Dvorec dľa Putina. Istorija samoj boľšoj vziatki (, dosl. Palác pre Putina: Príbeh najväčšieho úplatku) je investigatívny dokument natočený Nadáciou boja proti korupcii (FBK) a zverejnený na YouTube kanáli opozičného politika Alexeja Navaľného 19. januára 2021. Navaľnyj v ňom detailne opisuje cestu ruského prezidenta Vladimira Putina na vrchol moci a stavbu obrovského sídla s pozemkom na brehu Čierneho mora, ktorý prezident údajne využíva. Zo zistení nadácie vyplýva, že celý komplex stál dohromady viac ako 100 miliárd rubľov, čo je približne 1,1 miliardy eur. Zložiť sa naň mali viacerí vplyvní ruskí podnikatelia či riaditelia štátnych podnikov s väzbami na prezidenta, kvôli čomu ho Navaľnyj označil za "najväčší úplatok v dejinách". Dokument bol zverejnený deň po zadržaní Navaľného po prílete z Nemecka a za 5 dní od zverejnenia nazbieral viac ako 77 miliónov pozretí a cez 1 385 000 komentárov. 28. januára prekonal hranicu 100 miliónov zhliadnutí a na slovenskom YouTube sa umiestnil na 5. mieste v kategórii Trendy.
Hovorca ruského prezidenta Dmitrij Peskov po zverejnení dokumentu vyhlásil, že Navaľnyj len vyťahuje staré obvinenia, ktoré vyvrátili už pred niekoľkými rokmi
Obsah Dokument je rozdelený na 25 kapitol.
kapitola: Začiatok. Film sa začína textom, ktorý objasňuje divákom pozadie dokumentu - otravu Alexeja Navaľného, jeho prežitie a návrat do Ruska, kde ho zadržali priamo na letisku a odviezli do väznice Matroskaja Tišina. Text končí výzvou na účasť na protestoch, ktoré sa uskutočnili 23. januára po celej krajine. kapitola: Navaľnyj v Drážďanoch. Samotný dokument začína v Drážďanoch krátkym Navaľného predslovom, v ktorom hovorí, že nápad na tento výskum prišiel, keď ležal na jednotke intenzívnej starostlivosti v Berlíne. Dodáva, že úmyselne ho zverejňujú až po jeho návrate do Ruska, aby si Putin nemyslel, že sa ho boja. Následne sú ukázané miesta spojené s pôsobením Vladimira Putina ako agenta KGB v tomto meste v 80. rokoch 20. storočia - bytovka, kde býval a bývalé sídlo KGB, kde sa zúčastňoval na oficiálnych akciách. Obsahom filmu má byť odkrytie toho, kto a ako financoval stavbu luxusného paláca, ktorý je označený za najväčší úplatok na svete. kapitola: Plesy KGB, tance a prví priatelia. Navaľnyj sa presúva do drážďanského Archívu Stasi, kde ukazuje viaceré dokumenty týkajúce sa Putina, ako fotografiu z večierka Stasi alebo jeho preukaz agenta. Počas pobytu v Nemecku spoznáva Putin prvých ľudí, z ktorých sa neskôr stali jeho najväčší "sponzori" - Sergeja Viktoroviča Čemezova, dnes hlava štátneho podniku Rostech a jeden z najbohatších Rusov, a Nikolaja Petroviča Tokareva, dnes prezidenta Transnefťu, ktorí takisto pracovali ako agenti tajnej služby. kapitola: Petrohrad. Navaľnyj sa presúva do interiéru, odkiaľ rozpráva zvyšok príbehu. Putin sa po páde Berlínskeho múru vrátil do Petrohradu, kde sa najprv zamestnal na univerzite, na ktorej pracoval aj jeho starý priateľ Nikolaj Jegorov, ktorý sa neskôr stal jedným z najbližších Putinových spolupracovníkov. Ten mu v roku 1991 odporučil prácu na petrohradskom magistáte, ktorý vtedy viedol Anatolij Sobčak. Spomenutí sú aj ďalší dvaja niekdajší Putinovi spolužiaci a blízki priatelia Ilgam Rahimov a Viktor Chmarin kapitola: Mladý Putin, gangsterský Leningrad a prvé veľké úplatky. Opisuje, ako Putin, ktorý bol zodpovedný za predaj exportných licencií na ropu, zemný plyn, drevo a iné komodity, ktoré zamieňali za potraviny, kšeftoval s týmito licenciami a predával ich falošným firmám, ktoré boli spojené s ním a jeho priateľmi. Tí dostali peniaze za predaj surovín do zahraničia, ale nechali si ich, čiže nedodali žiadne potraviny. Tieto machinácie sa diali hlavne cez petrohradský prístav, ktorý bol v tom čase pod faktickou nadvládou gangsterov a rôznych mafiánskych skupín. Staviteľom ropného terminálu bol Gennadij Timčenko, budúci miliardár a majiteľ spoločnosti Gunvor, ktorá sa zaoberá predajom ropy do zahraničia. Ministerstvo