thumb|Staroveký Egypt (Aegyptus Antiqua) na mape z roku 1794 od J. B. B. D’Anvillathumb|Územie starovekého Egypta s hlavnými sídlami Staroveký Egypt bola civilizácia staroveku v severovýchodnej časti Afriky. Rozkladala sa pozdĺž spodného toku rieky Níl, približne v rozsahu, ktorý má dnes územie modernej Egyptskej arabskej republiky. Egyptský štát vznikol približne okolo roku 3000 pred Kr. (podľa konvenčnej chronológie) politickým zjednotením Horného a Dolného Egypta prvými panovníkmi. Jeho dejiny prechádzajú radom stabilných ríší, rozdelených nestabilnými časovými úsekmi, ktoré sa nazývajú prechodné obdobia: Stará ríša starej bronzovej doby, Stredná ríša strednej bronzovej doby a Nová ríša neskorej bronzovej doby. Nepretržite sa rozvíjala takmer tri a pol tisícročí.
Egypt dosiahol vrchol počas Novej ríše v ramessovskom období, keď súperil s Chetitskou a Asýrskou ríšou a so štátom Mitanni. Jeho vplyv siahal od Sýrskej púšte na východe, k saharským oázam na západe. Najjužnejšou hranicou ríše bol v tomto období štvrtý nílsky katarakt. Po tomto období začal pomaly upadať. Čelil rôznym inváziám a niekoľkokrát ho okupovali cudzinci (napr. kanaánski Hyksósi, Líbyjci, Núbijci, Asýrčania, Peržania a macedónski Gréci) prevažne v období Tretieho prechodného a Neskorého obdobia. Nakoniec po smrti Alexandra Veľkého jeho satrapa Ptolemaios založil ako Ptolemaios Soter vlastnú ptolemaiovskú dynastiu, ktorá vládla krajine do roku 30 pred Kr., keď sa Egypt stal rímskou provinciou. Provinciálne obdobie neznamenalo úplný zánik egyptskej kultúry, ale jej nasledujúci vývoj bol natoľko poznamenaný vplyvmi iných kultúr, že nemožno hovoriť o samostatnom civilizačnom vývoji.
Jedným z faktorov, ktoré pozitívne prispeli k úspešnému účinkovaniu starovekej egyptskej civilizácie na svetovej historickej scéne, bola schopnosť prispôsobiť sa podmienkam, ktoré poskytovala rieka Níl. Predvídateľné záplavy a riadené zavlažovanie úrodného údolia vytvárali prebytky, ktoré mohli kryť sociálny a kultúrny rozvoj. Prebytočné prostriedky dávali štátu možnosť vynakladať ich na prieskum nerastných ložísk v údolí a v okolitých púštnych oblastiach, na vytvorenie nezávislého písma v ranom období, na organizáciu výstavby a poľnohospodárskych projektov, na obchod so susednými regiónmi a na vojsko, ktoré bolo schopné čeliť nepriateľom a presadiť egyptskú nadvládu. Tieto aktivity motivoval a riadil štátny aparát správcov, kňazov a pisárov vo faraónových službách. Spoluprácu a jednotu obyvateľstva si panovník zabezpečoval zložitým náboženským systémom. Úrodnosť nílskeho údolia spolu s efektívne štátom riadenými ľudskými a prírodnými zdrojmi dovoľovali starovekému Egyptu udržiavať si dlhodobú stabilitu, aká chýbala napríklad v nesúrodých štátnych útvaroch Mezopotámie. Okrem toho Egypt oplýval aj nerastnými surovinami. Jeho bohatstvo, ktoré spomínajú už starovekí autori, v skutočnosti dávalo možnosť širokému rozvoju štátneho zriadenia a kultúrnej spoločnosti.
Staroegyptská civilizácia ako prvá ťažila kameň v lomoch, robila prieskum lokalít a používala stavebné techniky, ktoré umožňovali výstavbu monumentálnych pyramíd, chrámov alebo obeliskov. Využívala matematiku, praktickú a účinnú medicínu. Stavala zavlažovacie systémy, poznala rozvinuté techniky poľnohospodárskej produkcie a stavala prvé známe lode. Priniesla egyptskú fajansu a technológiu výroby skla, nové literárne útvary alebo prvú známu mierovú zmluvu vo svetovej politike. Zanechala trvalé a nenahraditeľné dedičstvo. Napodobňovanie jej umenia a architektúry bolo v neskoršom staroveku rozšírené a dnes sú staroegyptské artefakty skoro v každom kúte sveta. Monumentálne pozostatky staroegyptskej civilizácie po storočia inšpirovali cestovateľov a umelcov. Archeologické objavy a nálezy v ranom období moderných svetových dejín umožnili neskorší vedecký výskum a následné ocenenie kultúrneho dedičstva starovekého Egypta.
