Ján Henkel (iné zápisy: Henckel alebo Henkelius; * 16. marec 1481, Levoča† 5. november 1539, Vroclav) bol kanonik, farár, humanista, spovedník kráľovnej Márie Habsburskej a súčasník Majstra Pavla z Levoče. Významná osobnosť humanizmu a renesancie v Uhorsku a predchodca reformácie na Spiši.
Vytvoril rozsiahlu knižnicu, snažil sa o záchranu stredovekej zbierky kníh Bratstva XIV farárov kráľovských miest na Spiši, ktorú umiestnil priamo do Kostola svätého Jakuba v Levoči. Ján Henkel bol v kontakte s Erazmom Rotterdamským, Philippom Melanchthonom a ďalšími európskymi humanistami. Najprv bol naklonený myšlienkam reformácie. V podstate sa usiloval o kompromis, ktorý by zabránil rozkolu v Katolíckej cirkvi. Po sneme v Augsburgu v roku 1530 sa pre svoje sympatie k reformácii stal pre Habsburgovcov neprijateľný a bol nútený odísť zo služieb kráľovského dvora.
Bol autorom náboženských prác, najmä kázní, ktoré sa nezachovali. Známe sú iba zo zmienok v literatúre. V tlači vyšli jeho listy mestským radám v Bardejove a Košiciach. V archíve sa zachovali. V archívoch sa zachovali listy adresované Banskej Bystrici. Pripúšťa sa, že pre Prešov napísal alebo odpísal kompendium rímskeho a cirkevného práva. Zachovali sa jeho teologické práce: Osem užitočných a takmer utešujúcich kázní z roku 1534 a Samovravy čiže nábožná modlitba k Bohu z roku 1535.
Život náhľad|Knižnica Jána Henkela Narodil sa v Levoči do patricijskej rodiny Henkelovcov. Jeho otec bol Juraj Henkel, levočský richtár, a matka Agnesa, rodená Leudenschittová. V rokoch 14891513 študoval na univerzitách vo Viedni, Padove a Bologni, kde získal doktorát z kanonického práva. Študijné nasmerovanie v mladosti mu uľahčilo aj dedičstvo, ktoré získal po svojom strýkovi Jurajovi Leudenschittovi, spišskom kanonikovi a vikárovi. Jeho nákladné štúdiá podporil aj veľkovaradínsky biskup Žigmund Turzo. Henkelovci a Turzovci boli pravdepodobne spriaznené rody, ktoré spájal ich kopijnícky pôvod, ale aj ich dôraz na vzdelanie a umenie. Henkelovci dostávali od Turzovcov tak politickú ako aj finančnú pomoc, a to vo forme benefícií z udeľovaných cirkevných hodností. Ján Henkel po štúdiách postupne zastával funkcie békešského arcidiakona, varadínskeho a spišského kanonika. Neskôr sa vrátil do Levoče, kde v rokoch 15131522 pôsobil ako farár. V roku 1517 bol členom levočskej delegácie, ktorá vzdala hold uhorskému kráľovi Ľudovítovi II. Jagelovskému. Počas pôsobenia v Levoči mal na starosti aj tamojšiu latinskú školu. Po dohode s levočskou mestskou radou v snahe pozdvihnúť jej úroveň pozval v roku 1520 na školu Leonarda Coxa, bývalého poslucháča zo Sorbonny a Tübingenu, neskôr profesora na univerzite v Krakove.
Ján Henkel ako bibliofil nechal v rokoch 15151519 na svoje náklady zriadiť chrámovú knižnicu tzv. Bibliotheca Leutschoviensis. Knižnica vznikla nazhromaždením kníh mnohých generácií levočských mešťanov, Henkelovej osobnej zbierky a starších knižničných fondov ako Bratstva XIV farárov kráľovských miest na Spiši. Niektoré vzácne exempláre pripevnil reťazami. Knižnica je pristavaná ku Kostolu svätého Jakuba v Levoči, konkrétne nad severnou predsieňou a Kaplnkou svätého Juraja. Ide o najstaršiu renesančnú stavbu v meste a dodnes nesie jeho meno. Počas pôsobenia Jána Henkela v Levoči vznikli vo Kostole svätého Jakuba najvýznamnejšie umelecké diela. V tomto období bol objednaný hlavný oltár a zhotovené ďalšie dva oltáre svätých Jánov a svätej Anny. Tvorcami oltárov bol rezbár Majster Pavol z Levoče a pravdepodobne maliar Teofil Stanzel, z ktorých spolupráce vznikli vrcholné neskorogotické diela. Ján Henkel nechal postaviť Oltár svätých Jánov s bohatou symbolikou a venovaním: „In honorem sanctorum Joannis baptiste, evangeliste, elemoisinarii et chrisosthomi et huius Gersonis, Joannes Henckel anno millesimo 1520 posuit.“ („Na česť svätých Jána Krstiteľa, Evanjelistu, Almužníka a Zlatoústeho a tohto Gersona postavil Ján Henckel roku 1520“). Unikátom je ideová koncepcia oltára, ktorý je zasväteným štyrom, ale zhotovený piatim Jánom. Zaujímavosťou je samotné vyobrazenie Jeana de Gersona, ktorý nebol svätorečený ale inšpiroval humanistické hnutie.
