náhľad|Obraz Sergeja Ivanova - Smutnoe vremia - Obdobie zmätkov (1886), zobrazujúci Tušinský tábor. Obdobie smuty, smuta alebo obdobie zmätkov (rus. Смутное время – Smutnoe vremja = smutné obdobie/časy, Смута - Smuta) je obdobie dejín Ruska v rokoch 1598 až 1613 resp. 1584 – 1618, ktoré bolo poznačené prírodnými katastrofami, občianskou vojnou so samozvanými cármi (Lžidimitrij I. a II.), rusko-poľskými a rusko-švédskymi konfliktami, ktoré až do 20. storočia predstavovali najhoršiu spoločenskú, politickú a ekonomickú krízu v dejinách krajiny. Toto obdobie možno zjednodušene ohraničiť smrťou cára Ivana IV. (1584), resp. jeho slabomyseľného nasledovníka Fiodora I. (1598) a jeho koniec predstavovalo zvolenie Michaila Fiodoroviča Romanova za ruského cára (1613).
Obdobie zmätkov bolo čiastočne aj dôsledkom samoderžavia, absolutizmu cárskej moci, ktorá sa neopierala o podporu šľachty a po vymretí rodu Rurikovcov v krajine chýbala inštitúcia, ktorá by určila nového cára.
Termín smuta (rus. смута) sa objavoval v ruskej historiografii a dobových dokumentoch od 17. storočia. V inojazyčnej literatúre sa často objavovalo označenie obdobie zmätkov (ang. Time of troubles). Sovietska historiografia spájala toto obdobie predovšetkým s roľníckymi povstaniami a povstaním Bolotnikova (1606 – 1607), čím mu dodávala rámec triedneho boja. Poľská historiografia používa pre toto obdobie označenie Dimitriáda, keďže ústrednými postavami tohto obdobia boli samozvaní cári, ktorí sa vydávali za cároviča Dimitria.
Príčiny Starší syn Ivana IV. cárovič Ivan zomrel v roku 1581, keď ho v hádke zabil vlastný otec.Orlov, A. S., Georgiev, V. A., Georgieva, N. G., Sivochina, T. A., 2000: Istoria Rossii. Prospekt, Moskva. s. 85 – 97 Cár Ivan IV., ktorý zomrel v roku 1584 po sebe zanechal ako nasledovníka slabého Fiodora I. a rad nevyriešených problémov, medzi ktoré patrila opričnina - politika boja s odbojnými bojarmi a livónska vojna. Faktickým vládcom počas panovania Fiodora I. bol jeho oficiálny poručník, bývalý radca Ivana IV. Boris Godunov. V roku 1591 zomrel, pravdepodobne pri epileptickom záchvate, brat cára Fiodora cárovič Dimitrij. Po smrti Fiodora I. v roku 1598 bol za nového cára zvolený Boris Godunov. Legitimita jeho nároku na cársky trón však bola sporná.