financií USA dokonca tvrdilo, že Putin má v tejto firme podiel a tým pádom profituje z jej ziskov. Tento podiel bol oficiálne napísaný na Putinovho priateľa Piotra Kolbina kapitola: Ako Ľoša Miller prijímal obálky s peniazmi. Jeden z účastníkov petrohradského podsvetia v 90. rokoch, Maxim Freidzon, opísal, ako fungovalo prijímanie úplatkov na Výbore pre zahraničné vzťahy, kde pracoval Putin. Záujemca o biznis mal priniesť peniaze v obálke a odovzdať ich Putinovmu asistentovi Alexandrovi Millerovi (dnes riaditeľ Gazpromu). Ten v roku 2008 napríklad tvrdil, že za 7-8 rokov sa zvýši hodnota Gazpromu z 360 miliárd dolárov na 1 trilión dolárov, čo by bola najdrahšia firma na svete. V skutočnosti však za nasledujúcich 12 rokov klesla hodnota firmy až 5-násobne na 70 miliárd dolárov. Navaľnyj toto prezentuje ako dokonalý príklad toho, ako funguje Putin a ľudia okolo neho. Ďalšou časťou kapitoly je príbeh o banke Bank Rossija, ktorá bola po páde Sovietskeho zväzu reorganizovaná na komerčnú banku. Tútp transformáciu mal na starosti práve Putin. Hlavným akcionárom banky sa stal Jurij Kovaľčuk, ktorý z malej banky spravil obrovskú finančnú inštitúciu, v ktorej je podľa Navaľného uschovaný všetok Putinov majetok. Na záver Navaľnyj ukazuje tablo, ktoré zobrazuje členov výboru, ktorý Putin viedol. Okrem neho a Millera v ňom boli Dmitrij Anatolievič Medvedev (dnešný premiér), Viktor Zubkov (bývalý premiér), Igor Sečin (hlava Rosnefťu), Vladimir Čurov (predseda Centrálnej volebnej komisie) či Maria Jentaľcevová (hlava diplomatického protokolu Putina). Ďalej menuje ľudí, ktorí sedeli vo vedľajších kanceláriách, ako hlava Sberbank Rossii German Gref, Alexej Kudrin (takisto vysokopostavený činovník Sberbank) alebo niekdajší minister Dmitrij Kozak. kapitola: Moskva. Už v deväťdesiatych rokoch sa začali množiť správy a prieskumy, ktoré dokazovali korupciu okolo Putina. V roku 1996 on a jeho nadriadený, primátor Petrohradu Anatolij Sobčak prehrali voľby. Pomocnú ruku Putinovi však podali dvaja muži, ktorých Navaľnyj označuje za "stelesnenie korupcie" v 90. rokoch, Pavel Borodin a Anatolij Čubajs. Vďaka nim sa Putin zamestnal v kancelárii prezidenta, najprv na Oddelení správy majetku a potom priamo v administratíve prezidenta Boris Jeľcina ako vedúci kontrolnej komisie. kapitola: Listy Ľudmily Putinovej. Vtedajšia manželka Vladimira Putina Ľudmila stretla počas pobytu v Hamburgu nemeckú ženu Irene Pietschovú, z ktorou si následne v rokoch 1996-98 dopisovala. Pietschová neskôr túto korešpondenciu zverejnila v knižnej podobe, odkiaľ čerpali aj tvorcovia filmu. Hlavnou postavou tohto príbehu je nemecký bankár a ex-agent Matthias Warnig, ktorý platil Ľudmile Putinovej liečenie v zahraničí a dovolenky celej rodine Putinovcov. Warnig sa neskôr stal riaditeľom projektu Nord Stream 2 a členom predstavenstva niekoľkých štátnych podnikov. kapitola: Ako sa Vladimir Vladimirovič a Igor Ivanovič hádali. Ľudmila Putinová sa v jednom zo svojich listov sťažovala, že rodina Putinovho známeho Igora Sečina, ktorý s nim pracoval v Petrohrade, dostala v Moskve od mesta byt s rozlohou 317 m2 a Putinovci s rozlohou "iba" 286 m2. Ľudmila vo svojich listoch taktiež opisuje, kam a kedy jazdili na dovolenky. V roku 1996 napríklad strávili 6 týždňov v Davose a niekoľkokrát ročne jazdievali do Francúzska. V lete 1998 strávili rovnako 6 týždňov v Cannes, odkiaľ sa však Putin musel narýchlo vrátiť do Moskvy, pretože ho vymenovali za riaditeľa FSB. V oficiálnej Putinovej biografii sa však píše, že v tom čase boli na dovolenke pri Baltskom mori, nie na francúzskej riviére, a že na dovolenke bola iba jeho manželka, nie celá rodina. kapitola: Putin zachraňuje rodinu Jeľcinovcov. Keď sa Putin stal riaditeľom FSB, vtedajší generálny prokurátor Jurij Skuratov vyšetroval rodinu Jeľcinovcov, ktorých obviňoval z krádeží a brania úplatkov. Vtom sa však vo federálnej televízií objavila tajná nahrávka, na ktorej bol muž