náhľad|Apúlsky volutový kratér zdobený v štýle Gnathia, cca 330 – 320 pred Kr., British Museum 1985.10-9.1, Londýn Keramika typu Gnathia je starogrécka keramika, zhotovená technikou vázovej maľby typu Gnathia, ktorou sa zdobili keramické vázy v južnej Itálii (i v Etrúrii) v druhej polovici 4. storočia pred Kr. Boli to prosté nádoby s čiernym „leskom“ zdobené bielou, hnedou, žltou a červenou farbou, so zvieracími a rastlinnými motívmi, vencami a niekedy ženskými hlavami. Ich výroba pokračovala do konca 3. storočia pred Kr. a táto keramika sa vyvážala až do Egypta a k Čiernemu moru.
Základná charakteristika Keramika typu Gnathia je helenistická keramika zdobená najmä žltou, červenou a bielou farbou na čiernom povrchu nádoby. Vďaka jednoduchšej technike zdobenia ako pri červenofigurových vázach sa vázy typu Gnathia stali najrozšírenejším typom helenistických váz a tiež prvým typom juhoitalských váz, ktoré sa vo veľkých množstvách vyvážali mimo hlavnej oblasti ich výroby. Pomenovanie týchto váz sa odvíja od názvu starovekej Gnathie, gréckej Egnatie (mesta na pobreží Jadranského mora medzi mestami Bari a Brindisi) v juhovýchodnom Taliansku (na území starovekej Megale Hellas – Veľkého Grécka), kde ich v roku 1845 pri výskume pohrebiska prvýkrát objavili. Vďaka rastúcemu sa počtu nálezov sa postupne podarilo lokalizovať viacero výrobných centier v Apúlii, Kampánii, Lukánii, Paeste, Kalábrii, Etrúrii a na Sicílii.. Výskumy tiež ukázali, že tento druh tovaru (vyrábaný od druhej štvrtiny 4. do začiatku 2. storočia pred Kr.) bol obľúbený nielen v gréckych kolóniách, ale aj medzi domorodými komunitami. Okrem toho si niektoré domorodé centrá vyvinuli svoj vlastný štýl výroby gnathijského tovaru a svoje výrobky vyvážali aj do iných regiónov.náhľad|Apúlske vázy zdobené v štýle Gnathia (zľava alabastrón, peliké a oinochoé)
Technológia výroby Výzdoba Gnathie pozostáva z maľovaného a rytého dekóru, aplikovaného na čierny poťah (náter) pred vypálením. Samotný „podklad“ je svojimi vlastnosťami a zložením odlišný od súčasnej glazúry, ktorej „sklovitý“ povrch na nádobe vzniká roztavením oxidu kremičitého. Antický čierny poťah bol veľmi tenkou vrstvou rafinovanej, prečistenej a dekantovanej hliny s bohatým obsahom železa (oxidu železitého Fe2O3) bez vápenca (značnú skúsenosť si vyžadovalo správne zmiešanie s dažďovou vodou a popolom z dreveného uhlia). Nádoby svoj kovový lesk získali po trojstupňovom cykle vypaľovania s postupným uplatnením oxidačnej, redukčnej a re-oxidačnej technológie pri dosiahnutí teploty výpalu 900 až 1050°C (podľa iných zdrojov pri teplote 900 – 950°C). Výsledky fyzikálno-chemických analýz z územia Apúlie odhaľujú použitie podobnej technológie pri výrobe Gnathie a červenofigúrovej keramiky. Zaujímavá je najmä prítomnosť tenkej vrstvy engoby (hrubej 35 – 100 µm) medzi samotným poťahom a telom nádoby v prípade analyzovaných kusov Gnathie (engoba bola zhotovená z tenkej vrstvy jemne podrvených keramických zmesí, ktoré sa aplikovali na črep za účelom zakryť jeho pôvodné nevhodné zafarbenie, zjemniť alebo zmenšiť nerovnosti povrchu, či dosiahnuť dekoračný účinok nanesením farebnej vrstvy).
Základný repertoár používaných farieb na Gnathii tvorí biela, žltá a červená a v apúlskej produkcii (najmä v časnej fáze) i hnedá, ružová a zelená, ktoré prispievajú k celkovému dojmu polychrómie. Najviac používaná pastózna hmota sa získala z veľmi dobre prečistenej „základnej“ hliny, pričom rozhodujúcim faktorom pre jej odtieň bol nízky obsah železa. Ak sa následne potiahla zriedeným roztokom čierneho poťahu, dostávala po vypálení odtieň sýtej žltej. Zhruba podobným spôsobom, len s iným pomerom jednotlivých súčastí a s prímesou oxidu železa, sa dosahovala aj červená a ružová.
