Osmanská ríša bola založená Osmanom I. ako malý bejlik na severozápade Malej Ázie južne od Konštantínopolu, hlavného mesta Byzantskej ríše. Osmani prvýkrát vkročili do Európy v roku 1352, v roku 1354 získali hrad Çimpe v Dardanelách a v roku 1369 presťahovali svoje hlavné mesto do Edirne (Adrianopol). Početné malé turkické štáty v Malej Ázii boli zároveň dobytím alebo vyhlásením o vernosti asimilované do začínajúceho osmanského sultanátu.
Po dobytí Konštantínopolu (dnes Istanbul) sultánom Mehmedom II. v roku 1453 štát prerástol do mocnej ríše, expandoval hlboko do Európy, severnej Afriky a na Blízky východ. Keďže väčšina Balkánu bola pod osmanskou nadvládou do polovice 16. storočia, osmanské územie sa exponenciálne zväčšilo za vlády sultána Selima I., ktorý v roku 1517 prevzal kalifát, keď sa Osmani obrátili na východ a okrem iných území dobyli aj západnú Arábiu, Egypt, Mezopotámiu a Levantu. V priebehu niekoľkých nasledujúcich desaťročí sa veľká časť severoafrického pobrežia (okrem Maroka) stala súčasťou osmanskej ríše.
Ríša dosiahla vrchol pod vládou Süleymana I. v 16. storočí, kedy sa rozprestierala od Perzského zálivu na východe k Alžírsku na západe a od Jemenu na juhu k Maďarsku a časti Ukrajiny na severe. Süleymanova vláda bola vrcholom osmanského klasického obdobia, počas ktorého prekvitala osmanská kultúra, umenie a politický vplyv, hoci ríša dosiahla svoj maximálny územný rozsah až v roku 1683, v predvečer bitky o Viedeň.
Od roku 1699 začala Osmanská ríša v priebehu nasledujúcich dvoch storočí prichádzať o územie v dôsledku vnútornej stagnácie, nákladných obranných vojen, európskeho kolonializmu a nacionalistických povstaní medzi svojimi mnohonárodnostnými subjektmi. Začiatkom 19. storočia sa uskutočnili početné administratívne reformy, ktoré sa snažili zabrániť úpadku ríše s rôznou mierou úspechu.
Ríša zanikla po porážke Spojencov v prvej svetovej vojne. Bola oficiálne zrušená vládou Veľkého národného zhromaždenia Turecka v Ankare v novembri 1922 po tureckej vojne za nezávislosť (1919 – 1923). Počas svojich viac ako 600 rokov existencie zanechala Osmanská ríša na Strednom východe a v juhovýchodnej Európe hlboké dedičstvo, čo je zrejmé zo zvykov, kultúry a kuchyne rôznych krajín, ktoré boli kedysi súčasťou jej ríše.
Vznik Osmanskej ríše (1299 – 1453)
Založenie a vzostup Osmanskej ríše je obdobím histórie, ktoré sa začalo vznikom Osmanského kniežatstva v roku cca 1299 a skončilo sa okolo roku 1453. Toto obdobie bolo svedkom založenia politickej entity, ktorej vládla Osmanská dynastia v severozápadnej anatólskej oblasti Bitýnia, a jej transformácie z malého kniežatstva na byzantskej hranici na ríšu zahŕňajúcu Balkán, Anatóliu a severnú Afriku. Po väčšinu tohto obdobia boli Osmani iba jedným z mnohých konkurenčných štátov v regióne a pri udržiavaní kontroly nad ich ríšou sa spoliehali na podporu miestnych vojnových veliteľov a vazalov. V polovici pätnásteho storočia sa osmanským sultánom podarilo nazhromaždiť dostatok osobnej sily a autority na vytvorenie centralizovaného ríšskeho štátu, ktorý uskutočnil sultán Mehmed II. (vládol 1451 - 1481). Dobytie Konštantínopola v roku 1453 sa považuje za symbolický okamih, kedy sa vznikajúci osmanský štát zmenil z číreho kniežatstva na ríšu, čo predstavuje hlavný bod obratu v jeho histórii.
Príčinu osmanského úspechu nemožno pripísať nijakému jedinému faktoru, ktorý sa počas obdobia menil, keď sa Osmani neustále prispôsobovali meniacim sa okolnostiam.
Skoršia časť tohto obdobia, štrnáste storočie, je pre historikov obzvlášť ťažké študovať kvôli nedostatku zdrojov. Z vlády Osmana I. neprežil ani jeden písomný dokument a zo zvyšku storočia len veľmi málo. Osmani navyše začali zaznamenávať svoju vlastnú históriu až v pätnástom storočí, viac ako sto rokov po mnohých udalostiach, ktoré popisujú. Pre historikov je teda veľkou výzvou rozlišovať medzi skutočnosťou a mýtom pri analýze príbehov obsiahnutých v týchto neskorších kronikách, a to až tak, že jeden historik to dokonca vyhlásil za nemožné a najskoršie obdobie osmanských dejín označil za „čiernu dieru“. Počas svojej vlády sultán Osman I. rozšíril hranice tureckého osídlenia na okraj Byzantskej ríše.