V rokoch 1601 až 1603 zaznamenané roky veľkej neúrody a veľmi chladné letá, počas ktorých niekoľkokrát napadol sneh. Tieto mali za následok katastrofický hladomor. Niektoré zdroje uvádzajú, že mohla zomrieť až 1/3 vtedajšieho obyvateľstva. Hladomor mal za následok nepokoje, rabovanie a rozšírenie zbojníctva. Jedna z najväčších bánd atamana Cholopka mala cez 600 členov. V súčasnosti sa dávajú tieto chladné roky do súvisu s erupciou sopku Huaynaputina v Peru.White, S., Moreno-Chamarro, E., Zanchettin, D., Huhtamaa, H., Degroot, D., Stoffel, M., & Corona, C. (2022). The 1600 CE huaynaputina eruption as a possible trigger for persistent cooling in the north atlantic region. Climate of the Past, 18(4), 739-757. https://doi.org/10.5194/cp-18-739-2022
Lžidimitrij I. V priebehu roku 1604 sa začali šíriť fámy o tom, že cárovič Dimitrij Ugličský sa vyhol smrti a je na žive. Objavil sa samozvaný cár Dimitrij, neskôr označovaný ako tzv. Lžidimitrij, ktorý získal podporu Poliakov a Litovcov a vpadol do Ruska zo západu so záporožskými kozákmi a podporou poľských dobrovoľníkov. Lžidimitrij bol najpravdepodobnejšie ruský mních Georgij Otrepiev. Rýchlo si získal podporu napr. v Moravsku, Černihive a Putyvle. Dimitrij porazil Godunovovo vojsko v bitke pri Novgorode-Severskom, ale utrpel veľkú porážku pri Dobryniči v januári 1605 a musel ustúpiť do Putyvľu. Godunov namiesto prenasledovania Dimitria terorizoval znovu získané územia, ktorých obyvateľstvo predtým Dimitria podporilo. 23. apríla 1605 Boris Godunov zomrel prirodzenou smrťou. Na cársky stolec nastúpil syn Borisa Godunova Fiodor, ktorý však nemal faktickú moc. Godunovovo vojsko neúspešne obliehalo Kromy. V jeho armáde sa však množili vzbury a Fiodor Borisovič bol zajatý vlastnými vojakmi. Krátko na to bol Fiodor Borisovič spolu so svojou sestrou zaškrtený. Dimitrij v lete 1605 slávnostne vtiahol do Moskvy, kde ho vítal bojar Bogdan Beľskij. Následne bol Dimitrij 21. júla 1605 korunovaný za cára. Ako jediný z cárov v histórii Ruska získal cársky stolec za pomoci vojenského ťaženia a ľudového povstania. Dimitrij vládol múdro, napriek zavádzaniu viacerých západných zvykov sa nesnažil o potláčanie pravoslávia, ale obklopovalo ho viacero poľských poradcov. Na cársky dvor však priviedol rad poľských šľachticov a plánoval sa oženiť s poľskou kňažnou Marinou Mniszech, ktorá bola ľudom aj bojarmi ako katolíčka prijímaná veľmi chladne.
Nárokovanie trónu Dimitrija však malo rad oponentov, z ktorých najvýznamnejší bol novgorodský vojvoda Vasilij Ivanovič Šujskij spolu so svojimi bratmi. Šujskij bol najprv odsúdený na trest smrti. No tento trest neskôr zmenili na vyhnanstvo a Dimitrij Šujskému v roku 1605 povolil vrátiť sa do Moskvy. K oponentom Dimitrija sa neskôr pridali aj Vasilij Golovin a Ivan Kurakin. Dimitrij bol napokon 17. mája 1606 krátko po svojej svatbe s Marinou Mniszech zavraždený. V Moskve sa rozšírili zvesti, že cára sa snažia zavraždiť Poliaci. Dav Moskovčanov podporovaných Šujským vtrhol do Kremľa a vo vzniknutom zmätku ho jeho odporcovia zavraždili. Na trón následne nastúpil Vasilij Ivanovič Šujskij (Vasilij IV.).
