Partizánska brigáda Jánošík bola partizánsky oddiel sformovaný organizátorskou skupinou vysadenou letecky na území Slovenska pred vypuknutím Slovenského národného povstania Ukrajinským štábom partizánskeho hnutia v Kyjeve. Brigáda sa rozrástla postupne na viac ako tisíc tristo osôb sformovaných do 6 oddielov. Zúčastnila sa bojov o Telgárt, bojov o vstup do Turca, bojov pri MlynkochVondrišli a pri Jelšave. Po potlačení SNP pokračovala v partizánskej činnosti a vyvíjala diverzné aktivity najmä v Nízkych Tatrách. 1. februára 1945 sa spojila s postupujúcou Červenou armádou.
História brigády Výsadok Oddiel bol sformovaný z absolventov partizánskej školy vo Svjatošine rozkazom Ukrajinského štábu partizánskeho hnutia dňa 2. augusta 1944. Veliteľom 8-členného oddielu bol vymenovaný Ernest Bielik. Oddiel tvorili: +Partizánska organizátorská skupina Ernesta Bielika vysadená na Slovensku 6.7. augusta 1944meno a priezviskofunkcianárodnosť npor. Ernest Bielikveliteľslovenská st. seržant Jozef Mičudíkkomisár skupinyslovenská npor. Jakov Dm. Jermakovnáčelník štáburuskást. seržant Mária Pav. Lebedeva st. radista skupinyruskást. seržant Vasilij Ivanovič Babkinradista skupinyruskást. seržant Murín Jánmíner skupinyslovenskást. seržant Katrušin Jánmíner skupinyslovenskáppor. Anisija Ibr. Jachinanáčelník sanitárnej služby skupinybaškirská Miesto zoskoku na Latiborskej holi pripravovala skupina Ladislava Kalinu, ktorá pristála o deň skôr. Pri zoskoku sa zranila Anisija Jachinová, ktorá sa následne liečila v Lomnistej doline u horára Cibuľu a k jednotke sa pripojila až o štyri týždne. Skupina Ernesta Bielika následne pripravovala v noci zo 7. na 8. augusta pristátie skupiny Michala Sečánského.
8. augusta večer sa na Latiborskej holi konalo stretnutie veliteľov, náčelníkov štábov a komisárov týchto skupín. Na stretnutí, ktoré viedol Pjotr Veličko, boli štáby ďalších skupín oboznámené s celkovou situáciou na Slovensku, kontaktami Velička na vojenskú posádku v Martine a partizánsku skupinu Viliama Žingora. Hlavným výsledkom rokovaní bolo vymedzenie operačných priestorov. Bielikova skupina sa mala presunúť do okolia Brezna. Základňou pre organizačné skupiny Sečánskeho, Jegorova a Bielika sa stala Prašivá v Nízkych Tatrách.
Formovanie oddielu Bielikova skupina sa presunula k Pohronskému Bukovcu a nadviazala styk s revolučnými národnými výbormi a odbojármi v pohronských a liptovských obciach. K oddielu sa pridávali dobrovoľníci najmä z Liptovskej Lúžnej, Dolnej Lehoty, Jasenia, Hronca, Valaskej, Nemeckej, Chyžnej Vody. Dochádzalo k nadväzovaniu kontaktov so žandármi (9.-10. augusta v Predajnej) a slovenskými vojakmi vykonávajúcimi formálne „očisťovaciu akciu“, no nebojujúcimi s partizánmi (11. august, Svätý Ondrej). 13. alebo 14. augusta prišiel do partizánskeho tábora na Kyslú Vodu kpt. Milan Polák, predstaviteľ Vojenského ústredia, kde Bielik dohodol dodávku financií a medzi 15.20. augustom bol v banke v Banskej Bystrici vyzdvihnúť 50 000 Ks. Boli dohodnuté dodávky potravín z lesníckeho skladu v Brusne a z Brezna. 20. augusta sa partizánski velitelia stretli v Ružomberku s veliteľom posádky Milošom Veselom ohľadom plánov dodávok zbraní z armádnych skladov a oslobodenia politických väzňov. 21. augusta sa k Bielikovej jednotke pripojili vojaci protilietadlovej batérie v Dubovej (po americkom nálete na rafinériu Dubová tam nechceli ostať), no nakoniec dohode s veliteľom batérie npor. Takáčom sa vojaci vrátili k jednotke a po vypuknutí povstania sa doňho zapojili organizovane.
Ohľadom dodávky zbraní sa Bielik stretol s mjr. Samuelom Sekurisom, veliteľom breznianskej posádky, ktorý zabezpečil dodávky a vývoz zbraní na Trangošku, odkiaľ boli zbrane pešo prenášané na Prašivú. Na ďalšom stretnutí 22. augusta Jegorova a Bielika s majorom Júliusom Noskom nad obcou Hiadeľ partizáni deklarovali, že ak nedostanú zbrane, budú nútení zobrať si ich sami. Dňa 25. augusta doviezli vojenské autá Bielikovej skupine z vojenských skladov v Ráztokách do Hiadľa a Bukovca 350 pušiek, 42 guľometov, 2530 debničiek granátov a výstrojný materiál.
