. Zachovalosť biotopov je rôzna – xerotermné biotopy v blízkosti južnej hrany planiny i na jej južnom úpätí so vzácnou panónskou flórou i faunou zanikli po zalesňovaní nepôvodnými ihličnatými drevinami počas experimentov s revitalizáciou tzv. spustnutých pôd. Planina sa v ostatných rokoch v SV časti intenzívne odlesňuje. Doklady o ľudskom osídlení Horného vrchu siahajú až do praveku.
Polohopis Hierarchia Alpsko-himalájska sústava → Karpaty → Západné Karpaty → Vnútorné Západné Karpaty → Slovenské rudohorie → Slovenský kras → Horný vrch
Podcelok zaberá severnú polovicu centrálnej časti Slovenského krasu a v rámci krajinného celku susedí na západe so Silickou planinou, na juhu s Turnianskou kotlinou a na východe so Zádielskou planinou. Na severe nadväzujú Volovské vrchy s podcelkom Pipitka a juhozápadný okraj klesá do Rožňavskej kotliny.
Geomorfológia Teleso planiny zaberá plochu približne štvorcových; je pretiahnuté v smere V-Z, podobne ako protiľahlá planina Dolný vrch. Východné ukončenie tvorí extrémne strmá stráň, ktorá je zároveň západnou stráňou Zádielskej tiesňavy. Západná časť plynulo prechádza do Silickej planiny prostredníctvom sedla Soroška. Pozdĺžna os sedla tvorí zároveň geomorfologickú hranicu medzi obomi planinami. Vzájomne ich oddeľuje aj tektonický zlom s vergenciou SSZ-JJV. V rámci fyzickogeografického členenia Slovenského krasu v zmysle E. Mazúra (1971)Emil Mazúr et al. (1971): Geografické práce, II, 1 – 2. Slovenský kras. Regionálna fyzickogeografická analýza. Kabinet pre výskum krajiny pri Katedre geografie PdF v Prešove Univerzity P.J.Šafárika. SPN Bratislava; s. 98 – 104+mapa č. 15 sa územie vyčleňuje do týchto jednotiek: montánna krajina → krasová krajina → krasová planina s lesostepou, resp. stráne krasových planín s dubohrabinami. Pokiaľ vychádzame z typologického členenia reliéfu podľa toho istého autora, reliéf Horného vrchu determinujú:
svah planiny Južný svah, resp. stráň Horného vrchu predstavuje do Turnianskej kotliny strmo uklonenú časť planiny. Sklon v najstrmších – východných a centrálnych – partiách dosahuje aj 35 – 40°, lokálne môže dosahovať i viac. Najplytšie sú západné svahy, kde je prevýšenie vzhľadom na Turniansku kotlinu najnižšie. Severná stráň je rozčlenená svahovými ryhami ("žľabmi"), ktoré môžu byť tektonicky predisponované. Predstavujú transportné úseky, ktorými sa presúvajú zvetraliny (sutiny) a pôdy. Najspodnejšie úseky svahových rýh vypĺňajú mohutné, nespevnené holocénne sutinové osypy s mocnosťou až niekoľko metrov. Zvláštnosťou Dolného vrchu sú mohutné krasové jamy, ktoré sú situované približne v polovici svahu planiny. Majú kruhový pôdorys, priemer vyše a hĺbku 20 – . Ich vývoj pravdepodobne súvisí s prítomnosťou výraznej tektonickej štruktúry. plošina planiny Na rozdiel od Dolného vrchu sa tu vyskytuje viac úvalov (v západnej časti planiny). Slepých ani poloslepých dolín tu niet. Vyskytujú sa tu krasové jazerá – Jazero snov (Lúčanské jazero).
