náhľad|Karikatúra Vlastu Buriana náhľad|Hrob Vlastu Buriana na Vyšehradskom cintoríne v Prahe
Vlasta Burian, vlastným menom Josef Vlastimil Burian (* 9. apríl 1891, Liberec – † 31. január 1962, Praha), podľa matriky Josephus Wlastimil Burian, známy ako „Kráľ komikov“, bol český divadelný herec, spevák, divadelný riaditeľ, športovec, podnikateľ, filmový herec, filmový režisér, spisovateľ a imitátor, ktorý sa vďaka svojej usilovnosti, pracovitosti, odhodlanosti a nebojácnosti vypracoval medzi skutočné hviezdy českej filmografie a divadla. Bol jedným z najpopulárnejších hercov za prvej republiky a jeho obľúbenosť trvá dodnes, o čom svedčia víťazstvá v ankete o „Kráľa komikov“.
Život Vlasta Burian sa narodil do rodiny libereckého krajčíra a ochotníka Antonína Buriana. V Liberci prežil prvých desať rokov svojho života. V roku 1900 sa jeho rodina presťahovala do Prahy, kde sa neskôr vyučil za obchodníka na obchodnej škole. V Prahe v Žižkove pozoroval svet plný krčiem a komikov zo šantánov a kabaretov, od ktorých sa mnohému naučil. Vystupoval na večierkoch pre kamarátov, kde imitoval a improvizoval rôzne kabaretné čísla. Svoje zabávačské nadanie spočiatku uplatňoval prevažne na večierkoch svojich priateľov. Postupne mu však otvorilo cestu aj k verejnému vystupovaniu.
Najprv skúšal šťastie vo veľkých divadlách na Vinohradoch a vo Švandovom divadle, ale všade bol iba jedným z členov zboru. Potom si ho všimol Karel Hašler a zaistil mu angažmán v kabarete Rokoko, kde sa stal doslova miláčikom publika a zoznámil sa tu so svojím prvým partnerom, klaviristom Daliborom Vtákom, s ktorým sa preslávil paródiou talianskych opier.
Všetci sa museli učiť texty, scenáre, len on nemusel. Improvizoval. Preto ho tiež pomerná väčšina kolegov-hercov nemala rada.
Počas 1. svetovej vojny bol povolaný do armády, odkiaľ dezertoval, potuloval sa po českom vidieku a živil sa svojimi výstupmi. Potom sa vrátil do Prahy.
V roku 1925 založil vlastné divadlo, vytvoril okolo seba takmer stály súbor hercov a preslávil sa ako kráľ komikov, ale s množstvom chýb a nedostatkov. Základom jeho komiky bola improvizácia ako v divadle, tak aj v rozhlase a vo filmoch. Natočil spolu 4 nemé filmy (Tu ten kámen, Falošná mačička, Lásky Kačenky Strnadovej a Milenky starého kriminálnika).
Súkromie Zatiaľ čo na javisku vystupoval ako ľudový zabávač, v súkromí bol melancholický, trpel mániodepresívnymi stavmi a bol veľmi náladový. Z pomeru s tanečnicou Annou Emíliou Pírkovou mal za slobodna dcéru Emilku Burianovú (8. apríl 1912 – 25. máj 1996). V roku 1919 sa oženil s Ninou Červenkovou-Burianovou. Tá mu bola najväčšou oporou v tých najťažších dobách, mala ho veľmi rada a bola jeho najväčšou obdivovateľkou. Musela byť na každom Burianovom predstavení. Ak sa oneskorila, Vlasta nezačal predstavenie, kým Nina nebola vo svojej lóži. Alebo v prípade, že bola Nina chorá, dal zaviesť mikrofón na javisko a Nina potom jeho výkon počúvala cez telefón. V roku 1944 sa jeho dcére narodil syn Vlastimil Kristl. náhľad|Scéna z filmu Baron prášil Býval vo vile v Dejviciach, ktorú mal elegantne a luxusne zariadenú. Každodenne športoval, preto mal vo svojej vile veľkú telocvičňu a pri nej postavený bazén, tenisový kurt a bohato vybavenú kuchyňu. Mal najlepšieho českého kuchára svojej doby, Jaromíra Trejbala. Vždy ráno jazdil na bicykli a bežne organizoval priateľské tenisové zápasy aj mimo Prahy – na pražskej Klamovke si napríklad zahral niekoľko tenisových zápasov s dvojnásobným majstrom sveta Karlom Koželuhom. Bol tiež veľkým mecenášom športovcov – ako profesionálnych (sponzoroval aj národné cyklistické mužstvo), tak amatérskych. Dnes už takmer neznáma je spomienka jednej pamätníčky, ktorá ho videla, ako hádže nezamestnaným robotníkom, ktorí hrali futbal so starou roztrhanou loptou, novú loptu, aby mohli lepšie športovať. V rokoch 1914 až 1920 aktívne hral za AC Sparta ako prvoligový futbalový brankár.
