náhľad|Bohatstvo národov od Adama Smitha z roku 1776 je považované za vznik ekonómie. Dejiny ekonomického myslenia sa zaoberajú vývojom ekonómie ako vednej disciplíny prostredníctvom ekonomických smerov a teórií formovanej po stáročia ekonomickými mysliteľmi, ich nasledovníkmi a ekonomickými školami. Na samom vzniku sa ekonomické otázky prelínali s náboženskými, či boli súčasťou všeobecnejších úvah o spoločnosti. Ako samostatná vedná disciplína sa ekonómia nakoniec vydelila v 17. a 18. storočí sformulovaním klasickej politickej ekonómie. Toto obdobie bolo katalyzátorom pre ďalší rozvoj nových smerov, škôl a teórií, ktoré viedli až k dnešnej, tzv. modernej ekonómii, ktorá však zďaleka nie je homogénnym celkom, a jej vývoj rozhodne nie je uzavretý. To ilustruje nasledujúci prehľad dejín a smerov ekonomického myslenia.

Antika Dejiny ekonomického myslenia boli po dlhý čas súčasťou filozofického myslenia. Autor názvu celej vednej disciplíny „ekonómie“ bol starogrécky filozof Xenofón, ktorý pre svoj spis použil názov „Oikonomikos.“ V starej gréčtine znamenalo oikos dom, nomos pravidlá. Názov spisu teda možno preložiť ako „pravidlá domu,“ voľnejší preklad by bol „pravidlá domáceho hospodárstva.“

Platón sa zaoberal ekonomickými aspektami, predovšetkým vo svojom rozsiahlom dialógu Ústava. Domnieva sa, že spoločnosť sa má deliť na tri triedy: pracujúci ľud, vojaci a filozofi. Posledná trieda - filozofi by mali vládnuť. Naopak, iba pracujúci ľud môže mať podľa neho súkromné vlastníctvo. Pre vojakov a filozofov nie je súkromné vlastníctvo vhodné. Podľa neho totiž podlamuje morálku a vedie k sebectvu a uprednostňovaniu vlastných záujmov. To podľa Platóna nie sú správne vlastnosti ani pre vládcu a ani obrancov vlasti.

Platónov žiak Aristoteles sa zaoberal ekonomickými problémami najmä vo svojich spisoch Politika a Etika Nikomachova. Aristoteles rozlišuje vlastníctvo prirodzené a neprirodzené. Prirodzené vedie k dobrému hospodáreniu, ale neprirodzené vedie iba k zbytočnému hromadeniu majetku. V svojich dielach tiež veľmi striktne odmieta úžeru.

Aj Rimania sa venovali ekonomickým otázkam. Neprispeli však do dejín ekonomického myslenia žiadnymi novými významnými myšlienkami.

Scholastika Pre zárodky ekonomického myslenia v období stredoveku je charakteristický vplyv kánonického práva. Scholastika vychádza z Písma a znovuobjavených spisov antickej filozofie. Túto epochu najlepšie reprezentuje Tomáš Akvinský, dominikánsky mních, katolícky filozof a teológ. Napísal rozsiahly spis Summa theologiae (Suma teologická, 1273). Akvinský opäť sprístupnil myšlienky antických filozofov. Čerpal najmä z Aristotela a snažil sa jeho filozofiu interpretovať v súlade s kresťanským učením. Ide o tzv. Tomistickú syntézu. Rovnako ako Aristoteles, aj Akvinský odmieta úrok, pretože predstavuje odmenu za čas, ktorý veriteľ musí čakať na vrátenie zapožičanej čiastky. Čas však patrí Bohu, preto je neprípustné, aby si odmenu prisvojoval človek. Ďalším významným príspevkom kánonistov je koncept spravodlivej ceny, ktorým opäť nadväzujú na pôvodný výklad Aristotela. Význam tohto konceptu spočíva v tom, že cena je prvýkrát spojená s nákladmi, čo bude neskôr dominantným prístupom klasickej politickej ekonómie. Štruktúru spravodlivej ceny tvoria:

náklady výrobcu na výrobu náklady obchodníkov na dopravu a predaj + primeraný (spravodlivý) zisk obchodníka dane, clá, mýta a iné poplatky, ktoré musí obchodník uhradiť

Významné boli aj názory kánonistov na peniaze. Aj tu sú pre Akvinského východiskom názory Aristotela. Výraznou osobou finančnej teórie 14. storočia bol napr. Mikuláš z Oresmi, ktorý prvý raz vyjadruje informácie, neskôr známe ako Greshamov zákon. Ďalšími významnými predstaviteľmi neskorej scholastiky boli John Duns Scotus a Johannes Buridanus.