Dejiny
O najstaršiu chronológiu egyptských dejín sa pokúsil už v 4. storočí pred Kr. egyptský kňaz a historik Manehto. V svojom diele Aigyptiaka uvádza faraónov rozdelených do 31 dynastií. Tento spôsob delenia používajú egyptológovia aj dnes. Moderná egyptská chronológia sa opiera aj o ďalšie dobové záznamy, hlavne o Turínsky a Abydoský zoznam kráľov, ktoré uvádzajú mená a roky panovania historických a mytologických vládcov starého Egypta. V súčasnosti využíva i ďalšie metódy, napríklad datovanie pomocou peľových zŕn alebo synchronizáciou so záznamami iných kultúr.
Samotní Egypťania nepoužívali jednotné datovanie, ale určovali rok len podľa postupnosti vlád panovníkov. To spolu s chýbajúcimi dokladmi z niektorých historických období spôsobuje, že sa egyptológovia rôznia v určovaní rokov vlády jednotlivých panovníkov. Pri najstarších dejinách Egypta tak vzniká rozdiel medzi odlišnými chronológiami aj viac ako 300 rokov.
V staroegyptských dejinách rozlišujeme nasledovné historické obdobia:
Preddynastické obdobie (približne 45002900 pred Kr.): 0. dynastia; Ranodynastické obdobie (približne 29002545 pred Kr.): 1. a 2. dynastia; Stará ríša (približne 25902118 pred Kr.): 3.8. dynastia; Prvé prechodné obdobie (približne 21181980 pred Kr.): 9. a 10. dynastia; Stredná ríša (približne 19801760 pred Kr.): 11. a 12. dynastia; Druhé prechodné obdobie (približne 17591539 pred Kr.): 13.17. dynastia, z toho 15. a 16. hyksóska; Nová ríša (približne 15391077 pred Kr.): 18.20. dynastia; Tretie prechodné obdobie (približne 1079723 pred Kr.): 21.24. dynastia; Neskoré obdobie (722332 pred Kr.): 25.31. dynastia, z toho 27. a 31. perzská. Ptolemaiovské obdobie (33230 pred Kr.): „32.“ grécka dynastia; Rímske obdobie (30 pred Kr.395 po Kr.); Byzantské obdobie (395641 po Kr.).
Níl bol životodarným zdrojom dlhé obdobie ľudských dejín. Úrodné záplavové územie rieky umožňovalo rozvinúť ekonomiku roľníckych osád a aj zložitejšiu centralizovanú spoločnosť, ktorá sa v dejinách stala základom ľudskej civilizácie. Moderní kočovní zberači a lovci začali žiť v nílskom údolí koncom stredného pleistocénu, niekedy pred 120 tisíc rokmi. Arídne podnebie severnej Afriky sa zmenilo v neskorom paleolite na horúcejšie a suchšie, čo donútilo obyvateľov sústrediť sa v nílskom údolí pozdĺž brehov rieky.
Preddynastické obdobie
Počas preddynastického a ranodynastického obdobia bolo podnebie Egypta oveľa menej suché ako dnes. Veľké oblasti boli pokryté savanami, na ktorých sa pásli stáda kopytníkov. Rastlinstvo a živočíšstvo bolo vo všetkých prostrediach pestrejšie a územie okolo rieky poskytovalo útočisko vodnému vtáctvu. Lov bol pre Egypťanov bežný. V tomto čase prebehla prvá domestikácia viacerých druhov zvierat.
Niekoľko menších kmeňov žijúcich v nílskom údolí, identifikovaných podľa keramiky a osobných predmetov, sa rozvinulo okolo roku 5500 pred Kr. do kultúr, ktoré nesú znaky pokročilého ovládania techník poľnohospodárstva a chovu domácich zvierat. Najväčšia z týchto raných kultúr v Hornom Egypte bola badarijská kultúra (badarien, okolo 4400 – 4000 pred Kr.), ktorá pravdepodobne pochádzala zo západnej Sahary. Známa je veľmi kvalitnou keramikou, kamennými nástrojmi a používaním medi.
Badarien nasledovali kultúry Nagáda I (amratien, okolo 4000 – 3500 pred Kr.) a Nagáda II (gerzean, okolo 3500 – 3200 pred Kr.), ktoré priniesli niekoľko technologických inovácií. Egypťania už počas obdobia Nagáda I dovážali obsidián z Etiópie, ktorým opracovávali a ostrili čepele štiepaných kamenných nástrojov.; Z obdobia Nagáda II pochádzajú dôkazy o prvých kontaktoch s kanaánskou oblasťou a pobrežím v oblasti Byblu na Blízkom východe. Nagádska kultúra sa v priebehu 1000 rokov rozvinula z niekoľkých roľníckych spoločenstiev na silný útvar, ktorého vodca ovládal zdroje a obyvateľstvo nílskeho údolia. Počas obdobia Nagáda III vládcovia rozšírili svoju moc na sever pozdĺž Nílu a vládli z mesta Nechen (Hierakonpolis, H03) a neskôr z Abdžu (Abydos, H08). Obchodovali s Núbiou na juhu, so západnými oázami, so stredomorskými kultúrami na severe a s Blízkym východom. V jednom z kráľovských núbijských hrobov v Kustule bol nájdený artefakt s najstarším známym vyobrazením egyptského dynastického symbolu – bielej koruny hedžet a sokola.
