Zimná vojna (fín. talvisota) alebo fínsko-sovietska vojna bol ozbrojený konflikt medzi ZSSR a Fínskom, súčasť druhej svetovej vojny. Vypukla 30. novembra 1939, keď ZSSR bez vyhlásenia vojny napadol Fínsko, za čo bol v decembri vylúčený zo Spoločnosti národov. Vojna skončila prímerím 13. marca 1940. Fínsko bolo prinútené odstúpiť rozsiahle územia (Rybársky polostrov, Ladožskú Karéliu a Karelskú šiju). Nepresvedčivý výkon Červenej armády v tejto vojne viedol k prudkému prepadu jej prestíže a presvedčil Hitlera, že ZSSR ľahko porazí. Na druhej strane Červená armáda tak dostala šancu vykonať určitú reorganizáciu a nápravu niektorých chýb. Navyše na poste komisára pre obranu nahradil Klimenta Vorošilova Semion Timošenko, čo Červenej armáde veľmi prospelo.
Predohra vojny Medzi Fínskom a Sovietskym zväzom existoval pakt o neútočení uzatvorený v roku 1939 a neskôr predĺžený, hoci vzťahy medzi oboma krajinami boli na bode mrazu. ZSSR prijal na svojom území veľkú časť komunistov, ktorí utiekli z Fínska po porážke ich povstania, verejne označoval Fínsko ako „budúcu zväzovú republiku“ a viedol štvavú kampaň proti tejto krajine a jej predstaviteľom. Fínsko bolo zasa pobúrené spôsobom, akým ZSSR „naplnil“ prísľub autonómie pre Východnú Karéliu, ktorý zložil v roku 1920 pri uzatváraní mierovej zmluvy z Tartu a prijalo na svojom území utečencov z tejto oblasti.
Stalin začal v predvojnovom ovzduší zabezpečovať hranice ZSSR na západe i východe. Po stroskotaní rokovaní s Anglickom a Francúzskom uzavrel Sovietsky zväz dohodu o neútočení s Nemeckom a za diplomatickej pomoci Nemecka ukončil vojnu s Japonskom. V roku 1939, po likvidácii Poľska a vynútení si zmlúv o vojenskej a hospodárskej spolupráci s Litvou, Lotyšskom a Estónskom, sa ZSSR obrátil na Fínsko s návrhmi na vyriešenie niektorých závažných politických problémov a otázok. ZSSR požadoval okrem iného výmenu fínskeho územia nebezpečne blízko Leningradu, z ktorého mohlo byť mesto ostreľované. Bezproblémové obsadenie Poľska ale zvýšilo sebavedomie sovietskych diplomatov natoľko, že ich arogantný prístup nijako neuľahčil vyjednávanie. Návrhy, ktoré predniesli, boli pre Fínsko neprijateľné:
uzatvorenie zmluvy o pre Fínsko nevýhodnej hospodárskej spolupráci uzatvorenie zmluvy o vojenskej spolupráci obsahujúcej tieto body: právo podporiť Fínsko v prípade bližšie nešpecifikovaného ohrozenia aj bez žiadosti fínskej vlády právo zriadiť v Hanko vojenskú základňu Červenej armády právo presúvať po fínskom území jednotky právo vojensky využívať prístav Petsamo záväzok Fínska vojensky podporiť ZSSR proti útoku kohokoľvek vydanie strategicky dôležitých ostrovov vo Fínskom zálive vydanie strategicky dôležitého územia na Rybárskom polostrove presunu hranice na Karelskej šiji ďalej na západ na líniu Koivisto – Lippola, pričom Koivisto – opevnená armádna základňa strážiaca južné krídlo a tylo Mannerheimovej línie a vstup do Viipurského zálivu mala pripadnúť ZSSR. Táto zmena hranice by navyše narušila aj samotné hlavné pozície Mannerheimovej línie a celkom by ju tak znehodnotila.
Ako kompenzáciu za to ponúkol ZSSR dvojnásobne väčšie územie severne od Ladožského jazera v oblasti Repola. Okrem nevýhodnosti výmeny z vojenského hľadiska bola výmena neakceptovateľná aj ekonomicky – za hospodársky veľmi dôležitú oblasť s rozvinutým priemyslom a pobrežné vody s významným rybolovom bolo Fínsku ponúknuté chudobné územie, ktoré Červená armáda počas potlačovania povstania vo Východnej Karélii celkom spustošila.
Fínsko po dlhom rokovaní vyjadrilo ochotu vydať niektoré ostrovy vo Fínskom zálive a Rybársky polostrov, pristúpiť na menšiu výmenu území na Karelskej šiji a akceptovať niektoré aspekty hospodárskej spolupráce, ale odmietlo vojenskú spoluprácu, najmä však vojenské využívanie svojich prístavov Červenou armádou a umiestnenie jej základní na svojom území, pretože by to bolo v rozpore s jeho poňatím štátnej suverenity a neutrality. V tejto pozícii vytrvalo aj napriek otvoreným vyhrážkam vojnou.
