Prof. Ing. Edvard Ravnikar alebo Edo Ravnikar (* 4. december 1907, Novo mesto, Rakúsko-Uhorsko, Kranské vojvodstvo† 23. august 1993, Ľubľana, Slovinsko) bol slovinský architekt, urbanista, dizajnér, publicista a univerzitný profesor. Výrazne ovplyvnil slovinskú a juhoslovanskú architektúru 20. storočia.
Svoje články publikoval takmer vo všetkých významných domácich časopisoch a novinách. Bol hlavným redaktorom časopisu Architekt, ktorý vydáva Spolok architektov Slovinska.
Životopis Narodil sa 4. decembra 1907 v Novom meste do rodiny obchodníka. Základnú školu a reálku navštevoval v Ľubľane a následne študoval architektúru vo Viedni (1926 do 1930, nedokončil) a Ľubľane, kde bol jeho učiteľom Jože Plečnik. Po ukončení štúdia (1935) pracoval krátko v ateliéri Le Corbusiera v Paríži a neskôr na technickom oddelení Drávskej bánoviny, kde sa podieľal pri výstavbe Národnej a univerzitnej knižnice v Ľubľane. Neskôr pracoval na stavebnom úrade mesta Ľubľana, kde sa podieľal na urbanistickom plánovaní mesta. Počas druhej svetovej vojny sa odborne neangažoval a od roku 1942 bol nezamestnaný. Hneď po oslobodení sa stal projektantom na ministerstve výstavby Slovinskej ľudovej republiky. V roku 1946 sa habilitoval na katedre architektúry Technickej fakulty v Ľubľane, kde neskôr prednášal a viedol seminár z urbanizmu a verejných budov.
Začiatkom 50. rokov prevzal výučbu na Akadémii výtvarných umení v Ľubľane, kde prednášal teóriu umenia. Okrem toho sa venoval navrhovaniu budov a mestských priestorov. V roku 1958 sa stal riadnym univerzitným profesorom. Od roku 1969 bol mimoriadnym členom Slovinskej akadémie vied a umenia (SAZU) a v roku 1979 sa stal riadnym členom. V rokoch 1973/74 a 1980/81 vyučoval ako hosťujúci profesor na Technickej univerzite v Grazi v Rakúsku. V roku 1985 mu bol Ľubľanskou univerzitou udelený titul emeritný profesor a v roku 1988 získal čestný doktorát univerzity v Grazi a Herderovu cenu. Zomrel v auguste 1993.
Dielo Ravnikarovo umelecké pôsobenie bolo rôznorodé a mimoriadne dôležité pre rozvoj slovinskej i juhoslovanskej architektúry. Upozornil na seba už pred vojnou, keď sa začali zlepšovať podmienky v oblasti slovinskej architektonickej kultúry a postupne sa začala prejavovať modernejšia orientácia. Víťazstvu nových princípov otvárali cestu verejné súťaže, v ktorých sa začali presadzovať mladí talentovaní architekti z ľubľanskej školy na čele s Ravnikarom. Druhá svetová vojna rozdelila jeho pôsobenie na dve obdobia. Do roku 1940 sa podieľal napríklad na tvorbe kostnice padlých v prvej svetovej vojne na ľubľanskom cintoríne (1937), domove pre seniorov na Bokalcoch (1940); Modernej galérii v Ľubľane (1940). Keď v roku 1940 vyhlásilo mesto Ľubľana verejnú súťaž na regulačný plán mesta, získal Ravnikar 1. miesto, no úspešne rozbehnutú prácu prerušila vojna. Po roku 1945 sa zaoberal urbanistickými a architektonickými problémami v slovinskom hlavnom meste. Realizoval napríklad Lesnícky inštitút v Ľubľane (1947); študentské mestečko v Ľubľane (1948); Prírodovedeckú fakultu v Skopje (1948); bytový blok v Gorici (1948); hrobku v Begunjach a Drage (1953); hrobku na Rabe (1954) či administratívne a spoločenské centrum v Kranji (1958).
Svoj talent a odbornosť dokázal Ravnikar víťazstvami a výbornými umiestneniami na rôznorodých urbanistických a architektonických súťažiach, no väčšinou nezískaval zákazky na realizáciu. V roku 1946 vyhral súťaž na sídlo Centrálneho výboru Komunistickej strany Juhoslávie a v roku 1948 na Modernú galériu v Novom Belehrade (obe nerealizované), 1947 na hlavnú poštu a prezídium v Ľubľane (nerealizované). V roku 1948 bol vybraný jeho plán na urbanistickú reguláciu Novej Gorice (čiastočne realizovaný), v roku 1954 vyhral súťaž na obecnú budovu v Kranji (postavená 195860), v roku 1960 získal zákazku na Námestie revolúcie v Ľubľane (1. fáza do 1974, Cankarjev dom 1977). V 60. rokoch triumfovali jeho návrhy v súťažiach o obytný a obchodný komplex Ferantov vrt (196475) či hotel Maestral v Pržne (197071). Na medzinárodných súťažiach získal 3. miesto za ostrov Ruissalo (Fínsko, 1953), 1. cenu za úpravu ostrova Tronchetto v Benátkach (1964) a čestné uznanie za návrh centra mesta Espoo vo Fínsku (1967). Navrhol tiež nerealizované Srbské národné divadlo v Novom Sade, mestskú radnicu v Skopje (tiež nerealizovaná) či hotel v Budve (podklad pre hotel Babylon v Bagdade, 198384). Posledným Ravnikarovým víťazstvom bola výhra v súťaži na prístavbu Národnej galérie v Ľubľane (1989, realizované 199293).
Referencie
Iné projekty
Kategória:Slovinskí vysokoškolskí pedagógovia Kategória:Slovinskí dizajnéri Kategória:Urbanisti Kategória:Slovinskí architekti Kategória:Absolventi Ľubľanskej univerzity Kategória:Členovia Slovinskej akadémie vied a umení