Slovenský prestolný prosbopis alebo prestolný prosbopis je prvé verejné politické vystúpenie slovenského národného hnutia a jeho prvých požiadaviek. Bol podpísaný viac ako dvesto evanjelickými osobnosťami, prevažne inteligencie a vzdelancov. Podpísali ho superintendent Pavol Jozeffy, ktorý viedol delegáciu odovzdávajúcu prosbopis, a Ján Seberini. Delegácia odovzdala prosbopis 5. júna 1842 vo Viedni. Bol adresovaný panovníkovi Ferdinandovi V.
Obsah Slovenského národného prosbopisu Slovenský prestolný prosbopis bol napísaný v nemeckom jazyku. Neobsahoval ani raz slovo „Slovensko“, pretože ho vnímali ako zemepisné územie obývané Slovákmi. Dokument obsahoval sťažnosti proti útlaku národov a maďarizácií. Tvrdil, že Slováci sa ochotne budú učiť maďarský jazyk a uznal aj rečové zákony. Odmieta rozširovanie maďarského jazyka podľa zákona na miesta, kde to nie je potreba. Odmieta používanie maďarského jazyka počas evanjelických bohoslužieb. Ohradzovali sa aj proti útokom v maďarskej tlači za odmietanie písania v maďarskom jazyku. Platilo to pre časopisy ako Jelenkor, či Pesti Hírlap. Žiadali vymenovať slovensky hovoriacich cenzorov. Požadovali, aby sa mohli založiť katedry slovenskej reči a literatúry nachádzajúce sa na univerzitách, aby cirkevné matriky zostali v latinčine.
Dôsledky Slovenského národného prosbopisu Na generálnom konvente cirkvi s ostrou kritikou Slovenského prestolného prosbopisu vystúpil Ľudovít Košut, vďaka čomu bol aj dokument odsúdený. Bolo iba pár aristokratov, ktorí obraňovali požiadavky slovenského národa. Patril k nim aj gróf Juraj Majlát. Dôsledky prosbopisu mali za výsledok odvolanie Ľudovíta Štúra z funkcie námestníka. Nepriamo urýchlili potrebu kodifikácie slovenského jazyka, ktorý bol kodifikovaný v roku 1843.
Referencie
Ďalšia literatúra
Kategória:Dejiny Slovenska