thumb|300px|Kniha mŕtvych, jeden zo zdrojov našich vedomostí o egyptskom náboženstve Náboženstvo starovekého Egypta je komplexný súbor predstáv týkajúcich sa mytológie a spoločenských javov v staroegyptskej spoločnosti, akými boli normy správania, prechodové obrady alebo zvyklosti.
Pri jeho skúmaní čerpajú egyptológovia zo záznamov zachovaných na papyrusoch a pamätných tabuliach – mýtus o Ptahovi je tak zapísaný na tzv. Šabakovom kameni – zo súboru pohrebných textov a výzdoby hrobiek a v neskoršom období z diel gréckych a rímskych autorov rovnako ako z archeologických nálezov. Napriek tomu zostávajú v našom porozumení egyptského náboženstva veľké medzery, ktoré bude treba doplniť na základe ďalších výskumov.
Mytológia sa dotýkala už počiatkov starovekého Egypta, jeho zjednotenia faraónom Menim, ku ktorému došlo približne okolo roku 3000 pred Kr. Identita zjednotiteľa nie je presne známa, pretože pod označením Meni sa môže ukrývať viacero panovníkov – Narmer, Hor-Aha alebo Chasechemuej, či dokonca niektorý zo skorších vládcov. Podľa samotných Egypťanov im vládli v najstarších dobách vládcovia božského pôvodu, polobohovia a ešte skôr samotní bohovia, o tom rozpráva tzv. Kráľovský mýtus.
Starovekí Egypťania nerobili veľký rozdiel medzi posvätným a profánnym, pretože verili, že v ich živote sa uplatňuje dvojica kozmických princípov maat a istef v neustálom kozmickom zápase. Maat (neskôr ako bohyňa Maat) predstavoval poriadok, spravodlivosť, ekonomickú aj spoločenskú stabilitu. Princíp istef bol jeho protikladom – chaos, rozvrat štátu, napadnutie nepriateľmi, nízke záplavy, sucho a hladomor. V období pozemskej vlády bohov jestvoval v celej zemi maat, ale ľudia boli, aspoň podľa niektorých zdrojov, príčinou rozvratu. Kozmickú rovnováhu bolo potrebné opätovne nastolovať prostredníctvom rituálov. Faraón, vtelenie boha na zemi, bol ručiteľom za božský poriadok maat – mal sa starať o bezpečie zeme, právo a v neposlednej rade aj o poriadne záplavy, ktoré mal ovplyvňovať svojim božským zásahom. V Starej ríši sa stretávame s predstavou cyklického ponímania dejín, kedy prirodzene dochádza k striedaniu maat a istef, ale tento motív akéhosi mileniarizmu je zatlačený do pozadia v neskorších obdobiach, kedy sa stávajú z božstiev istefu (Sutech) výslovne negatívne postavy.
Egypt bol podľa mýtogeografie jeho obyvateľov stredom sveta. Egypťania sa považovali za stádo boha Réa a dokonca za jediných skutočných ľudí (pre iných ľudí ani nepoužívali označenie človek). V egyptskej literatúre sa opakovane objavuje silný vzťah Egypťanov k vlastnej krajine a ich túžba zomrieť tu, pretože, ako verili, iba tak môžu dosiahnuť v poriadku druhý svet.
Egyptská mytológia nie je len súhrnom predstáv o bohoch, ktoré sú súčasnému človeku asi najznámejšie a najprístupnejšie. Možno v nej rozoznať niekoľko významnejších okruhov: etiologické mýty o pôvode sveta, bohov, ľudí a jednotlivých miest kráľovský mýtus týkajúci sa postavenia faraóna, legitimizácie jeho moci a následníctva mýty týkajúce sa podsvetia a posmrtného života
Egyptská kozmogónia Napriek tomu, že Egypt bol po dlhé obdobia jednotným štátom s štátom (kráľom) podporovaným kultom, jestvovalo počas celej jeho existencie na jeho území viacero kultov, ktoré pôsobili niekedy nezávisle a niekedy sa navzájom ovplyvňovali. Nejednotnosť náboženských predstáv a rozsiahly panteón bohov majú svoj pôvod v preddynastickom období, kedy sa Egypt skladal z malých, nezávislých mestských štátikov. Z bohov-ochrancov týchto prvých mestských štátov sa neskôr stali jednotliví bohovia egyptského panteónu, ktorý len postupne vytvorili jedno náboženstvo. Mnohí si po celú dobu trvania egyptskej civilizácie podržali rovnaké funkcia, napríklad bohovia Atum, Ré aj Hor boli slneční bohovia, iní stratili niektoré svoje funkcie, ktoré prevzali iní bohovia.