Črty ,,burianovstva“
Výzor, kostýmy a doplnky Azda najdôležitejšou a najikonickejšou súčasťou Burianovej schémy sú letmo odstávajúce uši, nos, výrazné fúzy a vlasy uhladené dozadu. Naprieč filmografiou Vlastu Buriana je možné vysledovať udržiavanie pomerne stáleho výzoru na úrovni doplnkov, ale aj úpravy fúzov a čiastočne i vlasov. V podstate existujú len štyri príklady, keď boli fúzy zo schémy vypustené. Podobne je to aj s kostýmami, keď sa aplikácia a úprava schémy v priebehu tridsiatych rokov odvíja v tóne opakovania, ale zároveň čiastočnej variácie. Napríklad vo filme Ducháček to zařídí, kde je možné vidieť prevládajúci spôsob úpravy.
Hoci sa napríklad strih fúzov pod nosom mierne líši, hlavne hrúbkou, veľkosťou alebo šírkou, v zásade môžeme hovoriť, že si vo všetkých variáciách drží tvar. Tento obmeňujúci sa rys získava v naratíve funkciu. Zmena v schematickej úprave fúzov sa pritom stáva jedným zo znamení, ktoré indikujú, že postava na seba prevzala falošnú identitu.
Kostýmy, ktoré Vlasta Burian využíval, takisto majú svoj odkaz. Možno ich rozdeliť na súdobé oblečenie, ktoré sa skladá z obleku, vesty a kravaty, ojedinele motýlika alebo uniformy, rôzneho typu. Postavy skrývajúce svoju identitu do obleku je možné nájsť vo filme Nezlobte dědečka, Milenky starého kriminálníka, On a jeho sestra a čiastočne aj Tři vejce do skla. A naopak, vo filmoch ako C. a k. polní maršálek, ale aj Lelíček ve službách Sherlocka Holmesa sa František/Lelíček prezliekajú z oblekov do uniforiem, ktoré už neopustia. Funebrák tiež obsahuje zmenu identity, kde sa postava Pletichu (Vlasta Burian) vydáva za staršieho pána, ale tu sa motív prechodu medzi dvoma variantmi kostýmu v rámci schémy nevyužije; postava tu napriek tomu zostáva v uniforme. Skôr za modifikáciu než za súčasť schémy môžeme považovať aj okrúhle okuliare s tenkými rámikmi a klobúky, ktoré už nemajú taký vplyv, ako je to v prípade kostýmov a fúzov.
Vyjadrovacie prostriedky Burianove interpretácie rolí sa viditeľne odlišujú od tých, ktorí hrajú po jeho boku. Táto odlišnosť súvisí so silnou expresivitou, ktorá vo výraze burianovskej postavy dominuje. Burianove vyjadrovanie je totiž pri interpretácii schémy ,,burianovstva“ omnoho komplexnejšie a kombinované s umením pantomímy. Vo filmoch však nie sú pre rozvíjanie expresívnej schémy dôležité iba Burianove vyjadrovacie prostriedky, ale aj prostriedky ďalších hercov, ktorí zvyčajne volia menej výrazné pohyby tela i tváre, čím sa ešte viac zvýrazňujú charakteristické črty burianovskej postavy. Analýza scén filmu Ducháček to zařídí poslúži ako pomenovanie základných rysov spojených s Burianovým herectvom pri interpretácii expresívneho stvárnenia dramatickej postavy, ale zároveň ako dôkaz k jednotlivým načrtnutým argumentom.
Film sa začína detailným záberom, ktorý prejde pohybom kamery do polocelku. Zameriava sa na postavu Ducháčka, ktorú stvárňuje Vlasta Burian. Vďaka centralizácii získava pozornosť postava a zachytáva všetky pohyby, ktoré vykonáva. Ducháček sedí za stolom, pracuje a sťažuje sa v samovrave. Burian intenzívne prikyvuje hlavou do rytmu jeho prehovoru. Výrazne dvíha obočie a otvára doširoka oči. Občas nimi pretočí. Podobná mimika sprevádza postavu Ducháčka v priebehu celého filmu. Napríklad pri komunikácii s manželmi Rabasovcami v tretej minúte alebo pri vybavovaní telefonátov v 45. minúte. Mimiku vždy dopĺňa gestikulácia rukami. Tie sú v jeho vyjadrovaní aktívne takmer stále. Či už ide o celé ruky, alebo len o prsty. Ich pohyb sa spomaľuje iba v momente, keď je potrebné upútať pozornosť na niečo iné. Každý jeden pohyb prstami a rukami je prudký až kŕčovitý.
