Schneider CA-1 (char d’assault – útočný tank; iné názvy: Schneider CA1, Schneider CA) bolo obrnené bojové vozidlo vyvinuté a sériovo vyrábané vo Francúzsku, použité v bojoch 1. svetovej vojny. Je považované za prvý sériovo vyrábaný francúzsky tank, a to aj napriek tomu, že ešte nešlo o tank v modernom zmysle slova – teda obrnené vozidlo s otočnou vežou.
Podnetom na jeho vývoj bola snaha prelomiť patovú situáciu zákopovej vojny, ktorá prvý veľký svetový konflikt charakterizovala. Cieľom bolo skonštruovať vozidlo schopné prekonať zátarasy z ostnatého drôtu a zákopy, vytvoriť cestu pre útok pechoty a následne likvidovať nepriateľské strelecké stanovištia.
Prvý koncept navrhnutý v novembri 1914 Jacquesom Quellennecom bol od mája 1915 ďalej rozvíjaný francúzskym inžinierom menom Eugène Brillié, pričom paralelný vývoj prebiehal aj v Anglicku. Plukovník Jean Baptiste Eugène Estienne začal v decembri 1915 volať po vytvorení formácii obrnených francúzskych jednotiek, čo nakoniec vo februári 1916 vyústilo do objednávky 400 kusov tankov Schneider CA-1. Tieto boli montované firmou Somua (dcérska spoločnosť firmy Schneider) na predmestí Paríža v období medzi septembrom 1916 a augustom 1918.
Tank mal tvar „krabice“ bez otočnej veže; hlavná zbraň – krátky kanón kalibru – bol umiestnený vpredu na pravej strane. Celkovo je jeho dizajn považovaný za nedokonalý, a to aj s ohľadom na čas jeho vzniku. Jednotlivé časti vozidla boli zle rozmiestnené, malo slabú palebnú silu, nevhodne riešený interiér, nedostatočnú pohyblivosť a priechodnosť terénom pre vyčnievajúci "nos" určený na prekonávanie zátarasov z ostnatého drôtu. Prakticky okamžite sa začalo pracovať na vylepšených typoch, no ich produkcia (CA-2, CA-3 a CA-4) bola rýchlo zastavená a stroj bol nahradený konštrukčne modernejšími typmi.
Tanky Schneider CA-1 boli v posledných rokoch vojny nasadzované do bojov často. Ich prvé bojové nasadenie 16. apríla 1917 sa síce skončilo neúspechom a Francúzi utrpeli ťažké straty, neskoršie pokusy už boli úspešnejšie. V roku 1918 zohrali tanky Schneider dôležitú úlohu v zastavení nemeckej jarnej ofenzívy a v prelomení nemeckého frontu počas letnej francúzskej ofenzívy. Boli aktívne až do konca septembra 1918, teda menej ako dva mesiace pred podpísaním prímeria 11. novembra 1918; ich počet sa však v dôsledku strát a opotrebovania výrazne znížil.
Po vojne boli zostávajúce kusy väčšinou prestavané na úžitkové vozidlá. Šesť tankov Schneider bolo vyslaných Španielskom do Maroka, kde bojovali v Rífskej vojne, a svoju poslednú bojovú akciu tento typ zaznamenal na začiatku Španielskej občianskej vojny.