Rozšírenie Za miesto „zrodu“ Gnathie sa tradične pokladá Tarent. Najrannejšie práce spadajú približne do rokov 370 – 360 pred Kr., ale spočiatku bola ich produkcia malá. K nárastu (ako aj rozšíreniu repertoáru tvarov a výzdobných prvkov) došlo s nástupom strednej fázy (približne v rokoch 340 – 330 pred Kr.), čo je zároveň i začiatok jej intenzívnejšieho exportu a zrejme i mobility hrnčiarov. Presunom (ktoré nebolo neobvyklé), doloženým vo viacerých obdobiach, sa zvyčajne hrnčiari snažili riešiť najmä svoje problémy sociálno-ekonomického charakteru.
Presúvanie umelcov, čiže zakladanie malých miestnych hrnčiarskych dielní (vyrábajúcich červenofigúrovú keramiku i typu Gnathia) i v negréckom prostredí, možno v danom období pozorovať aj v rámci Apúlie. Koncom 4. a začiatkom 3. storočia pred Kr. narastá i počet malých hrnčiarskych dielní roztrúsených v messapijskom prostredí. Niektoré sa vyznačujú vlastným osobitým štýlom, kým na ďalších vidno snahu napodobňovať práce väčších výrobných okruhov. K druhej predpokladanej výraznej vlne apulizujúceho vplyvu, čiastočne spôsobenej zrejme i priamou migráciou umelcov z Tarentu, došlo v období vojenských konfliktov medzi Tarentom a Rimanmi a v čase obsadenia mesta v roku 272 pred Kr.
Strediská výroby Apúlia Územie Apúlie predstavovalo pomerne komplikovaný región z hľadiska etnického aj historického vývoja, čo sa odrazilo v rôznom stupni helenizácie a existencie lokálnych špecifík. Z geografického hľadiska ho tvoria tri oblasti: Messapia na juhu, Daunia na severe a Peucetia uprostred. V rámci Apúlie prináležalo dôležité postavenie mestu Tarent (grécka kolónia Taras bola popredným centrom hrnčiarskej výroby v Megalé Hellas, najmä od konca 5. do konca 4. storočia pred Kr., keď sa presadilo ako politické a kultúrne centrum ). Vyplýva to nielen zo skutočnosti, že vázy typu Gnathia boli s veľkou pravdepodobnosťou „vynálezom“ tamojších majstrov, ale i z kvality výroby, z ktorej bola pomerne veľká časť určená na export. Jeho dôležitosť naznačovala kontinuita výroby, množstvo a rozmanitosť produktov. Pri archeologických vykopávkach na území antického mesta, bolo odkrytých až 20 hrnčiarskych pecí, ktoré možno datovať podľa črepov nájdených v nich už od archaického obdobia. Vázy typu Gnathia sa v Tarente začali vyrábať v dielňach červenofigúrových váz, je pozoruhodné, že tieto dielne už boli dobre organizované a mali rozvinutý trh aj medzi domorodými obyvateľmi v Apúlii. Archeologické vykopávky tiež ukázali, že ich výroba úplne nezanikla ani po dobytí mesta Rimanmi v roku 272 pred Kr., ako sa to pôvodne predpokladalo, ale zaznamenala určitý pokles. Podľa talianskeho archeológa Enza Lippolisa si hrnčiarska výroba udržala svoju intenzitu v dostatočnej kvalitatívnej a kvantitatívnej miere až do konca 3. storočia pred Kr. (po zničenie mesta Rimanmi po povstaní oligarchov v roku 209 pred Kr.).