Vasilij Šujskij náhľad|Bolotnikov sa v októbri 1607 vzdáva cárovi Vasiliovi Šujskému. V krajine sa však rozhoreli ďalšie povstania, ktoré mal čiastočne na svedomí Michail Molčanov, bývalý Dimitriov blízky spolupracovník, ktorý po smrti Dimitria utiekol do Putivlu a neskôr do Poľského Samboru, kde rozširoval fámy, že cár Dimitrij je stále nažive. Medzi najväčšie z povstaní patrilo Bolotnikovove povstanie v roku 1606. Ivan Bolotnikov bol bývalý nevoľník a kozák, ktorý tvrdil, že sa v Sambore stretol s cárom Dimitrijom, ktorý ho poveril vedením jeho armády. Bolotnikove vojsko, bolo rozdelené na dva prúdy a smerovalo v lete 1607 k Moskve. Hlavný prúd viedol Bolotnikov, menšiu armádu pochodujúcu inou cestou viedol drobný šľachtic Istoma Paškov, ku ktorému sa v Riazani pridali oddiely Prokopia Ľapunova. Povstalci asi mesiac obliehali Moskvu a podľa niektorých zdrojov viedli aktivity smerujúce k protifeudálnemu povstaniu, ktoré však neboli úspešné. 2. decembra 1606 Vasilij Šujskij uskutočnil proti obliehateľom útok z mesta, počas ktorého Paškov a Ľapunov prešli na jeho stranu. Bolotnikov bol nútený ustúpiť do Kalugy. Povstanie sa medzitým rozšírilo po rozsiahlych oblastiach európskeho Ruska a dostalo sa aj do Povolžia. Bolotnikov sa zatiaľ s pomerne veľkou armádou bránil v Tule, kde ho napokon cárske vojsko 10. októbra 1607 prinútilo kapitulovať. Porazeného Bolotnikova Vasilij Šujskij dal oslepiť a napokon utopiť v Kargopole, kde bol vyhnaný.
Ešte pred smrťou Dimitrija I. v roku 1606 bol jeden z kozákov na rieke Terek, Iľja Korovin, vyhlásený za cároviča Petra, neexistujúceho syna cára Fiodora Ivanoviča. Kozáci a falošný cárovič Peter však podporovali Dimitrija I. Neskôr po zistení, že ten bol popravený podporovali vojsko Bolotnikovho veliteľa Grigoria Šachovského a napokon aj samotného Bolotnikova. Podarilo sa im vyvolať povstanie proti Vasiliovi Šujskému v Astrachani, významnom prístave v Kaspickom mori, a viedli rozsiahle protifeudálne povstanie naprieč dolným Povolžím. Peter bol zajatý s Bolotnikovom v Tule a popravený v roku 1608 v Moskve.
Lžidimitrij II. Zvesti o zázračnej záchrane cára Dimitria neutíchali. V lete 1607 ešte v priebehu Bolotnikovej revolty sa v meste Starodub (Brianská oblasť) objavil nový samozvanec, ktorý vošiel do histórie ako Dimitrij II. resp. Lžidimitrij II. O jeho pôvode sa dodnes vedú spory. Vzhľadom bol veľmi podobný Dimitriovi I. Nový samozvanec mal podporou poľského kráľa Žigmunda III. a kozáckeho atamana I. M. Zaruckého. Najprv postupoval na pomoc Bolotnikovým vojskám obkľúčeným v Tvere, ale tie medzitým Šujského vojsko porazilo. Následne začal v lete 1608 postupovať na Moskvu. Obsadiť Moskvu sa mu nepodarilo a jeho vojsko a časť jemu verných bojarov sa utáborila v neďalekom mestečku Tušino. Bol preto neskôr nazývaný Tušinský zločinec (rus. Tušinskij vor). Obliehanie Moskvy trvalo 21 mesiacov. Počas tohto obdobia začali do krajiny zo západu prenikať poľské vojská, ktoré v mnohých severozápadných mestách Ruska vyberali dane a prinútili viaceré mestá aby živili poľské vojsko. V tomto období zostalo Šujskému verných iba niekoľko najväčších miest (Novgorod, Smolensk, Nižný Novgorod a Kazaň).
Zahraničná intervencia
Šujský s vernými bojarmi, vedomý si nemožnosti súčasnej likvidácie Dimitria II. ako aj boja proti Poľsku a Švédsku zároveň, uzavrel v roku 1609 so Švédmi mier, vzdajúc sa nárokov na pobrežie Baltského mora. Získal za to však kontingent švédskeho vojska, ktorý využil k boju proti Poliakom. Medzitým poľské vojsko Žigmunda III. vyhlásilo Rusku oficiálne vojnu a vpadlo zo západu do krajiny. Na jeseň 1609 začalo 20 mesačné obliehanie Smolenska. Žigmund III. žiadal Dimitrija II. aby so svojim vojskom prišiel na pomoc Poliakom.