V tomto období bola vytvorená formálna osmanská vláda, ktorej inštitúcie sa počas života ríše drasticky zmenili.
V storočí po smrti Osmana I. sa osmanská vláda začala rozširovať nad východné Stredomorie a Balkán. Osmanov syn Orhan dobyl mesto Bursa v roku 1326 a spravil z neho nové hlavné mesto osmanského štátu. Pád Bursy znamenal stratu byzantskej kontroly nad severozápadnou Anatóliou. Dôležité mesto Solún bolo dobyté Benátčanmi v roku 1387. Víťazstvo Osmanov v Kosove v roku 1389 skutočne znamenalo koniec srbskej moci v regióne a pripravilo tak cestu pre osmanskú expanziu do Európy. Bitka pri Nikopolise v roku 1396, všeobecne považovaná za poslednú rozsiahlu stredovekú križiacku výpravu, nezastavila postup víťazných osmanských Turkov. S rozšírením tureckého panstva na Balkáne sa stalo strategické dobytie Konštantínopolu hlavným cieľom Osmanov. Ríša ovládla takmer všetky bývalé byzantské krajiny obklopujúce mesto, avšak Byzantíncom sa dočasne uľavilo, keď Timur v roku 1402 vpadol do Anatólie v bitke pri Ankare. Ako zajatca si vzal sultána Bayezida I. Zajatie Bayezida I. uvrhlo Turkov do neporiadku. Štát upadol do občianskej vojny, ktorá trvala od roku 1402 do roku 1413, pretože Bayezidovi synovia bojovali o nástupníctvo. Vojna skončila, keď sa Mehmed I. stal sultánom a obnovil osmanskú moc, čím ukončil Interregnum.
Časť osmanských území na Balkáne (napríklad Solún, Macedónsko a Kosovo) bola dočasne stratená po roku 1402, neskôr ich však Murad II. znovu získal medzi 30. a 50. rokmi 15 storočia. 10. novembra 1444 Murad II. porazil maďarskú, poľskú a valašskú armádu pod vedením poľského kráľa Vladislava III. (tiež uhorského kráľa) a Jána Huňadyho v bitke pri Varne, ktorá bola poslednou bitkou v križiackej výprave vo Varne. O štyri roky neskôr pripravil Ján Huňady ďalšiu armádu (maďarských a valašských síl) na útok na Turkov, v druhej bitke o Kosovo v roku 1448 bol však opäť porazený Muradom II.
Syn Murada II., Mehmed II., zreorganizoval štát a armádu a svoje bojové schopnosti preukázal dobytím Konštantínopolu 29. mája 1453 vo veku 21 rokov.
Klasický vek (1453 – 1566)
náhľad|205x205bod|Pád Konštantínopola (1453) vľavo|náhľad|Pád Konštantínopola (1453) Osmanské dobytie Konštantínopola v roku 1453 Mehmedom II. upevnilo postavenie ríše ako jednej z najvýznamnejších mocností v juhovýchodnej Európe a vo východnom Stredomorí. Po obsadení Konštantínopolu sa Mehmed stretol s pravoslávnym patriarchom Gennadiom a vypracoval dohodu, v ktorej pravoslávna cirkev výmenou za to, že si dokáže udržať svoju autonómiu a pôdu, prijala osmanskú moc. Kvôli zlým vzťahom medzi neskoršou Byzantskou ríšou a štátmi západnej Európy, ktoré stelesňuje slávna poznámka Loukasa Notarasa „Lepší sultánov turban ako kardinálsky klobúk“, väčšina pravoslávneho obyvateľstva prijala osmanskú vládu za lepšiu ako benátsku. náhľad|277x277bod|Bitka pri Čaldiráne (1514) Keď sa v roku 1453 stal Konštantínopol (dnešný Istanbul) novým hlavným mestom Osmanskej ríše, prevzal Mehmed II. titul Kayser-i Rûm (doslova Caesar Romanus, t. j. Rímsky cisár). S cieľom skonsolidovať toto tvrdenie chcel zahájiť kampaň na dobytie Ríma, západného hlavného mesta bývalej Rímskej ríše. Za týmto účelom strávil mnoho rokov zabezpečovaním pozícií v Jadranskom mori, napríklad v Benátskom Albánsku, a potom pokračoval v osmanskej invázii do Otranta a Apúlie 28. júla 1480. Turci zostali v Otrante a jeho priľahlých oblastiach takmer rok, ale po smrti Mehmeda II. dňa 3. mája 1481 boli plány na preniknutie hlbšie do Apeninského polostrova s novými posilami vzdané a zrušené a zostávajúce osmanské jednotky odplávali späť na východ od Jadranského mora.