Vypuknutie Povstania Dňa 25. augusta 1944 o 2.00 hod, bola do vojenských posádok zaslaná pplk. Golianom tajná inštrukcia o bojovej pohotovosti od 26. septembra 1944, od 20.00 hod., nakoľko sa krajinou začala šíriť informácia o možnej okupácii Nemcami. Táto mylná informácia, nakoľko nemecké jednotky sústredené pri hraniciach tzv. Protektorátu Čechy a Morava so Slovenskom boli určené na sovietskonemecký front, odštartovala sled udalostí, aktivizovala odbojárov na Liptove, Pohroní a v Turci a partizánske skupiny a spustila realizáciu plánov na obsadzovane miest a obcí.
25. augusta večer 22:30 obsadili partizáni železničnú stanicu v Brezne a začali vykonávať kontrolu vlakov a zaisťovať Nemcov. So súhlasom veliteľa posádky mjr. Samuela Sekurisa obsadili sklad zbraní a streliva v roľníckej škole a mesto obsadili. 26. augusta vyhlásili robotníci v podbrezovských železiarňach štrajk, vyhnali nemeckých pracovníkov zo závodu a pridali sa k partizánom.
Plán obsadenia Ružomberka bol vypracovaný štábmi partizánskych skupín sídliacich na Prašivej a veliteľom náhradného delostreleckého pluku 2 v Ružomberku mjr. del. Milošom Veselom. Partizánom velil staršina Jegorovovej brigády N. A. Belov. Oddiel Belova mal 120 členov, približne rovnaké sily boli na akciu vyčlenené aj z oddielu M. Sečanského, z oddielu Bielika sa akcie zúčastnila čata 5060 partizánov pod velením Ondreja Spústu z roty Jána Katrušína. Hlavnú úlohu mala ružomberská vojenská posádka. Už 26. augusta došlo pod vplyvom správ k oslobodeniu politických väzňov z väznice Krajského súdu (48 väzni sa pridali k Bielikovým partizánom). Partizáni vstúpili do mesta v nedeľu 27. augusta a spojili sa s vojakmi. V meste sa nachádzalo okolo 180 príslušníkov nemeckej brannej moci rôznych zbraní. Katrušinova rota obsadzovala námestie, poštu, župný a okresný úrad. Pri pacifikácii nemeckej strážnej služby Mautnerových závodov v Rybárpoli (výroba častí delostreleckých lafiet), príslušníkov gestapa a nemeckých vojakov nachádzajúcich sa v Ružomberku na krátkom odpočinku alebo cezeň prechádzajúcich bolo zneškodnených 47 vojakov. Podľa správy mjr. Miloša Vesela 24 príslušníkov SS utieklo do Ľubochne, kde sa zabarikádovali vo vile Rosa a následne boli zlikvidovaní jednotkou kpt. Gondu (v realite bola v Ľubochni popravená jednotkou kpt. Gondu vojenská ostraha tábora nemeckých detí sídliaceho vo vile Andrej v počte 14 resp. 20 vojakov, vrátane jednej ženy, nešlo o príslušníkov SS), ostatní Nemci boli zajatí a 28. augusta popravení pri Bielom potoku.
Časť Bielikových partizánov spolu s partizánskou skupina N. A. Belova bola ráno 28. augusta odvelená do Liptovského Mikuláša na pomoc pri obsadzovaní mesta, ktoré mala na starosti partizánska skupina Ladislava Kalinu pod velením komisára štábu brigády F. M. Makarova. Stráž vojenskej posádky ale použila zbrane a k dohode o spoločnom postupe pri obsadzovaní mesta sa dospelo až po dlhšom rokovaní zástupcov ilegálneho národného výboru R. Sokola a M. Nahálka s plk. Ladislavom Bodickým a veliteľom posádky kpt. J. Vraždom. Moci sa v Liptovskom Mikuláši ujal 29. augusta revolučný národný výbor. Následne sa celá vyčlenená čata roty Jána Katrušina vrátila na Prašivú.
27. augusta sa z iniciatívy komunistov dostavil na Jegorovov štáb Ján Majling s mapou Banskej Bystrice. Jegorov sa vrátil na štáb až večer z Ružomberka. Nakoľko obsadenie Banskej Bystrice nebolo s Vojenským ústredím dohodnuté, Jegorov poveril Majlinga dohodnúť akciu s VPV a zabezpečiť nákladné autá na prepravu partizánov. Následne začali partizáni schádzať do Hiadeľskej doliny a pripravovať sa. Golian partizánom tlmočil žiadosť o odloženie akcie, no medzitým sa dali udalosti do pohybu a na opakovanom stretnutí 30. augusta o 02:00 s akciou súhlasil. Následne do Banskej Bystrice vstúpilo 5 operačných skupín partizánov. Partizáni brigády Jánošík obsadili Národný dom, Národnú ulicu, Union banku a zúčastnili sa na oslobodení 250 politických väzňov. Po vyhlásení branného odporu slovenskej armády 29. augusta sa ďalšie obsadzovane obcí najmä na Horehroní dialo viac-menej symbolicky.