Konvenčne sa produkcia keramiky typu Gnathia rozdeľuje do troch hlavných fáz, avšak ich presné chronologické vymedzenie sa u jednotlivých bádateľov líši. Súvisí to s problémom definovania a odlíšenia materiálnej náplne strednej a začínajúcej neskorej fázy produkcie keramiky typu Gnathia. Podľa nemeckého učenca Petra Baumeistera sa člení na včasnú (370/360 – 340/330 pred Kr.), strednú (340/330 – 310/300 pred Kr.) a na neskorú fázu (310/300 – 175/150 pred Kr.), pričom medzi koncom strednej a začiatkom neskorej fázy sa predpokladá existencia prechodného obdobia trvajúceho približne 10 až 20 rokov, počas ktorého na jednej strane vidieť dozrievanie tvorby príznačnej pre strednú fázu, ale na druhej sa už zavádzajú nové prvky (napr. drážkovanie), charakteristické pre neskorú keramiku typu Gnathia. Najvýraznejší rozdiel v datovaní je badať v tretej záverečnej perióde. Predĺženie výroby Gnathie v Tarente až do prvej polovice 2. storočia pred Kr. je už všeobecne akceptované a oprávnené.náhľad|Apúlsky kalichový kratér, maliar: Maliar Konnakis, Museum of Fine Arts, Bostonnáhľad|Apulský rýhovaný Gnathia nestoris, nielen telo má rebrované od ramena k základni, ale i vodorovné rukoväte majú na svojich vonkajších plochách dvojité ryhy a tiež aj nôžka má zvislé aj vodorovné ryhovanie, Getty Museum, 78.AE.320
Počas včasnej fázy je Gnathia (v mestskej nekropole) v Tarente zastúpená ojedinele. Gnathia bola v tomto období úzko prepojená s červenofigúrovou keramikou, čo sa odrazilo vo výbere tvarov nádob a predovšetkým motívov. Zmena nastáva až v závere tejto periódy (približne 340 – 330 pred Kr.), keď zo štýlového hľadiska predstavuje spojenie medzi tvorbou Maliara Konnakisa a predstaviteľmi strednej fázy (fázy B) produkcie keramiky typu Gnathia tzv. Komplex neapolskej harfy, ktorý zahŕňa niekoľko menších individuálnych skupín (tzv. Skupiny neapolskej harfy A až E). Na čele tejto novej generácie stál Maliar ruže ( „Rose Painter“). Do popredia sa dostali hlavne menšie tvary váz ako oinochoé, peliké, „squat“ lékythos, epichysis, skyfos, malý kratér. Na peliké je najčastejšie zobrazovaná stojaca alebo sediaca žena, prípadne Eros so zrkadlom, vták či psík na tele vázy. Dekór často dopĺňajú rozety umiestnené v hlavnom výzdobnom poli, ozdobný pás (cyma recta – vodorovná kyma, s konkávnou a konvexnou časťou) a náhrdelník s visiacimi príveskami.
V nasledujúcom období pokračoval trend redukcie figurálnych scén a celkového repertoáru výzdobných prvkov. Najpočetnejšie zastúpenie mali najmä ženské hlavy obklopené rastlinným ornamentom, neskôr medzi rozprestretými krídlami (hlavne na fľašiach, lékythoch a na pelikes), tiež vtáky v rôznej vegetácii (holubice), tragické a ešte častejšie komické masky zavesené na vodorovnom „ráme“ alebo brečtanovej girlande, ktorá na niektorých tvarov váz (napr. na zvoncových kratéroch a oinochoai) nahrádza viničné úponky. Postupne sa obmedzila aj farebná škála, prestala sa uplatňovať oranžová, hnedá, ružová a zelená.
Začiatok tretej vývojovej fázy, trvajúcej približne 20 rokov, predstavuje Skupina bodkovanej vavrínovej vetvičky ( „Laurel Spray Group“), ktorá tiež nadväzuje na tvorbu dielne Maliara ruže, ktorá už však nepôsobila v Tarente ale pravdepodobne v Ruve, prípadne niekde v oblasti južnej Peucetie (stonka je vyššia a štíhlejšia, hoci tvar „vavrínového venca“ je takmer identický s predchádzajúcimi). Zhruba okolo roku 320 pred Kr. dochádza k začiatku výroby váz s rebrovaným (rýhovaným) telom, s čím súviselo obmedzenie ozdobnej plochy len na krk, príp. okraj, a na väčších nádobách i na úzky pás na bruchu. Nástup kanelovania ale nespôsobil zánik nádob s hladkým povrchom. Naopak ich výroba pretrvávala. Zmenu však badať vo výbere váz. Na krátky čas sa oživil záujem o veľké tvary, napr. o kalichové a kantharoidné kratéry, ale do 3. stor. pred Kr. pokračujú najmä oinochoai, pelikes, lékythoi, skyfoi, kantharoi alebo fľaše. Kľúčovou postavou, ktorá výrazným spôsobom ovplyvnila tvorbu Gnathie v tomto období bol Maliar fľaše z Louvru ( „Painter of the Louvre Bottle“), žiak Maliara z Lecce 1075. S jeho dielňou sa tradične spájajú viaceré novinky, rytá línia (línie), vymedzujúca maľované obrazové pole, tzv. typ „nového viniča“, ktorý sa celý maľoval výlučne v žltej zlatej farbe a s „hrboľatou“ cikcakovitou stopkou, zložito skrútenými úponkami a strapcami, a tiež uplatnenie rebrovania. Početné sú opäť fľaše lékythoi ale i lebétes s okrídlenými ženskými hlavami a visiacimi maskami hetairai. Na niektorých vázach vidno návrat k zobrazovaniu celých postáv a scén, avšak v novom štýle. Napr. Eróti strácajú podobu stojaceho alebo sediaceho dospelého človeka s dlhými krídlami a stávajú sa malými „bacuľatými“ deťmi s drobnými krídelkami. Tarent ale nebol jediným produkčným centrom v oblasti Apúlie. Koncom 4. a začiatkom 3. stor. pred Kr. narástol počet malých ateliérov rozptýlených po celom regióne. Niektoré rozvíjali svoj vlastný štýl, kým iné sa snažili imitovať väčšie okruhy.
Lukánia