Zámienkou k vojne sa stal tzv. Mainilský incident, zinscenovaný Sovietskym zväzom.
Plány strán thumb|250px|Prepadnutie Fínska v roku 1939 Fínsko Fínsko pochopiteľne nemohlo dúfať, že sa obrovskému agresorovi ubráni, bolo však odhodlané vzdorovať a dúfať, že príde pomoc. Maršal Mannerheim opakovane vyhlasoval (na tajných poradách a ku svojim dôverným priateľom), že bude schopný zadržiavať Červenú armádu mesiac, maximálne dva, a že pokiaľ počas tejto doby nepríde podstatná pomoc, Fínsko bude porazené.
Jeho plán spočíval v zdržiavacích a ústupových bojoch a čo najdlhšom možnom držaní Mannerheimovej línie. Na otázku, či existuje alternatíva k nepriateľskej pomoci, sa tváril skepticky – vyhlasoval, že jedinou ďalšou alternatívou je boj až do trpkého konca, s malou nádejou, že si Stalin uvedomí, že mu to za to nestojí. Evidentne nedával príliš nádej takémuto vývoju, pretože podľa neho Sovieti nikdy neoplývali starosťou nad tým, aké majú straty.
ZSSR Stalin bol rozhodnutý Fínsko dobyť ako celok. Plán, ktorý podľa jeho a Vorošilovových pokynov vypracoval Mereckov, predpokladal rýchle zlomenie odporu podstatne slabšieho nepriateľa a rýchle obsadenie Fínska. Zrútenie zle vyzbrojenej a nepočetnej fínskej armády sa očakávalo zhruba po 14 dňoch bojov a na 21. december bol pre Stalina prichystaný špeciálny darček k jeho šesťdesiatinám – kapitulácia Helsínk. Pre príležitosť vojenskej prehliadky v dobytom hlavnom meste bol zložený dokonca nový pochod (ktorý potom ležal viac ako 60 rokov v zásuvke).
Červená armáda naplánovala úder ako veľkoryso poňatý vpád po celej dĺžke hranice, vedený v intenciách bleskovej vojny, ako ju Wehrmacht predviedol v Poľsku. Fínsko malo byť počas niekoľkých dní obsadené a jeho armáda zničená. Plán natoľko počítal s celkovým a rýchlym úspechom, že bol od neho napokon úplne závislý a keď sa potom zrútil časový rozvrh, viedlo to k reťazovej katastrofe, ktorá postihla bez výnimky všetky invázne zoskupenia.
Niektoré zásadné nedostatky sovietskeho plánu: podcenenie schopností protivníka a precenenie vlastných schopností presvedčenie, že Fíni nebudú vážnejšie bojovať neschopnosť zaistiť zásobovanie jednotiek a pripraviť ich na vojnu v subarktických podmienkach neadekvátna výzbroj a výstroj, najmä na severe zlé rozmiestnenie a nasadenie jednotiek predčasný začiatok operácií (niektoré jednotky neboli ešte pripravené) neschopnosť vykonať prieskum a získať spravodajské informácie prílišné spoliehanie sa na moment prekvapenia, ktorý nakoniec nebol dosiahnutý spoliehanie sa na pomoc prosovietskej komunistickej opozície plánovanie neuskutočniteľných operácií (vylodenie na južnom pobreží Fínska) ignorovanie technických limitov vozidiel a nových zbraní
Sily strán Fínsko bolo schopné zmobilizovať okolo 400 000 mužov a 100 000 žien (tzv. lotty). Z toho samotnú bojovú silu pre vojnové fronty predstavovalo zhruba 180 000 mužov. Hlavným pásmom fínskej obrany bola Mannerheimova línia, pozostávajúca z niekoľkých sledov betónových a drevozemných opevnených bunkrov, spojovacích ciest a protitankových prekážok. Línia bola dlhá . 44 zo 66 betónových bunkrov bolo postavených ešte v priebehu 20. rokov a bolo už pomerne zastaraných.
Fínske letectvo disponovalo celkovo iba 146 strojmi. Fínske stíhacie letectvo tvorili najmä zastarané stroje Bristol Bulldog IV (15 ks) a 41 modernejších Fokker D.XXI. Bombardovacie letectvo sa opieralo najmä o 18 licenčne postavených strojov Bristol Blenheim. V priebehu vojny sa do krajiny dostalo 35 skôr zakúpených stíhačiek Fiat G.50 z Talianska. Neskôr fínske letectvo získalo z Británie 30 strojov Gloster Gladiator, 12 bombardérov Bristol Blenheim a 22 cvičných lietadiel Gloster Gauntlet. Z Francúzska 30 stíhačiek Morane-Saulnier M.S.406, 44 stíhačiek Brewster 239 z U.S.A.