Kras Horného vrchu Krasový fenomén je na planine mimoriadne bohatý, variabilný a dobre vyvinutý. Horný vrch predstavuje v zmysle E. Mazúra (1971)Emil Mazúr et al. (1971): Geografické práce, II, 1 – 2. Slovenský kras. Regionálna fyzickogeografická analýza. Podklad a reliéf. Typologické členenie reliéfu. Kabinet pre výskum krajiny pri Katedre geografie PdF v Prešove Univerzity P.J.Šafárika. SPN Bratislava; s. 19 – 22+mapa č. 4 tzv. planinový typ krasu. Reliéf tu tvorí pestrá škála povrchových krasových foriem, a v podzemí je veľmi dobre vyvinutý endokras. Jaskyne planiny Horný vrch patria k rôznym morfogenetickým typom; prevláda tu horizontálny typ jaskýň, ale je tu viacero významných priepasti (Čertova diera patrí k najhlbším jaskyniam Slovenska). Horizontálne jaskyne sa nachádzajú predovšetkým vo svahoch planiny. Na plošine možno prakticky všetky vývojové štádiá priepastí:
iniciálne (napr. Hlohoň dobre vyvinuté (napr. Býčia jaskyňa, Čertov dych) senilnejúce (napr. Lipovnícky veľký zombor, Lipovnícky malý zombor) senilné (Lipový most, Čertova diera) reliktné (Mútna studňa, Farkašova priepasť, Vlčie hrdlo)
Povrchové krasové formy (v zmysle J. Jakála, 1975)Jozef Jakál (1975): Kras Silickej planiny. Vydavateľstvo Osveta, n. p. Martin, pre Múzeum slovenského krasu v Liptovskom Mikuláši; s. 37 – 70 Povrchový kras Horného vrchu – exokras – je výrazne rozčlenený. Nachádzame tu takmer všetky povrchové formy a útvary planinového krasu, s výnimkou polja, bogazu a slepého údolia. Škrapy Tieto malé korózne formy sa vyskytujú na Hornom vrchu často, v rôznych typoch, a na menších i rozsiahlejších plochách (pozri škrapové polia), a to tak na plošine ako aj v svahu. J. Jakál v roku 1975 vyčlenilJozef Jakál (1975): Kras Silickej planiny. Vydavateľstvo Osveta, n. p. Martin, pre Múzeum slovenského krasu v Liptovskom Mikuláši; s. 38 – 44 v rámci systematického členenia niekoľko typov škráp, ktoré sú typické pre oblasť Slovenského krasu. Bez škráp sú len tie časti svahu a plošiny, ktoré sú prekryté mocnou pôdnou pokrývkou, t. j. predovšetkým v západnej časti planiny. V krasových jamách vystupujú často studňovité škrapy a puklinovité škrapy. Najvýraznejšie vystupujú v centrálnej časti planiny na hrebeňoch medzi krasovými jamami. Perforácie, ktoré sa často vyskytujú v škrapoch, vytvorili väčšinou biomechanicky a chemicky koreňové sústavy drevín penetrujúcich do vápencového masívu a to v časoch, keď boli ešte škrapy prekryté zvetralinovou pokrývkou.
Závrty Najrozšírenejším typom sú krasové jamy alebo závrty, teda v zmysle J. Jakála (1975) uzavreté dutiny vo vápenci s koróznym vývojom za subaerických alebo subniválnych podmienok. Na plošine sa ich nachádza niekoľko sto, v svahu ani jeden. Spravidla bývajú kruhového alebo elipsovitého pôdorysu, menej zastúpené sú rôznotvaré typy. Varírujú v hĺbke i priemere (veľkosti), ich typológia je veľmi pestrá. Typické pre Horný vrch sú výrazne zdenudované krasové jamy s nízkymi a plytkými svahmi, často vzájomne pospájané, pričom hrebene medzi nimi sú veľmi nevýrazné. Krasové jamy sa klasifikujú z viacerých hľadísk, tu uprednostňujeme v zmysle J. Jakála (1975) genetické hľadisko a k nemu priradené morfologické typy: Rútené krasové jamy – vznikajú zdola nahor zrútením stropných častí podzemných priestorov, mávajú strmé až kolmé steny, hĺbka spravidla prevyšuje priemer Korózne krasové jamy – vznikli zhora nadol rozpúšťacou činnosťou vody v krasovatejúcej hornine pozdĺž nespojitostí (zlomov, puklín) Lievikovité krasové jamy – priemer:hĺbka = 2:1 až 3:1; sklon strání: 30 – 45° Misovité krasové jamy – priemer:hĺbka = 5:1 až 10:1; sklon strání 12 – 15° Kotlovité krasové jamy – prechodný typ medzi predchádzajúcimi Prstencovité krasové jamy – plytké (do ), priemer do , s rovným dnom Náplavové krasové jamy – vznikajú v dnách starších krasových jám odnosom zvetralín Úvaly Krasové priehlbne Krasové chrbty Reliktné šachty (prepadliská) Iniciálne depresie
Fluviokrasové formy (suché doliny, slepé doliny, poloslepé doliny, vrecovité doliny) i okrajové krasové formy (okrajové krasové jamy, okrajové krasové jazerá, okrajové polje) sú na planine takisto vyvinuté.