Vznik
Vývoj obrneného pásového traktora
Už pred 1. svetovou vojnou spolupracoval mechanik Charles Marius Fouché s inžinierom Édouardom Quellennecom a jeho synom Jacquesom na úpravách existujúcich pásových traktorov na podmienky egyptských a francúzskych fariem. Patril medzi ne i Holt, model 75. V tejto súvislosti sa v roku 1914 skontaktovali s inžinierom Eugènom Brillié zo spoločnosti Schneider & Co., s cieľom upraviť Castéranov trakor. Keď v tom istom roku vypukla vojna, Jacques Quellennec bol odvedený ako seržant pechoty. Stal sa svedkom toho, ako bola väčšina jeho jednotky povraždená v prvej bitke na Marne a na konci októbra bol on sám ťažko ranený. Keď sa zotavil, navrhol plány na obrnený traktor vyzbrojený guľometom, schopný ničiť nemecké guľometné hniezda. Mnohí mali v tomto období podobné nápady, no na rozdiel od väčšiny mal Quellennec vynikajúce kontakty. Fouché sa stal podporučíkom Grand Parc Automobile de Réserve, armádnej zložky zodpovednej za motorizáciu, a Brillié bol hlavný konštruktér jednej z hlavných francúzskych zbrojoviek. Na začiatku decembra sa Quellennec stretol s Fouchém v Paríži a obaja následne navštívili Brilliého, aby mu ukázali návrhy obrneného bojového vozidla. Počas druhej návštevy Quellennec naliehal na Brilliého, aby dopravil dva traktory Holt, model 75, ktoré sa v tom čase nachádzali v Tunisku, do Francúzska na testy. Brillié nebol nápadom príliš nadšený, argumentujúc tým, že na traktore nebude dosť miesta pre posádku i zbrane. Vo februári 1915 bol Quellennec vyslaný na leteckú tréningovú vojenskú základňu a poveril Fouchého, aby sa pokúsil presvedčil Brilliého on, no bez väčšieho úspechu.Jean-Pierre Fouché, Jean-François Monginoux & François Vauvilliers, 2013, "Fouché et la 2e équipe – les maîtres de la chenille", Histoire de Guerre, Blindés & Matériel, 104: 33 – 42
Spoločnosť Schneider dostala v januári 1915 úlohu vyvinúť traktor vybavený delom. 30. januára preto vyslala svojho hlavného konštruktéra Brilliého preskúmať pásové traktory americkej firmy Holt, ktoré sa v tom čase podieľali na testovacom programe pri Aldershote v Anglicku. Po svojom návrate Brillié, predtým zapojený do konštrukcie obrnených vozidiel pre Španielsko, a zjavne bez spomenutia, že bol v tomto ovplyvnený Quellennecom, presvedčil vedenie spoločnosti aby začalo práce na vývoji obrneného bojového vozidla, založeného na šasi Baby Holt, ktoré boli objednané v počte dvoch kusov. Úmyslom bolo predať ho francúzskej kavalérii.
Experimenty s pásovými traktormi Holt začali v máji 1915 v továrni Schneider. Použitý bol kolesami riadený model s výkonom 75 koní a pásový traktor s výkonom 45 koní Baby Holt, pričom sa ukázala zrejmá prevaha druhého modelu. Testované a nakoniec zamietnuté boli tiež traktory Castéran a Killen-Strait. Následne začali práce na auto-mitrailleuse blindée à chenilles ("pásový obrnený samohybný guľomet"). 16 júna prebiehali experimenty za prítomnosti francúzskeho prezidenta Raymonda Poincarého, čo viedlo k objednávke šiestich, neskôr až desiatich obrnených vozidiel pre ďalšie testy. Od júla sa vozidlo označovalo ako machine offensive à chenilles ("pásové útočné vozidlo") a bolo založené na šasi Baby Holt so závesmi predĺženými o . V auguste boli vytvorené kresby toho, čo je dnes označované ako tracteur blindé et armé ("obrnený a ozbrojený traktor"). V septembri 1915 bol program Schneideru skombinovaný s oficiálnym vývojom obrneného stroja na prekonávanie zátarasov z ostnatého drôtu vedeného inžinierom a členom parlamentu Jules-Louisom Bretonom, známeho ako stroj Breton-Prétot. Desať z pätnástich dostupných vozidiel Baby Holt malo byť obrnených a vybavených strihačom ostnatého drôtu, ktorého bolo objednaných 7. augusta desať kusov. Táto časť projektu sa označovala ako Service Automobile. 10. septembra prebehli nové testy pred veliteľom L. Ferrusom, dôstojníkom, ktorý bol zapojený do projektu (a jeho konečného zamietnutia) tanku kapitána Levavasseura v roku 1908.