V čase od 7. augusta do 28. augusta sa oddiel Jánošík rozrástol z pôvodných 8 členov na 480 mužov a žien a po obsadení Banskej Bystrica na 900 členov. Boli sformované 4 oddiely: 1. oddiel, 120 partizánov veliteľ Ján Katrušin komisár Michal Hrin náčelník štábu Imrich Vyšňovský 2. oddiel, 120 partizánov, dobrovoľníci z horehronských dedín a oslobodení politickí väzni veliteľ npor. Ivan Fiodorovič Riabykin komisár Rudolf Horáček náčelník štábu Grigorij Gavril Kovaľčuk 3. oddiel, 120 partizánov, najmä bývalých vojakov slovenskej armády veliteľ npor. Demian Petrovič Vozňuk komisár Vojtech Kraut náčelník štábu Michal Weis 4. oddiel, veliteľ npor. Ján Murín komisár Ján Šebo náčelník štábu Arkadij Pavlikov V prvých septembrových dňoch sa premiestnil štáb do Bujakova pri Brezne, kde vznikla aj výcviková rota a mínerský kurz. Vzhľadom na ďalší početný nárast oddielu (k 15. septembru na 1286 ľudí) sa oddiel Jánošík preformoval rozkazom Ukrajinského štábu partizánskeho hnutia zo dňa 10. septembra 1944 na partizánsku brigádu Jánošík.
Boje o na Spiši
Ako prvý po vypuknutí povstania do bojov zasiahol spomedzi partizánov oddielu Jánošík asi 7080 členný oddiel Jozefa Vetošku vyslaný do Popradu a Kežmarku, kam prišiel 29. augusta. Oddiel sa po príchode do Popradu dostal pri kúpalisku pod paľbu príslušníkov kežmarského nemeckého Heimatschutzu, kúpalisko obsadil a večer zadržal 3 naložené nákladné autá vyslané ešte 27. augusta kežmarskou posádkou do Kvetnice po muníciu. 30. a 31. augusta sa Vetoškov oddiel zúčastnil neúspešného povstaleckého útoku na Kežmarok a po jeho odrazení kryl ústup povstalcov pred Nemcami postupujúcimi od Kežmarku. V popradských kasárňach bol oddiel Nemcami obkľúčený, podarilo sa mu ale ustúpiť smerom na Hranovnicu. Následne bol oddiel stiahnutý do Bujakova a rozpustený. Nemci po obsadení Popradu pokračovali 2. septembra v útoku na Kvetnicu a Hranovnicu. V povstaleckej obrane boli nasadené aj dve čaty partizánov oddielu Jánošík pod velením Ondreja Spústu vyslané z Brezna. V ich radoch padol 2. septembra nemecký komunista Hans Schwarz-Schreck. Po rozkaze na ústup z 19:30 čaty ustúpili až do Pohorelej a Nemci postúpili postupne až do Telgártu.
Boje o Telgárt
Potom, ako nemecké vojská úderného pluku I. tankovej armády postupne obsadili Kežmarok, Poprad, Kvetnicu s vojenským skladom a 3. septembra Telgárt, povstalecké velenie poslalo na tento úsek posily. Velenie prevzal kpt. Ján Stanek, prisunuté boli rota vojakov leteckého dorastu, dve dvojdelové batérie 100 mm a 105 mm, 4 kanóny proti útočnej vozbe a z partizánov z oddielu Jánošík 1. oddiel npor. Jána Katrušina, 2. oddiel npor. Ivana Riabykina, 3. oddiel npor. Demiana Vozňuka. Z Jegorovovej brigády sem bol 4. septembra prepravený oddiel npor. F. J. Kaličenka a dve roty oddielu Júliusa Chovanca, spolu 430 partizánov. Jánošíkovci sa utáborili juhovýchodne od cesty na Telgárt. 1. oddiel pod velením Katrušina už 4. septembra podnikol obchvatný výpad na Telgárt, no bez podpory ostatných jednotiek sa dostali k východnej časti obce Telgárt, kde bol ich útok zastavený a partizáni ustúpili. Z partizánov padol Karol Husák z Pohorelej a 2 boli zranení, zabití boli 4 Nemci.
Útok 5. septembra za účasti 1125 mužov, 9 tankov LT-38 podporovaný batériou diel a 6 mínometov vytlačil Nemcov z obce k sedlu Besník a hoci sa povstalci následne pod paľbou stiahli, Telgárt ostal pod kontrolou povstalcov a až do 21. septembra ustala na tomto úseku bojová činnosť.