Počas dlhej histórie starovekého Egyptu dochádzalo k splývaniu významných božstiev v závislosti od toho, ktorá skupina držala v rukách moc. Tento proces, nazývaný synkretizmus, sa týkal tak „celých“ bohov, ako aj spájania niektorých ich atribútov. Tak počas Novej ríše kňazi z Téb, mesta, ktoré v tomto období hralo kľúčovú úlohu v hospodárstve Egypta, dokázali spojiť tébskeho, pôvodne nie príliš významného Amona s populárnym Réom a vytvoriť Amon-Réa. Iným príkladom môže byť Ré-Harachtej, spojenie dvoch významných solárnych božstiev Hora a Réa, v tomto prípade iba niektorých ich spoločných znakov. Ré aj Hor zostali pre svoje odlišné úlohy a význam uctievaní aj osve.
K spájaniu bohov dochádzalo aj bez ich synkretizácie na základe niektorej spoločnej charakteristiky. Eset bola spodobovaná s kravskými rohmi a klepačkou sistrum, znakmi bohyne Hathor, ale nikdy ju do seba úplne neabsorbovala. Egypťania tiež zvykli zlučovať bohov do rodín, v ktorých boli spoločne uctievaní. Mohlo ísť o božské páry s ich potomkami alebo o súbor bohov (tzv. pasadžet), ktorí sa viazali k určitému mýtu alebo mestu.
Teológia mesta On (Heliopolis)
thumb|Trojica bohov-stvoriteľov – Ptah, Ré a Amon – so svojimi odznakmi Heliopolská kozmogónia je snáď najznámejším egyptským mýtom o stvorení sveta. Jej hlavným prvkom je Enneade, deviatka prvotných božstiev, ktoré tvoria svet. V starovekom Egypte dosiahol tento mýtus taký význam, že do seba absorboval niektoré ďalšie mýty, napr. populárny kráľovský mýtus. V neskorších dobách prebehla syntéza medzi Enneadou a Ogdoadou z Chmúnevu, čím došlo k stotožneniu Atuma, pôvodného onského boha-stvoriteľa, s Réom.
Heliopolskí kňazi považovali za najvyššieho boha Atuma (či neskôr Atum-Réa), ktorý vystúpil z prvotných vôd na prvom pahorku benben. Obraz zeme vystupujúcej z vôd, mimochodom pripomínajúci každoročné opadanie záplavových vôd na Níle, je opakujúcim sa motívom vo všetkých kreacionistických mýtoch. Zrodenie a uctievanie solárneho božstva v Egypte bolo spojené s obeliskmi, ktoré snáď mali evokovať benben. Obelisky sa stavali všade tam, kde mal kult niektorý zo slnečných bohov-stvoriteľov.
Atum, zatiaľ samojediný a k tomu mužského pohlavia, tvorí dvojicu Šov, vzduch, a Tefnut, vlhkosť, a to veľmi prozaicky – masturbáciou. Na Bremner-Rhindovom papyruse Atum o tom hovori: „Moja päsť sa stala mojou družkou“ a ďalej „súložil som so svojou dlaňou“. V inom variante mýtu Atum vyprskne Šova a vypľuje Tefnut. Boh Šov s bohyňou Tefnut majú potom súrodeneckú dvojicu Geb (zem) a Nut (obloha).
Tu sa na kozmogonický mýtus pripája mýtus kráľovský: zo spojenia Neba a Zeme vzniká štvorica súrodencov Usire, Eset, Sutech a Nebtet, ktorí vytvoria dva páry. Usire sa stane prvým vládcom nad ľudmi, no jeho brat Sutech mu túto pozíciu závidí. Ľsťou prinúti Usira, aby vliezol do pripraveného sarkofágu, ktorý zaklincuje a hodí do Nílu. V inej verzii mýtu Sutech bratove telo roztrhá na štrnásť častí, ktoré rozhádže po celom Egypte, a jeho falus dá zožrať krokodílovi. Usirova žena Eset dlho hľadá manželovo telo (prípadne zbiera jeho kusy po celom Egypte), až sa jej to nakoniec podarí. S pomocou boha Anupa Usireva zabalzamuje a magicky oživí, a ten zaujme miesto vládcu na druhom svete. Esetin syn Hor, ktorého splodila buď s niektorou časťou manželovho tela alebo po jeho oživení, sa usiluje pomstiť otcovu vraždu a bojuje so Sutechom o vládu. Nakoniec ho premôže, znovunastolí maat, ktorá bol porušená Sutechom, a je uznaný za právoplatného kráľa. Sutech ako boh však nemôže byť Horom zavraždený, preto sa tento súboj neustále opakuje. Kráľova osoba, vtelenie boha Hora, je súčasťou tohoto večného kozmického zápasenia medzi maat a istef.
V onskej kozmogónii je len málo miesta pre ľudí. Tí vznikajú len mimochodom, buď zo sĺz alebo z potu boha Atuma.