Dimitrij II. však od konca roku 1608 strácal podporu obyvateľstva, ktoré sa stavalo proti jeho vojskám plieniacim vidiek a vysokým daniam. Tušinský tábor sa v zime 1609 - 1610 po úteku Dimitria II. do mesta Kaluga rozpadol. Tam ho v decembri 1610 zavraždili. Časť bojarov verná Dimitrijovi vyhlásila Žigmundovho syna Vladislava za následníka cárskeho trónu.
Počas leta 1610 začali poľské vojská postupovať na Moskvu. Poliaci pod vedením Žigmunda III. porazili rusko-švédske vojská Šujského a De la Gardie v bitke pri Klušine. Ruskí bojari zajali Šujského a poslali ho do kláštora. Formálnu kontrolu nad ruskými krajinami tak získala rada 7 najmocnejších bojarov (tzv. semibojarščina). S jej zvolením vstúpilo do Moskvy poľské vojsko. Vladislav, ktorý nastúpil na ruský trón však napriek pôvodne stanoveným podmienkami neprijal pravoslávie a poľské sily začali v krajine krutú okupáciu. Fakticky vládol Vladislavov otec Žigmund III. ignorujúc pôvodné dohody.
Na jeseň 1610 bojari Šujského a jeho bratov vydali Poliakom, ktorí ich odvliekli do Smolenska a neskôr do Varšavy. Vasilij Šujskij zomrel v poľskom zajatí v meste Gostynin 12. septembra 1612.
Prvá a druhá domobrana Od roku 1611 sa v Rusku množili protipoľské nálady a snahy o zjednotenie krajiny pod ruskou vládou. Švédsko začalo podporovať nového samozvaného cára Dimitrija III., ktorého koncom roka 1611 v Ivangorode vyhlásilo za ruského cára. Rusko ako štátny útvar v tejto dobre prestával existovať. Trón bol prázdny, šľachta sa hádala medzi sebou, pravoslávneho patriarchu Germogena uväznili, katolícki Poliaci obsadili Kremeľ. Smolensk bol stále obkľúčený Poliakmi a protestantskí Švédi obsadili Novgorod. Desiatky tisíc ľudí zahynuli v bitkách a pri nepokojoch. Po krajine sa pohybovali ozbrojené bandy a tatárske nájazdy vyľudnili a spustošili južné pohraničie Ruska.
Nepokoje v Moskve potlačili poľskí a nemeckí žoldnieri od 17. do 19. marca 1611. Vyvraždili pri tom 7 000 obyvateľov mesta a zapálili ho.
Ruské sily sformovali tzv. Prvú domobranu, ktorá sa vznikla z časti jednotiek bývalého Tušinského tábora pod vedením šľachtica D.T. Trubeckého, oddielov šľachty pod vedením riazanského vojvodu P. Ľapunova a kozákov I. Zaruckého. Zle vyzbrojeným vojskám Prvej domobrany sa však nepodarilo Poliakov z Moskvy vyhnať, aj keď poľskú posádku v Kremli obkľúčili. Ich vojsko sa rozpadlo. Kozácky ataman Zaruckij zavraždil Ľapunova. náhľad|Prejav Minina obyvateľom Nižného Novgorodu. Obraz Konstantina Makovského z roku 1896. Na jeseň 1611 Kuzma Minin, obchodník z Nižného Novgorodu, použil prostriedky vyzbierané mestským obchodným spolkom na vytvorenie Druhej domobrany (rusky: Второе народное ополчение), aby sa postavil proti poľskej Kremeľskej posádke. Minin najal do čela armády vysoko postaveného bojara Dmitrija Požarského, ktorý bojoval už v Prvej domobrane.