Henkelove znalosti a výrečnosť sa rozšírila a priviedla ho do pozornosti kráľovského dvora. V roku 1522 bol pozvaný do Budína, aby sa stal dvorným kňazom a spovedníkom kráľovnej Márie Habsburskej. Henkel zistil, že kráľovsky dvor je centrom náboženských sporov a politickej nestability. Jeho predchodca ako spovedník kráľovnej, Konrád Cordatus, bol krátko uväznený kvôli svojim reformným sympatiám a odišiel z Uhorska do Wittenbergu. Ján Henkel vo svojich kázňach kázal umiernenosť a mier. Vyhľadával spoločnosť skupiny erazmovských humanistov, ktorí sa sformovali v Budíne. Ján Henkel bol tiež osobný priateľ Erazma Rotterdamského, s ktorým si dopisoval vo veciach týkajúcich sa najmä výmeny názorov na dobové teologické a cirkevné otázky. V niektorých ohľadoch plnil rolu prostredníka kráľovnej Márie priaznivo naklonenej Erazmovi Rotterdamskému. Z jej poverenia sa obrátil na Martina Luthera s návrhom na určité ústupky pri príjmami pod jedným spôsobom. Ján Henkel prijímal viaceré názory reformátorov a do istej miery ich podporoval, pričom ich pokladal za nevyhnutné pri ozdravení pomerov v Cirkvi.
V roku 1522 sa stal farárom v Košiciach. V tom čase mu bolo ponúknutý post biskupa, ale neprijal ho. Po bitke pri Moháči opäť zastával úrad dvorného kňaza a spovedníka kráľovnej Márii. Počas tohto obdobia zostal v kontakte s Erazmom Rotterdamským a presvedčil ho, aby vydal svoje dielo s názvom Vidua christiana venované kráľovnej Márii Habsburskej. Dňa 15. novembra 1529 sa znovu vrátil do Levoče. V roku 1530 sprevádzal kráľovnú Máriu na snem do Augsburgu, kde bol v kontakte s Philippom Melanchthonom, Martinom Bucerom a Wofganfom Capitom, počas pôsobenia na východnom Slovensku predovšetkým s Valentínom Eckom. Tieto kontakty vyvolali hnev Johanna Ecka a následne Henkelovi spôsobili problémy. Ján Henkel veril, že zmierenie medzi Martinom Lutherom a Rímom je možné. Zúčastnil sa na rokovaniach a dúfal, že zjednotené kresťanstvo odrazí postupujúcu Osmanskú ríšu. Cisársky snem sa skončil bez obnovenia mieru alebo jednotnej akcie proti Osmanom.
Pre svoje sympatie k reformácii stal pre Habsburgovcov neprijateľným a bol nútený odísť z kráľovniných služieb. V roku 1531 sa stal farárom v poľskej Swidnici, neskôr zastával post vroclavského kanonika. Ján Henkel po svojom odchode z dvorských služieb viedol živú korešpondenciu s Máriou Habsburskou a jej tajomníkom Mikulášom Oláhom. Postupom času ho však premohla dna. Zomrel vo Vroclave a je pochovaný v Katedrále svätého Jána Krstiteľa.
V staršej odbornej literatúre ho Jozef Špirko pokladal za priekopníka, Ján Radomil Kvačala a Branislav Varsik za pripravovateľa luteránstva na Spiši. Vo svojej podstate sa snažil o kompromis, nápravu pomerov a riešenie problémov v katolíckej Cirkvi. Jeho činnosť na dvore v Budíne, úzke kontakty s Erazmom Rotterdamsky, a účasť na augsburskom sneme jasne demonštrujú jeho tolerantný, umiernený a zmierlivý kresťansko-humanistický svetonázor.
Dielo Ján Henkel bol autorom náboženských prác, najmä kázní, ktoré sa nezachovali a sú známe len zo zmienok v literatúre. Jeho listy mestskej rade v Košiciach z rokov 15261532 a v Bardejove z rokov 15261527 uverejnil Viliam Fraknói. V archívnych fondoch sa zachovali listy napísané Banskej Bystrici a ďalším mestám. Pripúšťa sa, že pre mesto Prešov napísal alebo odpísal kompendium rímskeho a cirkevného práva. Zachovali sa jeho teologické práce: Acht nützliche und fast tröstliche Predigten (Osem užitočných a takmer utešujúcich kázní), Breslau: Adam Dyonin, 1534 Soliloquia sive precatio pia ad Deum (Samovravy čiže nábožná modlitba k Bohu), Cracovia: Florianus Vnglerus, 1535
Referencie
Ďalšia literatúra
Heslá v slovníkoch a encyklopédiách
Externé odkazy Knižnica Jána Henckela O tabuľových maľbách Oltára svätých Jánov v Bazilike svätého Jakuba Ján Henckel
Kategória:Osobnosti z Levoče