Podzemné krasové formy thumb|Speleologický prieskum priepastí sa vykonáva speleologickou jednolanovou technikou. Horný vrch patrí k najlepšie preskúmaným krasovým územiam na Slovensku. K roku 2015 je tu známych 250 jaskýň rôznych morfogenetických typov. Podzemný kras Horného vrchu – endokras, je morfologicky pestrý a bohatý predovšetkým na horizontálne typy podzemných priestorov menšieho rozsahu. Špecifické geologické podmienky (svahové gravitačné deformácie) v severnom i južnom svahu planiny však umožnili vznik rozsiahlych podzemných priestorov s rozsadlinovo-koróznym vývojom (Čertova diera má približne podzemných priestorov, ktoré sa vyvinuli až do hĺbky ). Na Hornom vrchu sa zatiaľ nepodarilo vstúpiť do veľkých jaskynných sústav, resp. len do ich fragmentov (napr. Býčia jaskyňa). Hoci kontaktná zóna medzi spodným triasom a karbonátovým komplexom je bohatá na ponory, prolongačné práce väčšieho rozsahu tu komplikuje rozdrvené, nesúdržné pásmo vápencov, navyše extrémne zahlinené sedimentami z povrchu (napr. ponory Mútnej studne). V iných prípadoch situáciu komplikuje senilita prístupných jaskynných fragmentov (zasintrovanie, miera zasedimentovania). Nepriame indície však svedčia o jednoznačnej existencii, veľkosti, vyvinutosti i rozsiahlosti jaskynných sústav na Hornom vrchu (napr. Medvedia jaskyňa, Gustova jaskyňa, Lipový most, Býčia jaskyňa a pod.).
jaskyne vertikálne jaskyne horizontálna jaskyňa kombinované jaskyne Vo všetkých troch typoch môžu vznikať tieto typy podzemných priestorov: jaskynná chodba jaskynný dóm (sieň) jaskynný komín jaskynná šachta jaskynná studňa jaskynná plazivka
Na základe poslednej revízie na jeseň 2015 možno konštatovať, že na Hornom vrchu je evidovaných až 250 jaskýň rôznych morfogenetických typov. Najväčšie zastúpenie majú jaskyne rôznych koróznych subtypov (napr. korózno-rútivý),rozsadlinových subtypov (napr. rozsadlinovo-korózny), a najmenej jaskýň má fluviokrasový pôvod. Prakticky všetky majú kvartérny vek, t. j. do 2,6 milióna rokov. Význam jaskýň možno hodnotiť na základe rôznych kritérií. Väčšinou je hlavným kritériom vývoj jaskyne a tomu zodpovedajúce morfogenetické atribúty jaskyne. Laický pohľad najviac sleduje morfologické parametre – dĺžku, hĺbku, resp. objem jaskyne v materskej hornine. Inokedy sa kladie pri hodnotení dôraz na vzťah jaskyne a človeka, resp. bioty, teda ich paleontologická, speleoarcheologická, speleohistorická či biospeleologická hodnota. Vybraný zoznamP. Bella et I. Hlaváčová et P. Holúbek (2007): Zoznam jaskýň Slovenskej republiky (stav k 30.6.2007). Slovenské múzeum OP a jaskyniarstva Liptovský Mikuláš, Správa slovenských jaskýň Liptovský Mikuláš, Slovenská speleologická spoločnosť Liptovský Mikuláš, SMOPaJ, Liptovský Mikuláš, 364 s. pozoruhodných jaskýň Horného vrchu si možno pozrieť na stránke Jaskyne planiny Horný vrch, ktorá sa venuje hlavne podzemnému fenoménu planiny.
Geológia