Za neodmysliteľnú súčasť vyjadrovacích prostriedkov sa považuje aj rétorika, ktorá je v prípade aplikácie schémy opäť najvýraznejšia cez kontrast oproti ostatným hercom. Užitočné postrehy o rétorických schopnostiach sa nachádzajú v knihe od Vladimíra Justa, ktorá opisuje „komikův měkký, pseudovědecký klaunský hlas, který se doslova mazlí s každou slabikou, než ji definitivně propustí z ‚ohrady zubů‘, hlas, který s uvedeným textovým 16 podkladem zacházel velmi neuctivě a svévolně“. Alebo vysvetľuje prácu s „čistě zvukovými, fonetickými prostředky (vulgárně protažené, zupácky otevřené ‚é‘, s nímž řečník vyslovuje například ‚Vážení kolegové!‘ a pod.) a fonetickými šumy a pazvuky“. Burian za pomoci aplikácie týchto rysov schémy odovzdáva postavám podobné rétorické vlastnosti a chyby vo výslovnosti. Opätovne je možné hľadať príklady vo filme Ducháček to zařídí, kde podobným naťahovaním vysloví Ducháček „artérie sklerózis“, kedy natiahne všetky dlhé slabiky a nechá ich doznieť. Ďalšími príkladmi môžu byť slová: „takovejhle“, „votohle“, „mortuj“, „per qua?" a „uctivá poctivec“. Zlepeniny slov, ale aj vymýšľanie prirovnaní, fonetizovanie českých alebo cudzích slov do prízvukov rôznych jazykov, to všetko sú typické črty.
Falošné identity Kráľ, kriminálnik, prednosta stanice, revízor, strýc, zranený občan. Všetky z nich sú existujúce identity iných dramatických postav, ktoré boli ukradnuté a adaptované do naratívu Burianovou dramatickou postavou s aplikovaním burianovskej schémy. Rovnako tak všetky z falošných identít prepisujú ich skutočné verzie – formujú sa na základe burianovskej schémy, aj vďaka čomu je ich možné chápať ako vyjednávajúcu techniku. Využívaním striedania identít sa otvárajú v naratívoch možnosti pre postavu jednak vytvoriť priestor pre nový typ charakteru alebo na zapájanie už fungujúceho charakteru do iného fiktívneho sveta. Vo filme sa tieto identity vyskytujú v dvoch formách. Na jednej strane sú to veľmi krátke krádeže identít. V týchto momentoch sa dostáva na povrch burianovská schéma a dopĺňa dramatickú rolu. Ako sa ukáže, môže ísť o plnenie potrebných udalostí, ktoré ďalej posúvajú kauzalitu. Ďalšou formou je dlhodobé preberanie identity. Väčšinou ide už o samotné naratívne rozhodnutie, ktoré je vedome zapojené, aby došlo k využitiu dramatickej postavy s burianovskou schémou (pridať postave kompozičné motivácie). Zmenou identity môže dramatická postava preberať silu nad kauzálnymi udalosťami. Možno je až prekvapujúce, koľko filmov uplatňuje jednu z týchto dvoch foriem. Prostredníctvom niekoľkých príkladov bude možné pochopiť, prečo je to tak. V prípade filmov ako On a jeho sestra, Pobočník Jeho Výsosti či Falešná kočička je možné spozorovať krátku formu preberania falošných identít. Ide často o využitie falošnej identity skrz jednu scénu, ktorá sa už potom nikdy nevracia – „umiera“ v momente, ako sa končí jej funkčné využitie.
Povojnové obdobie Máj 1945 zasiahol aj do fungovania divadla Vlastu Buriana. Výbor tejto scény ustanovil tzv. Divadlo kolektívnej tvorby. Bývalý člen Divadla Vlastu Buriana Radovan Lukavský spomína: ,,Nad vchodom strhli pôvodný nápis a bolo tam napísané – Divadlo kolektívnej tvorby. Všetci tí, ktorých tam Burian ako dobrodej vzal, boli zhromaždení a písali žiadosť, aby bol potrestaný ako kolaborant.“ Vladimír Just v knihe Vec: Vlasta Burian udáva, že vedúcim závodnej milície sa stal František Plodr. Futbalista a podradný herec, ktorého Burian prijal zo súcitu nad jeho neslávnou športovou kariérou. Petícia v prospech Buriana, v ktorej jeho verní spolupracovníci dosvedčili jeho morálnu bezúhonnosť, vyznela naprázdno. K vyvlastneniu divadla došlo takmer hladko, nesúhlas niektorých umlčala výpoveď. Kolektív nových tvorcov v deň Burianovho uväznenia vyhlasuje: ,,Divadelný súbor, ktorý po roky živoril v tieni hviezdy, vzal svoj osud do vlastných rúk.“