Experiment Souain
thumb|Prototyp Souain prekonávajúci zákop, 9. decembra 1915. 9. decembra 1915 bol demonštrovaný francúzskej armáde experiment Souain, prototyp obrneného tanku od firmy Schneider v podobe šasi Baby Holt s nitovaným pancierom. Medzi pozorovateľmi bol generál Philippe Pétain a plukovník Jean Baptiste Eugène Estienne – delostrelec a inžinier, ktorý bol vo francúzskej armáde vysoko oceňovaný pre svoje mimoriadne technologické a taktické znalosti. Závery testu prototypu tanku boli, aspoň podľa Estienna, vynikajúce, ukazujúce pozoruhodnú pohyblivosť v ťažkom teréne bojiska pri Souain. Dĺžka podvozku Baby Holt sa však ukázala byť príliš krátka na to, aby bola schopná prekonať nemecké zákopy, čo oprávňovalo vývoj dlhších pásových podvozkov pre francúzsky tankový projekt. Pre Estienna bol stroj stelesnením konceptu obrneného bojového vozidla, za ktoré loboval od augusta 1914. Už 1. decembra napísal maršalovi Joffremu list, v ktorom upozorňuje na možnosť využitia pásových traktorov Holt ako pohyblivých nosičov delostrelectva. 11. decembra Estienne nechal istého poručíka Thibiera nakresliť skeč dvoch koncepcií: jednu s šasi Baby Holt vybavenú vpredu a vzadu dodatočnými kladkami na vylepšenie schopnosti prekonávania zákopov; druhú s predĺženým závesom chráneným bočným pancierom.
Estiennov návrh
12. decembra 1915 Estienne predložil Vrchnému veleniu, ktoré predstavoval generál Maurice Janin, plán na vytvorenie obrnených síl vybavených pásovými vozidlami. V pláne formuloval aj príslušné špecifikácie: Vozidlá mali vážiť 12 ton, byť chránené 15 až pancierom. Ich rozmery doporučoval 4 metre na dĺžku, na šírku a 1,6 metra na výšku. Pohon s výkonom 80 konských síl mal umožňovať maximálnu rýchlosť /hod. Vozidlo malo byť schopné prekonať 2 metre široký zákop a schopné ťahať 7-tonové obrnené „sane“ vezúce 20 mužov s plnou výzbrojou a vybavením. Malo byť vyzbrojené dvomi guľometmi a delom, schopným prestreliť obrnený štít akéhokoľvek guľometu. Posádku mali tvoriť štyria muži.
20. decembra Estienne pri odchode z Paríža navštívil spolu s Ferrusom Louisa Renaulta v Boulogne-Billancourt, v márnom pokuse presvedčiť výrobcu áut aby sa zapojil do produkcie nového zbraňového systému. Ten istý deň neskôr prijali Brilliého, ktorý predstavil prácu, ktoré urobil Schneider na jeho projekte. Augustová objednávka 10 vozidiel bola potvrdená 7. decembra; 15-ho bol podpísaný oficiálny kontrakt. 22. decembra začala spoločnosť Schneider prípravy na produkciu obrneného vozidla. Naznačila, že má na rok 1916 kapacity na montáž 300 až 400 kusov. Predstavila projekt 10-tonového vozidla vyzbrojeného delom, chráneného pancierom z chrómovej ocele a poháňaného špeciálne vyvinutým motorom s výkonom 50 koní, ktorý umožňoval dosiahnuť max. rýchlosť /hod. 27. decembra bol dizajn upravený tak, aby zahrnul niektoré Estiennove nápady; pretože originálne nákresy sa nezachovali, nie je možné povedať, v akom rozsahu. Ten istý deň prebehli ďalšie testy s traktorom Baby Holt pri Vincennes; nasledujúci deň Estienne ďalej upresnil svoj návrh pre GHQ. Prototyp bol v prednej a zadnej časti vybavený rozšíreniami, ktoré zvýšili jeho schopnosť prekonávať zákopy, a bol úspešne testovaný 5. januára 1916.
Estienneov plán sa časovo stretol so schválením vrchného veliteľa Josepha Joffreho, ktorý 7. januára 1916 navrhol ministrovi výzbroje Albertovi Thomasovi produkciu "útočného stroja". 18. januára bol Estienne osobne prijatý u Joffreho, aby mu objasnil svoje nápady. V liste ministerstvu, s dátumom 31. január 1916, Joffre požaduje výrobu štyroch stoviek tankov typu navrhovaného Estiennom. Hoci v spoločnosti Schneider prebiehal pomerne dlhý vývoj už pred Estiennom, jeho zásadná úloha v rozhodnutí o masovej produkcii CA-1 mu zaistila historické označenie tvorcu prvého francúzskeho tanku. Estienne sa pritom na technickom dizajne vozidla podieľal iba v malej miere; už v januári 1916 bola konečná kompletácia zverená do rúk ministerskej kancelárie na čele s generálom Murettom, riaditeľom Armádnej automobilovej služby ("Army automobile service"). Mourret s Estiennom úzko nespolupracoval, ktorý tak bol v podstate vyradený z rozhodnutí technického charakteru.