Priebeh vojny Zimnú vojnu možno všeobecne rozdeliť na dve až tri fázy. Dvojfázový variant delí vojnu podľa začiatku prvej a druhej ofenzívy (prvá fáza 30. november až 31. január, druhá 1. február až 13. marec), v trojfázovom variante sa od prvej fázy oddeľuje tzv. pokojné obdobie, t. j. obdobie relatívneho pokoja na juhu a likvidácia sovietskych jednotiek fínskymi protiofenzívami severne od Ladožského jazera (asi 21. december – 31. január).
Prvá fáza Po prepadnutí Fínska Sovietskym zväzom vytvoril Otto Ville Kuusinen bábkovú vládu z Terijoki, ktorá spolupracovala so Stalinom, a ktorú Sovietsky zväz vyhlásil za jedinú ním uznávanú vládu Fínska. Kuusinen bol vysoký funkcionár Kominterny a sovietsky občan. Od roku 1952 bol členom predsedníctva komunistickej strany ZSSR. Po vyhlásení vlády deklaroval, že revolučné sily dobyjú vlastnými silami Helsinky. Bol prijatý Stalinom a požiadal o pripojenie Fínska k ZSSR. Okrem Sovietskeho zväzu túto vládu uznalo iba Mongolsko. ZSSR bolo následne ako jediný štát v histórii vylúčené zo Spoločnosti národov za vedenie agresívnej vojny. Po nie príliš úspešnom vývoji vojny však myšlienka na túto vládu padla.
Prvý útok Červenej armády skončil katastrofálne. Veľká časť inváznych síl bola zničená alebo neschopná pokračovať v útoku. 21. decembra 1939 sa preto sovietske velenie rozhodlo zastaviť útočné operácie prakticky na celom fronte. Červená armáda na Karelskej šiji postúpila 25Alexander Werth: Od paktu po Stalingrad. VPL, Bratislava, 1968, s. 97 – 105, no nedokázala sa prebiť cez Mannerheimovu líniu a bola porazená v prvej bitke pri Taipale a prvej bitke pri Summe. Jej straty tu boli veľké, ale ešte horšie dopadli sovietske jednotky severne od Ladožského jazera. Útok po severnom brehu Ladožského jazera bol odrazený a invázne jednotky väčšinou zničené (pozri bitka na Tolvajärvi), útok na Kollaa zlyhal a bol utopený v krvi, útok na Lieksa bol odrazený a invázne sily rozprášené, útok na Kuhmo skončil obkľúčením elitnej 54. divízie, útok na Suomussalmi úplným zničením 47. armádneho zboru, útok v oblasti Salla obkľúčením inváznych síl a útok cez Petsamo urýchleným ústupom a veľkým množstvom mŕtvych. Námorná vojna bola obmedzená zamrznutým morom (jediný význam malo sovietske vylodenie v Petsame). Podobné pokusy na začiatku vojny pri pobreží Fínskeho zálivu stroskotali na mínových poliach a pobrežných batériách. Vzdušná vojna sa vyvíjala v znamení početnej prevahy sovietskeho letectva, ktoré však malo neúmerne vysoké straty a nedokázalo neutralizovať Ilmavoimat. Jeho vojenský prínos bol navyše relatívne nízky, sústredilo sa hlavne na bombardovanie civilných cieľov za frontom.
Druhá fáza ZSSR v priebehu januára presunul na front čerstvé sily a urobil doplnenie všetkých jednotiek, pri ktorých to bolo možné (hlavne na Karelskej šiji a v Ladožskej Karélií). Došlo k výrazným zmenám vo velení, Mereckov bol v podstate degradovaný na jedného z veliteľov na Karelskej šiji a velenie nad operáciami prevzal Semion Timošenko, ktorému boli poskytnuté všetky dostupné zdroje, vrátane prakticky všetkých dostupných schopných dôstojníkov a kvalitných jednotiek.
Útok, vedený takmer trojnásobnou silou, bol obnovený 1. februára 1940 a Timošenko ho koncipoval tak, ako mal byť koncipovaný už ten prvý: ako masívny úder na Karelskej šiji, charakterom zodpovedajúci mohutnej materiálnej bitke. V takomto type boja menšia fínska armáda, ktorej chýbali zálohy aj dostatočné zásoby munície, totiž nemohla držať krok dlho.
Ťažiskom úderu bol priestor Viipurskej brány, oblasť okolo Summy a jazera Muolaa. Podporné údery, ktoré nútili Fínov trieštiť sily, boli vedené po celej šírke Karelskej šije so zreteľným dôrazom na priestor Taipale a v oblasti Ladožskej Karélie. Inak boli nové sily vyslané iba do priestoru Kuhmo, aby oslobodili vzdorujúcu 54. divíziu.