Barón Carl Gustaf Emil Mannerheim (* 4. jún 1867, zámok Louhisaari Manor – † 27. január 1951, Lausanne) bol fínsky politik, diplomat a vojvodca, Fínmi uctievaný ako národný hrdina a tvorca a ochranca samostatnosti Fínska. Je považovaný za jedného z najlepších vojvodcov 20. storočia a vynikajúceho stratéga obranných, zdržiavacích a ústupových bojov.
Mladosť náhľad|190px|vľavo|Budúci maršal (vpravo) so svojimi súrodencami. Uprostred baronessa Sophie Mannerheimová, zakladateľka moderného ošetrovateľstva vo Fínsku. Mannerheim pochádzal z významného šľachtického rodu Mannerheimovcov. Jeho starý otec, gróf Carl Gustaf Mannerheim, bol významný entomológ a sudca a jeho otec, gróf Carl Robert Mannerheim, neúspešný obchodník, ktorý zbankrotoval a krátko po narodení Carla Gustava rodinu opustil a odišiel do Paríža, kde sa živil ako umelec. Matka Carla Gustafa, Hedvig Charlotta (Hélène) von Julin, bola dcérou obchodníka. Ako v poradí tretí syn grófa dostal po narodení titul barón (po fínsky Vapaaherra, po švédsky Friherre).
Detstvo prežil na rodinnom zámku Louhisaari Manor, ktorý ale v roku 1880 musela rodina predať, aby pokryla najväčšie otcove dlhy. Roku 1881 zomrela Mannerheimova matka a dozor nad siedmimi deťmi prevzal strýko z matkinej strany, Albert von Julin.
V roku 1882 pätnásťročného Carla Gustafa poslali do Kadetnej škole v Hamine. V roku 1886 ho zo školy vylúčili kvôli porušeniu disciplíny. Potom študoval na súkromnom lýceu v Helsinkách a keď v júni 1887 zložil prijímacie skúšky na univerzitu, nastúpil ako dvadsaťročný na Nikolajevského jazdeckú školu v Petrohrade. Po absolvovaní (1889) dostal hodnosť korneta a umiestnili ho v radách jazdeckého pluku, ktorý pôsobil v Poľsku, kde čakal, kým sa uvoľní miesto v rytierskej garde.
Kariéra v ruskej armáde Hviezdnu kariéru odštartoval v roku 1905 počas Rusko-japonskej vojny, v ktorej slúžil ako štábny dôstojník Nežinského jazdeckého pluku. V bitke pri Mukdene prejavil statočnosť a schopnosť velenia a ešte v priebehu boja ho povýšili na plukovníka.
Po vojne ho cársky generálny štáb poveril vedením vojensko-vedecko-diplomatickej expedície, ktorej trasa viedla z Turkmenistanu do Pekingu ( v sedle). Na tejto ceste nazbieral množstvo vedeckého materiálu, ktorý je dodnes veľmi cenenou súčasťou zbierok Fínskeho národného múzea.
V roku 1911 ho povýšili na generálmajora a prevzal velenie nad cárskymi gardovými hulánmi dislokovanými v Poľsku. Počas prvej svetovej vojny bojoval na rusko-rakúskom fronte postupne ako veliteľ jazdeckej brigády, 12. jazdeckej divízie a nakoniec 6. jazdeckej armády. Počas vojny dostal hodnosť generálporučíka a bol dekorovaný niekoľkými vyznamenaniami, medzi inými tiež najvyšším ruským vojenským vyznamenaním - Veľkokrížom sv. Juraja. Po boľševickom prevrate v roku 1917 sa vrátil domov do Fínska, ktoré práve vyhlásilo samostatnosť.
Prvýkrát generalissimom Krátko po návrate domov bol menovaný za vrchného veliteľa doteraz neexistujúcej fínskej armády, ktorej základom sa stali Biele gardy. Vzápätí vypuklo v krajine boľševické povstanie. Mannerheim a jeho jednotky rýchlo odzbrojili podstatnú časť boľševických jednotiek, ktoré sa na území Fínska nachádzali a váhavo sa pripájali k povstaleckým Červeným gardám. S menej významnou pomocou nemeckých intervenčných jednotiek (rozhodujúca bitka o Tampere prebehla ešte pred vylodením neveľkého nemeckého expedičného zboru) Mannerheim porazil Červené gardy, ako aj intervenčné sily ruských boľševikov a 7. mája sa vojna skončila - respektíve skončila sa jej občianska časť, pretože pokračovala vojna Fínska proti Rusku, už bez Mannerheimovej účasti, pretože ten na konci mája pre rastúce spory s vládou a Senátom rezignoval. Po rezignácii bol poverený polooficiálnou diplomatickou misiou vo Francúzsku a Anglicku.
