BTR-D je sovietsky obrnený transportér určený na prepravu výsadkových vojsk. Vozidlo bolo pôvodne určené na prepravu osôb a ranených, ale úspešne sa používalo aj na prepravu zbraní, munície, palív a mazív a podobných vojenských zásob. Môže byť prepravované vo vojenských dopravných lietadlách An-12A, z ktorých môže byť zhodené na padáku.
Vznik a vývoj V roku 1969 získalo sovietske výsadkové vojsko nové vozidlo BMD-1, ktorého zavedením sa znížila závažnosť problému palebnej podpory a prepravy výsadkárov po pristátí. Tento problém však stále nebol uspokojivo vyriešený, pretože BMD-1 postavené na báze BMP-1 bolo malé vozidlo schopné previesť len 5 výsadkárov. Z tohto dôvodu sa hneď po spustení výroby začal projektovať obojživelný obrnený transportér skonštruovaný na základe podvozku BMD-1. Vozidlo získalo označenie BTR-D a bolo vyvinuté vo Volgogradskom traktorovom závode pod vedením hlavného konštruktéra Arkadija Vasilieviča Šabalina. BTR-D bolo zavedené do služby v roku 1974. Celkovo sa v rokoch 1975 - 1991 vo Volgogradskom traktorovom závode vyrobilo 2900 vozidiel rôznych verzií.
Konštrukcia BTR-D konštrukčne vychádza z vozidla BMD-1, ale na rozdiel od svojho predchodcu má korbu predĺženú o 483 mm. Na výrobu karosérie boli použité plechy z hliníkovej zliatiny. Vozidlo má v podvozkovej sústave navyše jeden pár pojazdových kolies a jeden pár kladiek. Vyznačuje sa absenciou veže, namiesto ktorej je mierne zvýšená korba.
V prednej časti vozidla uprostred sedí vodič, vľavo veliteľ a vpravo strelec, ktorý ovláda 7,62 mm guľomet PKT. Hneď za touto trojicou potom nasleduje priestor pre desať výsadkárov. Výzbroj sa dá rozšíriť o guľomety alebo granátomety na vonkajších lafetách. Pohybové vlastnosti vozidla sa oproti BMD-1 výraznejšie nezmenili, hoci jeho hmotnosť vzrástla o 800 kg. Čelná časť vozidla je v porovnaní s BMD-1 trochu lepšie pancierovaná.
V zadnej časti korby je umiestnený šesťvalcový motor 5D20 s výkonom 240 koní. Pohybové ústrojenstvo je po každej strane tvorené šiestimi pojazdovými kolesami, hnacím kolesom vzadu a napínacím vpredu. Vozidlo je plne obojživelné, pričom vo vode sa vďaka dvom vodometom dokáže pohybovať rýchlosťou 10 km/h. Na cestách dosahuje maximálnu rýchlosť 60 km/h a jeho dojazd je 500 km.
Výzbroj BTR-D pozostáva z dvoch guľometov PKT kalibru 7,62 mm s palebným priemerom 2 000 nábojov. V bokoch trupu a v zadnom prieleze je 5 strieľní s pancierovými uzávermi. Okrem toho je BTR-D vybavený odpaľovačom dymových granátov 902V Tuča. Od druhej polovice 80. rokov 20. storočia tieto stroje boli často vybavené 30 mm automatickým granátometom AGS-17 Plamia, ktorý bol namontovaný na konzole na pravej strane strechy trupu.
V otočnej veži veliteľa boli nainštalované dva pozorovacie prístroje TNPO-170A a prístroj TKN-ZB s iluminátorom. Komunikácia s okolitým svetom prebiehala prostredníctvom rádiovej stanice R-123M.
Verzie BTR-D – základná verzia BTR-RD Robot – protitanková verzia vozidla vybavená protitankovým raketovým systémom Fagot alebo Konkurs BTR-ZD Skrežet – samohybný protilietadlový komplet vyzbrojený raketami Strela-3 alebo dvojicou 23mm rýchlopalných kanónov ZU-23 BREM-D – vyslobodzovacie vozidlo 1V119 Reostat – BTR-D prerobené na vozidlo riadenia paľby výsadkového delostreleckého práporu. Na vozidle je osadená veža vybavená pozorovacími zariadeniami NNP-21 a V-7, tromi rádiostanicami R-173 a R-159, ako aj pozemným prehľadovým radarom PSNR-5K (1RL-133-1). 2S9 Nona-S – samohybný mínomet kalibru 120 mm, ktorý vstúpil do služby v roku 1981.
Užívatelia Bielorusko - v roku 2016 malo 22 vozidiel BTR-D Moldavsko - v roku 2016 malo 9 vozidiel BTR-D Rusko - v roku 2016 malo 700 vozidiel BTR-D, 100 kusov BTR-RD a 150 vozidiel BTR-ZD Ukrajina - v roku 2016 mala 60 vozidiel BTR-D Uzbekistan - v roku 2016 malo 50 vozidiel BTR-D
Referencie
Iné projekty
Kategória:Obrnené transportéry Kategória:Obojživelné vozidlá Kategória:Sovietske vojenské vozidlá