Merkantilizmus Ako súčasť tzv. kameralistiky sa v rannom novoveku začína rozvíjať merkantilizmus, ktorý po celé 17. storočie zostáva oficiálnou ekonomickou doktrínou pre väčšinu európskych štátov. Kladie dôraz na kladnú obchodnú bilanciu a na významnú úlohu štátu. Na zahraničný obchod sa pozerá ako na hru s nulovým súčtom, kde jeden musí stratiť v rovnakej miere ako druhý získa. Ranný merkantilizmus preto odsudzuje odliv peňazí z krajiny a snaží sa tomu zabrániť clami a zákazmi dovozu. Neskorší merkantilizmus už odliv peňazí z krajiny nezakazuje, no stále vidí hlavný zdroj bohatstva štátu v kladnej obchodnej bilancii. Merkantilizmus ovládal európske ekonomické myslenie a oficiálnu štátnu politiku do 18. storočia. Bol odmietnutý klasickou politickou ekonómiou na prelome 18. a 19. storočia.

Kameralizmus Názov kameralizmus je odvodený z nemeckého slova Kammerkollegium, ktoré predstavovalo vysokých úradníkov, ktorí pôsobili v kancelárii na dvore. Činnosť úradu dala vzniknúť celej oblasti vedomostí Kameralwissenschaften a na začiatku 18. storočia boli na univerzitách zriadené aj katedry kameralistiky. Prvá katedra kamerálnych vied bola založená na Viedenskej univerzite v roku 1752 Johanom von Justim na želanie Márie Terézie. Neskôr vznikali ďalšie katedry kamerálnych vied na rakúskych a nemeckých univerzitách.

Kameralizmus rástol na základe pomerne zaostalej ekonomickej, sociálnej a politickej štruktúry v Nemecku. Táto ťažká situácia bola výsledok Tridsaťročnej vojny v rokoch 16181648. Odhaduje sa, že v dôsledku nepriateľských akcií klesla populácia o 30-40%, obchodná výmena klesla a poľnohospodárstvo a remeslá sa v menších mestách dostali do hlbokej recesie. Hospodárska kríza tohto obdobia bola aj dôsledkom hlbokého politického rozpadu.

Kameralizmus ovplyvnil ekonomické myslenie v Nemecku a v Rakúsku na prelome 18. a 19. storočia. Je akousi stredoeurópsku odrodou merkantilizmu. Zdieľa s ním ideu silného štátu a princíp pozitívnej obchodnej bilancie. Rovnako ako prívrženci merkantilizmu, tak aj kameralisti sa sústredili na praktické otázky hospodárskej politiky a menej na teoretické otázky.

Od merkantilizmu sa okrem iného odlišujú aj väčším dôrazom na populačný rast, a to z troch dôvodov: mocenský ( viac poddaných, väčšia armáda ), fiškálny ( viac ľudí platiacich dane ) a dopytový ( väčší dopyt → väčší trh a výroba ). Dôraz na populačný rast bol značný v merkantilizme, ale v kameralizme bol ďaleko väčší. Bolo to kvôli tomu, že v Rakúsku ( aj v Českých krajinách ) bol veľmi znateľný úbytok obyvateľstva. Rozdielny bol aj pohľad na obchodnú bilanciu. Pre merkantilistov to bola bilancia peňazí, pre kameralistov bilancia práce ( zamestnanosti ). Kameralisti nekládli tak veľký dôraz na príliv zlata. Za zdroj národného bohatstva považovali hlavne poľnohospodárstvo. Považovali ho za to najdôležitejšie, pretože sa domnievali, že všetok priemysel, remeslá a obchod môže prekvitať iba tam, kde je kvalitné poľnohospodárstvo. Ďalším dôvodom bola snaha zaistenia poľnohospodárstva, ktoré by bolo sebestačné, a teda nezávislé od dovozu z okolitých štátov. Kvôli tomu boli veľmi znepokojení hospodárskou nerovnováhou medzi mestom a vidiekom. Kameralisti navrhovali reformu poľnohospodárstva, ktorá spočívala v parcelovaní veľkostatkárskej pôdy. To by podľa nich zvýšilo počet poľnohospodárskeho obyvateľstva, a tým aj poľnohospodársku výrobu. Motivácia roľníkov by posilnila, pretože by pracovali na svojej vlastnej pôde. Kameralisti rozdeľovali prácu na produktívnu a neproduktívnu. Neproduktívna práca bola pre nich napríklad práca služobníctva.

Kameralizmus bol počas svojho pôsobenia najviac rozšírený nielen v Prusku a Rakúsku, ale aj vo Švédsku. Tu sa začali ekonomické teórie šíriť po tom, čo Švédsko stratilo pobaltské územia v Severnej vojne. Jeho najväčším zástancom bol botanik Carl Linné a jeho žiaci.

Hlavné myšlienky kameralizmu boli spísané práve Johannom Heinrichom von Justim v jeho knihe Staatswirtschaft ( v preklade Štátna ekonomika, 1758 ). V nej tvrdí, že samostatný štát by mal smerovať k vzdelávaniu a zvyšovaniu kvalifikácie svojich obyvateľov, k čomu by malo dochádzať cez vedecký a technologický pokrok. Naznačil pozitívnu úlohu štátu v životoch jeho občanov, ktorí by mali zasahovať do ekonomického diania. Bol to pravý opak liberalizmu a jeho neviditeľnej ruky trhu. Ten bol v tom čase aplikovaný napríklad vo Veľkej Británii.