Medzivojnové obdobie thumb|Generál Mannerheim, regent Fínska Koncom roku 1918 Mannerheima povolali na čelo Fínska ako regenta krajiny. Pripravoval novú ústavu Fínska a prerod na kráľovstvo, ale jeho prácu zmarili parlamentné voľby v roku 1919, v ktorých zdrvujúco zvíťazili strany naklonené vyhláseniu republiky. Mannerheim sa po krátkom váhaní rozhodol nepoužiť svoje právo veta a voľby a republikánsku formu ústavy akceptoval. Vzápätí kandidoval na prezidenta, porazil ho však socialista Kaarlo Juho Ståhlberg. Po tomto neúspechu sa Mannerheim stiahol z verejného života, cestoval po Európe a zháňal prostriedky pre charitatívnu organizáciu pre siroty, ktorú sám založil (existuje dodnes), ako aj pre Fínsky Červený kríž.
V roku 1929 ho polofašistické hnutie Lapua vyzvalo na zvrhnutie vlády a prevzatie moci v krajine. Mannerheim odmietol a naopak, vyzval hnutie, aby sa rozpustilo skôr, ako bude armáda nútená zasiahnuť. Hnutie jeho výzvy poslúchlo a celé „operetné povstanie“ skončilo bez jediného výstrelu (len vodcu a zakladateľa Lapuy generála Walleniusa zatkli a istý čas strávil vo väzení).
V roku 1931 nový fínsky prezident a starý spolubojovník z roku 1918 Pehr Evind Svinhufvud povolal Mannerheima späť do vedenia krajiny ako predsedu rady obrany. Mannerheim sa snažil zvýšiť bojaschopnosť zanedbanej fínskej armády, ale keďže jeho návrhy vojenských rozpočtov neustále zoškrtávali hlboko pod prijateľnú medzu, jeho zámer sa mu nepodarilo uskutočniť. Frustrovaný Mannerheim opakovane podal rezignáciu, prezident ho ale vždy presvedčil, aby ju vzal späť. Situácia sa nezlepšila ani potom, ako Svinhufvuda nahradil v prezidentskom úrade Kallio.
Trochu úspešnejšie boli Mannerheimove diplomatické snahy v oblasti vojenskej spolupráce so Švédskom. Snahy o uzatvorenie spojeneckých zmlúv s Poľskom, Francúzskom, Švédskom a Nórskom síce zlyhali, ale v najväčšej núdzi Švédsko pomoc (neoficiálnu) poslalo. V roku 1933 Mannerheima povýšili na poľného maršala (dodnes jediného v histórii krajiny).
Druhýkrát generalissimom V roku 1939 sa Mannerheimove zlé vzťahy s Parlamentom a Vládou kvôli problémom s rozpočtom stupňovali. Mannerheim podal demisiu a odmietol ju stiahnuť, navyše sa po prvýkrát so svojimi protestami obrátil na verejnosť. Tentoraz zvíťazil, a rozpočet mu navýšili, keďže hrozba útoku zo strany ZSSR narastala. Bolo však už príliš neskoro. Stalin s Molotovom mali na Fínsko nehorázne požiadavky a keď ich Fíni odmietli, 30. novembra 1939 ZSSR napadol Fínsko. Prezident Kallio ešte v ten istý deň vymenoval Mannerheima za vrchného veliteľa Fínskych ozbrojených síl a previedol na neho veľkú časť svojich právomocí. Prepukla Zimná vojna a spolu s ňou prišiel jeden z najväčších debaklov v histórii Červenej armády. Jej plán na zničenie fínskej armády za 14 dní a obsadenie Helsínk do 21. decembra 1939 (mal to byť darček k Stalinovým šesťdesiatinám) skončil katastrofou neuveriteľných rozmerov napriek päťnásobnej prevahe a omnoho lepšej výzbroji Červenej armády.
Keď Červená armáda zaútočila, fínske ozbrojené sily už boli naplno zmobilizované a nastupovali do vopred dôkladne vybudovaných a dobre maskovaných obranných pozícií. Nálety smerované na hlavné základne fínskeho letectva zasiahli prázdne priestory, pretože lietadlá boli už dávno rozptýlené na poľných letiskách. Baltická flotila, ktorá mala za úlohu previesť vyloďovacie operácie po celom južnom pobreží Fínska zistila, že pobrežné vody sú už zamínované a že dobre vybudovaná pobrežná batéria má proti lodi jednu podstatnú výhodu - nedá sa potopiť.
Prvú ofenzívu Červenej armády zastavili fínske ozbrojené sily v krvavých bitkách pri Suomussalmi (kde jediná nekompletná fínska divízia vedená plukovníkom Siilasvuom zničila 47. armádny zbor Červenej armády), Kuhma, Tolvajärvi, Taipale, Summe, jazere Muolla, a na riekach Kollaa a Vuoksi, prípadne Červená armáda sama od seba uviazla v zasneženej divočine okolo Salle a Petsama. Naplno sa prejavil dopad čistiek na morálku a akcieschopnosť červenoarmejcov. Celkom zlyhala možnosť spolupráce s fínskou komunistickou opozíciou (aj najextrémnejšia frakcia zakázanej komunistickej strany vydala prehlásenie, v ktorom označila ZSSR za nepriateľa robotníctva a vyzvala všetkých pracujúcich na boj za slobodu Fínska). Prejavila sa nepripravenosť Červenej armády na boj v subarktických podmienkach, ktorú ešte zhoršil fakt, že Zimná vojna pripadla na jednu z najkrutejších zím 20. storočia.
