náhľad|Rozšírenie srbského štátu na južné (grécke) územia za vlády kráľa a cára Štefana Dušana (13311355). Srbsko-grécky cirkevný spor v rokoch 1346 – 1375 bol cirkevným sporom medzi srbským pećskym patriarchátom a gréckym konštantínopolským ekumenickým patriarchátom, ktorý sa začal krátko po tom, čo bol na jar v roku 1346 pećskej archieparchii udelený status patriarchátu. Príčinou sporu boli nezhody ohľadom patriarchálneho úradu a hraníc patriarchálnej moci v južných oblastiach, ktoré boli pripojené k Srbskému cárstvu počas vlády Štefana Dušana. Čoskoro tieto nezhody prerástli do otvorenej konfrontácie kvôli tomu, že konštantínopolský patriarcha Kallistos I. odsúdil srbskú cirkevnú hierarchiu, čo sa stalo príčinou cirkevnej schizmy. Prvé pokusy o vyriešenie sporných otázok boli podniknuté v rokoch 1363 a 1368, pričom k definitívnemu a všestrannému zmiereniu cirkví došlo v roku 1375 vďaka úsiliu srbského kniežaťa Lazara Hrebeljanovića a konštantínopolského patriarchu Filotea.

Pozadie sporu (1346) náhľad|Srbský kráľ a cár Štefan Dušan (13311355) Za vlády Štefana Dušana (13311355) sa srbský štát výrazne rozšíril na juh Balkánskeho polostrova vďaka dobytiu byzantských území. Keďže dobyté územia sa zväčša nachádzali pod cirkevnou jurisdikciou konštantínopolského patriarchátu, zmena štátnej moci si vyžiadala potrebu reorganizácie cirkevnej správy na pripojených územiach. Na jar roku 1346 bol na zhromaždení v Skopje srbský arcibiskup vyhlásený za patriarchu a srbský vládca bol korunovaný za cára. Vzniklo tak Srbské cárstvo a Srbský patriarchát. Tento krok, podniknutý bez súhlasu byzantského cisára a konštantínopolského patriarchu, sa stal začiatkom srbsko-gréckeho konfliktu ohľadom oprávnenosti cárskeho a patriarchálneho úradu.

Otvorený konflikt (13501353) náhľad|Byzantský cisár Ján VI. Kantakuzénos (13471354) Po roku 1346 Srbský patriarchát rozšíril svoju moc na nové južné územia a zahrnul do svojej štruktúry eparchie v dobytých regiónoch Macedónie, Tesálie, Epiru. V reakcii na to nový konštantínopolský patriarcha Kallistos I. (13501353) prijal rozhodnutie o oficiálnom odsúdení Srbov. Tento krok bol v súlade s politikou byzantského cisára Jána VI. Kantakuzena, zameranou na oslabenie novozriadenej srbskej moci na bývalých byzantských územiach. Patriarcha vydal akt o exkomunikácii srbského vládcu a najvyšších srbských cirkevných hierarchov za prisvojenie si cárskeho titulu a patriarchálneho úradu, a to konkrétne z dôvodu ustanovenia kontroly nad eparchiami konštantínopolského patriarchátu v nedávno dobytých oblastiach.

Keďže text tohto aktu sa nezachoval, historici dodnes diskutujú o forme a stupni exkomunikácie. Existujú dva hlavné názory: Podľa prvého išlo o exkomunikáciu od eucharistického spoločenstva (zbavenie práva spoločného slúženia liturgie), teda prerušenie cirkevného spoločenstva medzi dvoma cirkvami. Podľa druhého bola uplatnená úplná exkomunikácia z Cirkvi, čo znamenalo aj anatému – najvyšší cirkevný trest, prekliatie.

náhľad|Srbský knieža Lazar a kňažná Milica na freske z kláštora Ljubostinja. Analýza historických prameňov ukazuje, že nikde sa nespomína anatéma uvalená na srbského cára a patriarchu. Uvádza sa, že anatéma sa zvyčajne uplatňovala za najťažšie zločiny proti viere, ako napríklad heréza alebo odpadlíctvo. Neskoršie dokumenty o zmierení (1368, 1371, 1375) poukazujú na to, že srbsko-grécky konflikt mal ekleziologický (týkajúci sa učenia o Cirkvi), a nie dogmatický (týkajúci sa základov vierouky) charakter. V dokumente konštantínopolského patriarchu Filotea z roku 1371 sa pôvodné odsúdenie, vynesené patriarchom Kallistom, priamo nazýva epitímia a exkomunikácia (gr. ἀφορισμός), a nie anatéma. V kontexte tohto dokumentu o zmierení to znamená, že trest spočíval iba v zbavení práva spoluposluhovania (prerušení eucharistického spoločenstva).

Napriek tomu sa názor o uvalení „anatémy“ dodnes vyskytuje v niektorých vedeckých prácach a najmä medzi publicistami, ktorí tvrdia, že anatéma bola uvalená nielen na srbského cára a najvyššie duchovenstvo, ale aj na celé srbské duchovenstvo a celý srbský národ.

Prvé kroky k zmiereniu (13631371) V súvislosti s narastajúcou tureckou hrozbou sa byzantský cisár Ján V. Palaiologos v roku 1363 rozhodol začať rokovania so Srbskom, čo zahŕňalo aj hľadanie ciest na vyriešenie cirkevných nezhôd. Pri tejto príležitosti patriarcha Kallistos I. osobne pricestoval do mesta Serres, kde ho privítala srbská cárovná Elena, ktorá spravovala sérrsku oblasť ako vdova po cárovi Štefanovi Dušanovi a matka vtedajšieho srbského cára Štefana Uroša (1355 1371). Napriek slávnostnému prijatiu sa rokovania neukončili kvôli náhlej smrti Kallista. Srbsko-grécke rokovania sa obnovili v roku 1368, keď despota Ján Uglješa dosiahol čiastočnú dohodu s konštantínopolským patriarchátom. Oficiálne potvrdenie tohto bolo dané v roku 1371, keď bola uznaná jurisdikcia konštantínopolského patriarchu nad eparchiami serrskej oblasti.

Definitívne zmierenie (1375) Srbsko-grécky cirkevný spor bol ukončený v roku 1375 vďaka úsiliu kniežaťa Lazara Hrebeljanovića, vládcu Moravského Srbska, ktorý vyslal delegáciu do Konštantínopolu na rokovania s konštantínopolským patriarchom Filoteom. Rokovania sa úspešne zavŕšili, do veľkej miery vďaka svätohorskému mníchovi Izaiášovi. Srbská strana sa vzdala ďalších nárokov na južné eparchie a grécka strana zrušila predtým vynesené odsúdenie, uznajúc patriarchálny status Srbskej pravoslávnej cirkvi. Zástupcovia konštantínopolského patriarchátu potom pricestovali do Srbska, navštívili aj Prizren, kde nad hrobkou cára Štefana Dušana v Kláštore Svätých Archanjelov bola prečítaná charta konštantínopolského patriarchu Filotea, ktorou sa rušili predošlé odsúdenia. Týmto aktom sa ukončil srbsko-grécky cirkevný spor.

Referencie

Literatúra

Externé odkazy Abeceda Srbskej pravoslávnej cirkvi: Pećský patriarchát

Kategória:Dejiny Srbska Kategória:Náboženstvo v Byzantskej ríši Kategória:Srbská pravoslávna cirkev