Fyziokratizmus Fyziokratizmus, čiže „vláda prírody,“ vznikol v 18. storočí vo Francúzsku a najpopulárnejším sa stal na konci tohto storočia. Podstatou fyziokratizmu je teória, že bohatstvo národov pochádza z poľnohospodárstva. Fyziokratizmus je považovaný za prvú prepracovanú ekonomickú teóriu. Urobil prvé kroky k osamostatneniu ekonómie ako samostatnej vedeckej disciplíny. Na fyziokratizmus nadväzuje Adam Smith a jeho dielo Bohatstvo národov, ktoré je považované za začiatok modernej ekonómie.

Fyziokratizmus predznamenal príchod klasickej ekonómie. Jej prínosom bolo kladenie dôrazu na produktívnu prácu, ideu prirodzeného poriadku a požiadavka voľného trhu. Ich slogan, ktorý sa snažili presadiť znel: „Laissez faire, laissez passer“ - „nechajte byť, nechajte plynúť.“ Napriek tomu nie je možné fyziokratov priradiť ku klasickej ekonómii. Hlavným dôvodom je, že za produktívnu prácu považovali iba poľnohospodárstvo. Verili, že bohatstvo možno tvoriť iba v spojení s prírodou ( teda pôdou ), a že spracovanie výrobkov je iba nakladanie s poľnohospodárskym prebytkom. Nikdy sa nepokúsili o vysvetlenie a opísanie výmenných pomerov. Čistý produkt chápali iba ako rozdiel hodnoty poľnohospodárskej produkcie a jej nákladov.

Špecifickým prínosom fyziokratizmu bola Ekonomická tabuľka Francoisa Quesnaya. Tá bola významným metodickým prínosom, pretože prvýkrát ukázala ekonomiku ako neustále sa opakujúci ( kruhový ) tok tovaru a peňazí. Dalo by sa povedať, že bola prvým jednoduchým ekonomickým modelom. Quesnay v ekonomickej tabuľke popisoval väzby medzi hlavnými spoločensko - ekonomickými triedami ľudí. Fyziokrati rozdeľovali spoločnosť do 3 tried:

Produktívna trieda - poľnohospodári Sterilná trieda - ľudia v priemysle a v obchode Nečinná trieda - vlastníci pôdy

Medzi fyziokratov zaraďujeme okrem Francoisa Quesnaya napríklad: Duponta de Nemour a Victora Riquetii

Klasická politická ekonómia

Adam Smith Škótsky ekonóm a filozof Adam Smith sa narodil 5. júna 1723 v meste Kirkcaldy v Škótsku. V rokoch 1737- 1740 študoval matematiku, geometriu a fyziku na Glasgowskej univerzite. Od roku 1740 študoval sedem rokov na Oxfordskej univerzite. Od roku 1751 učil logiku ako profesor na v Glasgowe. V roku 1759 vydal knihu „Teória mravných citov.“ V roku 1764 ukončil dráhu profesora, a stal sa učiteľom syna, neskôr významného politika Charlesa Townshelda. V rokoch 17641766 cestoval po Európe ( Paríž, Toulouse, Ženeva ). V roku 1767 bol poradcom Townshelda pri vypracovaní návrhu zdanenia. 9. marca v roku 1776 vydal svoje hlavné dielo Bohatstvo národov ( celým názvom „Pojednanie o podstate a pôvode bohatstva národov“ ). V roku 1778 získal colný mandát pre Škótsko a pre daň zo soli. 17. júla v roku 1790 zomrel v rodnom Škótsku.

Bohatstvo národov

Bohatstvo národov je významným dielom nie vďaka tomu, že by prinieslo nejaké nové poznatky, ale vďaka tomu, že sa Smithovi podarilo zhrnúť vtedajšie ekonomické poznanie do jedného celistvého diela. Smithovo Bohatstvo národov bolo značne ovplyvnené dobou, v ktorej Smith žil, teda osvietenstvom. V období osvietenstva razili filozofi cestu myšlienkam slobody, ale štátnici stále uplatňovali politiku merkantilizmu. Tento konflikt medzi ideológiou liberalizmu a pretrvávajúcou politikou merkantilizmu je aj témou Bohatstvo národov, kde Smith kritizuje súčasný obchodný systém. Smith venoval súčasnému systému osem kapitol štvrtej knihy. Poslednú kapitolu venoval fyziokratizmu, ktorý považoval za veľký pokrok. V Bohatstve národov Smith opisuje štyri ústredné témy, ktoré sa stali ťažiskovými pre klasickú politickú ekonómiu. Týmito témami sú:

Neviditeľná ruka Rast národného bohatstva Meranie národného bohatstva Teória hodnoty a rozdeľovanie