podobný Skuratovovi v spoločnosti prostitútok. Toto video bolo s vysokou pravdepodobnosťou zinscenované FSB. Riaditeľ služby Putin vyzval generálneho prokurátora na rezignáciu, čo sa nakoniec aj stalo. Navaľnyj tvrdí, že z vďaky k Putinovi navrhla Jeľcinova dcéra Tatiana, aby sa stal jeho nástupcom vo funkcii prezidenta Ruskej federácie.náhľad|Vladimir Putin s Borisom Jeľcinom kapitola: Palác. Touto kapitolou sa začína jadro celého dokumentu. Navaľnyj rozpráva, ako Putin po tom, ako sa dostal k moci, dosadil svojich niekdajších kolegov na čelo rôznych štátnych firiem, ktorí sa tajne o svoj podiel delia s Putinom. Postupne predstavuje palác na brehu Čierneho mora, ktorý má byť "najtajnejšou a najlepšie stráženou budovou v Rusku". Má hrubé múry, vlastný prístav, strážcov, bezletovú zónu, hraničné prechody a dokonca malú cerkev. Celý komplex má 39-násobnú rozlohu Monackého kniežatstva. Dvaja pracovníci Nadácie boja proti korupcii Georgij Alburov a Vjačeslav Gimadi sa na gumenom člne vydajú na Čierne more pri a vypúšťajú dron, ktorý začne podrobne snímať celý areál paláca nachádzajúci sa neďaleko dediny Gelendžik. kapitola: Let ponad Putinov palác. Podľa oficiálnych dokumentov má sídlo rozlohu 17 691 m2 a Navaľnyj ho prirovnáva k Versailles alebo Zimnému palácu. Keď dron priletí bližšie, dajú sa zreteľne rozoznať znaky, že palác je stále nedokončený. Je to kvôli tomu, že sa pred niekoľkými rokmi zistilo, že nefunguje ventilácia, rozšírili sa plesne a dom sa stal neobývateľným. Všetko sa teda začalo zariaďovať odznova. Navaľnyj hovorí, že sa rozprávali s viacerými ľuďmi zamestnanými pri rekonštrukcii, ktorí im opísali každý meter štvorcový komplexu. Súčasťou je okrem samotnej budovy aj arborétum so skleníkom, cerkev, dva heliporty, podzemné klzisko, vlastná benzínová pumpa, rozostavaný amfiteáter či podzemný tunel na pláž, keďže palác stojí na útese nad morom. Samotný areál paláca má 68 hektárov, no okolitých 7000 ha patrilo Federálnej bezpečnostnej službe, ktorá ho v septembri 2020 predala firme, ktorá vlastní aj palác. Rybári sa musia od celého mysu Idokopas, na ktorom stavba stojí, držať vo vzdialenosti 2 kilometrov a nad celým areálom je vyhlásená bezpilotná zóna. Navaľnyj začína postupne rozkrývať, kto vlastne stavbu inicioval a zaplatil. Vracia sa do roku 2005, keď hlava prezidentskej administratívy Vladimir Kožin podpísal investičnú zmluvu o výstavbe "Športového a rekreačného tábora pre deti s celoročnou aktivitou". Stavba mala byť vykonaná administratívou prezidenta spolu s investorom, firmou Lirus. Akcionármi firmy boli Nikolaj Šamalov (s ktorým Putin strávil 6 týždňov v Davose v 1996), Dmitrij Gorelov a Sergej Kolesnikov, z ktorým sa Navaľnyj spojil cez videohovor. Kolesnikov v roku 2010 v otvorenom liste vtedajšiemu prezidentovi Medvedevovi opísal celé pozadie stavby a korupciu okolo nej a vyzval ho na jej ukončenie. Z dokumentov, ktoré zverejnil vyplýva, že spolu s Gorelovom založili v 90-tych rokoch firmu Petromed, v ktorej malo podiel aj mesto Petrohrad, ktoré zastupoval Putin. Začiatkom roka 2000 do Petromedu prišiel aj Šamalov s návrhom dohody od Putina. Tá znela nasledovne: oligarchovia Roman Abramovič a Alexej Mordašov darujú Petromedu peniaze a ten ich má použiť na nákup zdravotníckych pomôcok, modernizáciu nemocníc atď. Súčasťou dohody však bolo, že 35% darovaných peňazí pôjde na účet schránkovej firmy , ktorej akcie vlastnili Kolesnikov, Gorelov, Šamalov (každý po 2%) a Putin (94%). Tieto peniaze mali ísť do "charitatívneho programu" s názvom Rosinvest, ktorá následnej aj začala s viacerými investičnými projektami, medzi ktorými bol aj "Putinov palác". Počas finančnej krízy v roku 2008 Šamalov rozkázal zastaviť všetky projekty okrem paláca. Kolesnikov vyhlásil, že on nebude "staviteľom paláca" a. z firmy odišiel a zverejnil už spomínané dokumenty. Tie boli neskôr potvrdené aj kauzou Panama Papers a ďalšími vyšetrovaniami investigatívnych novinárov.