Rozmanitá produkcia výrobkov nagádskej kultúry odráža vzostup a bohatstvo spoločenskej elity, ktorá používala osobné predmety ako hrebene, sošky, maľovanú keramiku, kvalitné dekorované kamenné nádoby, kozmetické palety a šperky zo zlata, lapidu lazuri a slonoviny. Bola vynájdená glazúra známa ako egyptská fajansa, ktorú používali neskôr v starom Ríme ako dekoráciu pohárov, amuletov a figurín. Nagádska kultúra počas poslednej preddynastickej fázy začala používať písané znaky, ktoré sa nakoniec vyvinuli do celého systému hieroglyfov pre záznam staroegyptského jazyka.
Ranodynastické obdobie (okolo 3050 – 2686 pred Kr.)
Toto obdobie prebiehalo zhruba paralelne so skorou sumersko-akkadskou civilizáciou v Mezopotámii a starovekom Elame. Manehto v 3. storočí pred Kr. usporiadal dlhý rad panovníkov od Menea po svoju súčasnosť do systému tridsiatich dynastií. Začiatok formálnych dejín umiestnil do obdobia panovania kráľa Menea, o ktorom sa v tom čase verilo, že zjednotil dve kráľovstvá Horného a Dolného Egypta (okolo 3100 pred Kr.)
Prechod k zjednotenému štátu sa v skutočnosti udial pomalšie ako si to predstavovali staroegyptskí pisári. V súčasnosti Menes nie je doložený. Niektorí odborníci však pokladajú faraóna Narmera za legendárneho Menea. Narmer je zobrazený na slávnostnej palete s kráľovskými insígniami pri symbolickom akte zjednotenia. Okolo roku 3000 pred Kr. prvý z ranodynastických panovníkov upevnil svoje postavenie v Dolnom Egypte založením hlavného mesta Inebuhedž (neskorší Mennofer, Memfis, D01). Z neho mohol ovládať pracujúcu masu a poľnohospodárstvo úrodnej oblasti nílskej delty, rovnako ako lukratívne a dôležité obchodné trasy do Levanty. Vzostup moci a bohatstva panovníkov počas ranodynastického obdobia vidieť na ich prepracovaných hrobkách – mastabách a na pohrebných stavbách v Abdžu (Abydos, H06), ktoré slúžili kultu mŕtvych panovníkov. Legitimizácia moci štátneho zriadenia nad územím, prácou a zdrojmi bola výsledkom silnej inštitúcie kráľovského úradu a bola nutná na prežitie a rozvoj starovekej egyptskej civilizácie.
Stará ríša (okolo 2686 – 2181 pred Kr.)
Úroveň architektúry tohto obdobia veľmi pokročila a spolu s ňou aj umenie a technika. Vďaka dobre fungujúcemu systému centralizovanej správy sa tiež zvýšila poľnohospodárska produkcia. Zo Starej ríše pochádzajú niektoré najznámejšie výdobytky staroegyptskej civilizácie, napr. Veľká pyramída faraóna Chufua. Štátni zástupcovia, na ktorých dohliadal vezír, vyberali dane, riadili zavlažovacie projekty zvyšujúce úrodu, najímali pracovníkov na stavebné projekty a budovali systém práva pomáhajúci udržiavať poriadok a zákon v ríši.
Popri rastúcej dôležitosti centrálnej správy vznikla nová trieda vzdelaných pisárov a štátnych úradníkov, ktorým faraón zaručoval za ich služby postavenie a plat. Okrem toho ich posmrtným kultom a miestnym chrámom venoval pozemky, aby zabezpečil dostatok zdrojov aj pre svoj vlastný posmrtný kult, o ktorý mali jeho poddaní povinnosť sa starať. Dnes sa predpokladá, že päťsto rokov takto široko rozvetvených ekonomických väzieb nahlodalo štátnu ekonomiku a tá nemohla ďalej zabezpečovať rozsiahlu centralizovanú štátnu správu s celou svojou štruktúrou. Vplyv nomarchov (predstaviteľov krajov) začal narastať úmerne so zmenšujúcou sa mocou panovníka. K tomu sa pridalo sucho, ktoré približne v rokoch 22002150 pred Kr. niekoľkokrát postihlo krajinu, a Egypt vstúpil do 140-ročného obdobia dnes známeho ako Prvé prechodné obdobie.
Prvé prechodné obdobie (2181 – 1991 pred Kr.)