20.decembra, deň pred Stalinovými narodeninami, musela Červená armáda pre nedostatok mužov zastaviť akcie na kľúčovom fronte na Karelskej šiji, kde invázne sily doslova vykrvácali pri útokoch na Mannerheimovu líniu, niekoľkonásobná reťaz spevnených poľných opevnení a ľahkých malých pevností, ktoré tu Mannerheim dal zo svojich skromných rozpočtov vybudovať.
1. februára 1940, začala Červená armáda novú ofenzívu, tentoraz však bola lepšie pripravená, mala päťnásobnú presilu a pozostávala z kvalitnejších vojakov. Fínska armáda bolo oproti ruskej malopočetná, trpela nedostatkom streliva a tak musel Mannerheim priznať porážku. Potvrdili sa všetky jeho varovania. Politika neutrality a spoliehanie sa na Spoločnosť národov zlyhala. Vojenský materiál poslalo síce relatívne mnoho štátov, ale dostať ho do Fínska bol problém. Relevantnú vojenskú pomoc poskytlo iba Švédsko - jedna dobrovoľnícka stíhacia peruť a dva posilnené prápory dobrovoľníkov však bolo zúfalo málo proti nepriateľovi, ktorý nasadil do vojny viac vojakov, než koľko mužov mal celý fínsky národ vrátane kojencov. Fínsko muselo odstúpiť ZSSR veľké územie, zaplatiť značné reparácie a zaviazať sa k určitým formám spolupráce. Tiež mu muselo poskytnúť vytúženú základňu v Hanko.
thumb|Pokračovacia vojna: Generál Airo, generál Heinrichs a maršal Mannerheimem Aj keď vojna skončila, predpokladalo sa, že ide iba o prímerie a že armáda získala iba odklad. Fínsko sa nezmierilo s vedomím, že stratilo časť územia, navyše pretrvávali obavy, že ZSSR situáciu s Fínskom iba odsunul ako nedoriešenú. Nasledujúce kroky ZSSR neprispeli k upokojeniu situácie a násilné zábery Litvy, Lotyšska a Estónska obavy Fínov len posilnili. Fínsko ako jediný štát v Európe, ktorý nemal žiadne dlhy sa pomaly stávalo jedným z najzadĺženejších, v zúfalej snahe urýchlene nakúpiť zbrane a kvalitne vyzbrojiť svoju armádu najmodernejšou technikou. Predĺžila sa aj základná vojenská služba na dva roky.
Fínsko sa potrebovalo zaistiť aj politicky, lebo ako Mannerheim pripúšťal, Fínska armáda nikdy nemôže byť silná natoľko, aby mohla sama vzdorovať takému kolosu, akým bol Sovietsky zväz. Keď zlyhali plány na Úniu so Švédskom a ZSSR začal stupňovať tlak ďalšími požiadavkami a incidentmi na hraniciach, Mannerheim pristúpil na rokovanie s hitlerovským Nemeckom. Osobne sa týchto rokovaní odmietol zúčastniť, súhlasil však s tým, aby generálny štáb poslal do Nemecka niekoľko vyšších dôstojníkov, ktorí by neoficiálne prerokovali vývoj vzťahov a spolupráce v prípade vojnového konfliktu medzi Sovietskym zväzom a Nemeckom alebo Sovietskym zväzom a Fínskom.
Výsledkom rokovania bola zmluva o tom, že Fínsko umožní prechod nemeckých jednotiek cez svoje územie a výsostné vody a pripustí dislokáciu a vojenské akcie nemeckých jednotiek v severnom Fínsku a Laponsku. Neskôr sa ešte dohodli na princípoch vzájomnej vojenskej spolupráce pre prípad spoločných akcií proti Červenej armáde, pokiaľ sa vyriešia „súvisiace politické problémy“. Tými sa myslel fakt, že Mannerheim s vládou rozhodli o tom, že sa Fínsko pokúsi nezúčastniť na vojne medzi Nemeckom a ZSSR, alebo aspoň to urobí tak šikovne, aby Fíni v žiadnom prípade nevyzerali ako agresori. Zároveň sa ale považovalo za nutné, aby sa boje neviedli na fínskom území.
Keď Nemecko 22. júna napadlo Sovietsky zväz, fínska armáda práve robila mobilizáciu. Fínsko okamžite vyhlásilo neutralitu (nemecké jednotky útočiace z Laponska a severného Fínska odôvodnilo prítomnosťou ruských jednotiek, ktoré pôsobili z námornej základne v Hanko).