Teológia mesta Mennefer (Memfis)
Menneferská teológia je podstatne jemnejšia a abstraktnejšia ako teológia Onu. Za stvoriteľa je tu považovaný Ptah, ktorý tvorí prostredníctvom svojho ducha a slova. Šabakov kameň, náš doklad o memfidskej kozmogónii, popisuje Ptaha viac ako intelektuálny princíp, akési staroegyptské logos, než ako živú bytosť. Ptah tvorí Atuma jednoducho tým, že na neho v svojej duši pomyslí a potom vyriekne jeho meno. Ptah je teda pôvodcom všetkých bohov a Atum je ďalej iba pôvodcom prvého božského páru.
Vesetská teológia (Téby)
thumb|Reliéf Amona z Karnaku Súčasne so vzostupom Téb (Vesetu) počas Novej ríše získal na význame aj tébsky ochranný boh Amon, pôvodne snáď božstvo plodnosti, ktorý sa stal najvyšším bohom par excellence. Amon (so svojou ženskou polovičkou Amaunet) pôvodne figurovali v chemenskej Ogdoade, ale tébski kňazi z neho vytvorili osobitný princíp, ktorý predchádzal všetkému, podobný memfidskému logu-Ptahovi. Amon, ktorého meno znamená „Ten, ktorý utajuje sám seba“, bol prvotnou energiou, ktorá pohla vesmírom a dala vzniknúť bohom aj ľuďom. Tento akt nebol pre ľudí pochopiteľný, presahoval svojou veľkosťou a tajomnosťou všetko chápanie, tak ako Amon svojou veľkosťou presahoval všetkých bohov.
V iných podobách vesetskéj kozmogónie je Amon prvotnou husou, ktorej gagot znamená počiatok času i priestoru. V časoch, kedy tébske kňazstvo dominovalo na egyptskej náboženskej aj politickej scéne, jestvovala snaha Amonovu osobu spojiť s Enneadou aj Ogdoadou. Tak bol niekedy Amon považovaný za vtáka, ktorý zniesol kozmické vajce, z ktorého sa vyliahol Atum, a niekedy za energiu, ktorá spôsobila, že štyri prvotné elementy Ogdoady vybuchli a stvorili svet.
Teológia mesta Chmúnev (Hermopolis)
Podľa chmúnevskej kozmogónie jestvovali na počiatku štyri živly zosobnené božskými pármi Nun/Naunet, Kek/Kauket, Heh/Hauhet a Amon/Amaunet. Medzi týmito živlami dôjde k napätiu, ktoré vyústi v explóziu energie, z ktorej povstane prvotný pahorok, Ostrov plameňov, a na ňom vyjde slnko.
V neskorších podobách mýtu slnko vznikne buď z vajca, ktoré na pahorok mohol zniesť boh Thovt (zobrazovaný ako vták ibis), patrón mesta Chmúnevu, alebo z lekna. Tu badať paralely s inými kozmogóniami, obzvlášť s Enneadou, ktorej sa Ogdoada priblížila. Podľa Thovtových kňazov ich boh dotvoril svet svojim slovom a týmto spôsobom stvoril i ľudí.
Božskosť faraóna
So stvoriteľským mýtom úzko súvisí tzv. Kráľovský mýtus, ktorý vysvetľoval a stanovoval moc faraóna na zemi. Egypťania chápali boha-stvoriteľa ako prvého vládcu sveta/Egyptu, či už pod týmto pojmom vnímali Réa, Atuma, Ptaha alebo Amona. Tento prvý vládca sa neskôr svojej moci vzdáva na úkor iných bohov. Ré sa sťahuje do úzadia, pretože zostarne a zosenilnie, Amon zostáva v pozadí a, podľa náuky mocných kňazov z Téb, ťahá za nitky ostatných bohov. Druhú generáciu vládcov predstavuje Geb, samotná zem, za ktorého panuje akýsi Zlatý vek, ale i jeho napokon vláda omrzí a odovzdáva ju štvrtej generácii – súrodeneckej dvojici Sutech a Usire.
Príbeh o Usireho vražde, ktorú spácha Sutech žiarliaci na bratovu moc, tvorí základ Kráľovského mýtu a zároveň vysvetľuje podstatu faraónovej moci. Sutech je symbolom neúrodnej púšte a síl chaosu, Usire naopak vegetácie, úrodnosti a princípu maat. Usire je vzkriesený prvým balzamovacím obradom svojou manželkou Eset a stáva sa vládcom podsvetia, kde v svojom kráľovstve naďalej udržuje harmonický, šťastný život. Dočasná vláda Sutecha, ktorý v priebehu vekov predstavoval radu negatívnych objektov – nepriateľských nájazdníkov, cudzích vládcov, sucho, vnútorné nepokoje -, je ukončená Usireho synom Horom, dedičom vládnucej moci, ktorá pochádza od najstaršieho stvoriteľa. Hor Sutecha zneškodní (ale nezabije, takže ich kozmický zápas môže prebiehať znova a znova, rovnako ako sa opakujú záplavy a obdobia sucha, roky hojnosti s rokmi biedy) a sám sa ujme moci. Jeho vláda je vládou spravodlivosti a poriadku, vládou maat.