V tomto období v 15. a 16. storočí vstúpila Osmanská ríša do dlhého obdobia dobývania a rozširovania a rozširovala svoje hranice hlboko do Európy a severnej Afriky. Dobytia pevniny boli riadené disciplínou a inováciami osmanskej armády; a na mori Osmanské námorníctvo výrazne pomohlo tejto expanzii. Námorníctvo tiež napádalo a chránilo kľúčové námorné obchodné cesty v konkurencii talianskych mestských štátov v Čiernom, Egejskom a Stredozemnom mori a Portugalcov v Červenom mori a Indickom oceáne.
Štát tiež prosperoval hospodársky vďaka svojej kontrole nad hlavnými pozemnými obchodnými cestami medzi Európou a Áziou.
Ríša prosperovala pod nadvládou radu angažovaných a efektívnych sultánov. Sultán Selim I. (1512 – 1520) dramaticky rozšíril východné a južné hranice ríše tým, že v bitke pri Čaldiráne porazil šáha Ismaila zo Safíjovskej Perzie. Selim I. ustanovil osmanskú vládu v Egypte a vytvoril námornú prítomnosť v Červenom mori. Po tejto osmanskej expanzii začala súťaž medzi Portugalskou ríšou a Osmanskou ríšou, aby sa stala dominantnou mocnosťou v regióne. náhľad|Obliehanie Rodosu (1522) Selimov nástupca Süleyman I. (1520 – 1566) ďalej pokračoval v Selimových výbojoch. Po dobytí Belehradu v roku 1521 dobyl Süleyman južnú a strednú časť Uhorského kráľovstva. (Západná, severná a severovýchodná časť zostali nezávislé.)
Po víťazstve v bitke pri Moháči v roku 1526 nastolil tureckú nadvládu na území dnešného Maďarska (okrem západnej časti) a na ďalších stredoeurópskych územiach (pozri tiež: Osmansko-uhorské vojny). V roku 1529 potom obliehal Viedeň, ale po nástupe zimy sa mu mesto nepodarilo dobyť a prinútila ho k ústupu.
V roku 1532 podnikol ďalší útok na Viedeň, bol však odrazený pri obliehaní Günsu, 97 kilometrov južne od mesta, v pevnosti Güns. V druhej verzii príbehu boli veliteľovi mesta Nikolovi Jurišićovi ponúknuté podmienky nominálnej kapitulácie. Süleyman sa však po príchode augustových dažďov stiahol a nepokračoval smerom na Viedeň, ako bolo pôvodne plánované, ale namiesto toho sa obrátil domov.
Po ďalšom postupe Turkov v roku 1543 habsburský panovník Ferdinand v roku 1547 oficiálne uznal osmanskú nadvládu v Uhorsku. Za vlády Süleymana sa Sedmohradsko, Valašsko a prerušovane aj Moldavsko stali vedľajšími kniežatstvami Osmanskej ríše. Na východe osmanskí Turci v roku 1535 dobyli Bagdad od Peržanov, čím získali kontrolu nad Mezopotámiou a námorný prístup do Perzského zálivu. Na konci Süleymanovej vlády predstavovala populácia impéria spolu asi 15 000 000 ľudí. náhľad|Bitka pri Moháči (1526) vľavo|náhľad|273x273bod|Mehmed II. dobyl Konštantínopol v roku 1453 a ukončil existenciu Byzantskej ríše. Za vlády Selima a Süleymana I. sa ríša stala dominantnou námornou silou, ktorá ovládala veľkú časť Stredozemného mora. Využitie osmanského admirála Barbarossu Hayreddina Pašu, ktorý velil osmanskému námorníctvu za vlády Süleymana, viedli k množstvu vojenských víťazstiev nad kresťanskými námorníctvami. Medzi dôležité námorné víťazstvá Osmanskej ríše v tomto období patrí bitka pri Prevezi (1538); Bitka pri Ponze (1552); Bitka pri Djerbe (1560); dobytie Alžíru (v rokoch 1516 a 1529) a Tunisa (v rokoch 1534 a 1574) od Španielska; dobytie Rodosu (1522) a Tripolisu (1551) od rytierov svätého Jána; dobytie Nice (1543) od Svätej ríše rímskej; dobytie Korziky (1553) od Janovskej republiky; dobytie Baleárskych ostrovov (1558) od Španielska; dobytie Adenu (1548), Muskata (1552) a Aceha (1565 – 1567) od Portugalska počas výprav v Indickom oceáne. náhľad|276x276bod|Süleyman I. sa stal významným panovníkom Európy v 16. storočí, ktorý predsedal vrcholu moci Osmanskej ríše.