Michal Sečanský (* 13. september 1919, Závada pod Čiernym vrchom† 19. február 1991, Bradford, Kanada) bol slovenský vojak. Počas 2. svetovej vojny bojoval v radoch Rýchlej divízie na východnom fronte. Po prechode frontu sa stal príslušníkom 1. československého armádneho zboru. Absolvoval paradesantný výcvik vo výcvikovej škole UŠPH vo Svjatošine. Vysadený na Slovensko, kde sa stal veliteľom partizánskej brigády kpt. Jána Nálepku. Vo skončení vojny pôsobil v ZNB a angažoval sa v Zväze slovenských partizánov, po februárovom prevrate roku 1948 emigroval najskôr do Západného Nemecka a potom odišiel do Kanady.

Životopis Sečanský sa narodil v Závade pod Čiernym vrchom. Pôvodom bol kováč. 10. januára 1940 narukoval do slovenskej armády ku pešiemu pluku 7 v Žiline.

Na východnom fronte Po útoku na Sovietsky zväz sa ako príslušník pluku 1 Zaisťovacej divízie dostal na sovietsko-nemecký front. V januári 1943 sa ako príslušník Rýchlej divízie dostal až na Kaukaz. Počas ústupu Rýchlej divízie z Kaukazu táto stratila väčšinu autoparku a stala sa z nej fakticky pešia divízia. 37 vojakov jednotky des. Sečanského vrátane jeho samého bolo 11. februára 1943 pri Paškovskej zajatých (resp. nechalo sa zajať) Červenou armádou.

Sečanský prebehnutie najskôr oľutoval, nakoľko sa ocitol spoločne s Nemcami v zajateckom tábore a pracoval vo vinici pri Tbilisi. Až 5. júna 1943 sa dostal do Novochoperska ku formovanej 1. česko-slovenskej samostatnej brigáde. Neskôr bol odvelený do Jefremova ku formujúcej sa 2. česko-slovenskej paradesantnej brigáde, kde začal pôsobiť ako inštruktor zoskokov.

Michal Sečanský bol jedným zo 120 príslušníkov 2. česko-slovenskej paradesantnej brigády vyčlenených do tzv. oddielu zvláštnych úloh vytvoreného 15. marca 1944. V polovici roka bola od oddielu vyčlenená jeho väčšia časť. Títo príslušníci absolvovali v rámci česko-slovenského práporu vo Svjatošine výcvik na členov organizačných partizánskych skupín Michal Sečanský a stal veliteľom jednej z nich.

8. augusta 1944 bol Sečanský vysadený ako veliteľ 8člennej partizánskej organizátorskej skupiny na Latiborskej holi. Obťažkaný 70kg nákladom sa zachytil v korune stromu a musel si prerezať popruhy. Padol na zem, no nezranil sa.

Veliteľ brigády v SNP Sečanského oddiel sa rozrastal a zúčastnil sa obsadenia Ružomberka 27. augusta a Banskej Bystrice 30. augusta. 2. septembra 1944 v Kováčovej sa preformoval na brigádu, nakoľko masový nábor dobrovoľníkov umožnil vytvorenie jednotky s tromi prápormi. Už v čase vypuknutia SNP bola brigáda v plnej bojovej aktivite. Počas Povstania sa jej hlavnou úlohou stala obrana povstaleckého územia v súčinnosti s 1. československou armádou na Slovensku.

Brigáda operovala v priestore hornej Nitry a stredného Pohronia a od 10. septembra 1944 viedla s menšími prestávkami obranné boje proti bojovej skupine SS Schill až do pádu povstaleckého územia. Po počiatočných neúspechoch, najmä pri prvom stretnutí 1. práporu s nepriateľom, sa bojaschopnosť brigády rýchlo zvyšovala.

Významné boje zviedla brigáda pri obrane Svätého Kríža nad Hronom a Starej Kremničky, kde spôsobila nepriateľovi citeľné straty, hoci sa prejavili nedostatky pri nasadení partizánov na fronte bez adekvátneho výcviku a vybavenia. Úspešnou akciou bol nočný útok z 3. na 4. októbra 1944 na Svätý Kríž nad Hronom. Brigáda bola opakovane nasadzovaná na kritických úsekoch frontu, čo bolo síce vojensky nevyhnutné, ale obmedzovalo možnosti dosiahnuť rozhodujúci úspech.

Problémom bola nedostatočná koordinácia s pravidelnými jednotkami, časté zmeny susedných útvarov a živelnosť partizánskych akcií. Napriek tomu bola brigáda hodnotená už počas SNP prevažne pozitívne, keďže bojovala na strategicky významných smeroch.

Počas frontových bojov bola brigáda dvakrát reorganizovaná. Prvá reorganizácia 7. októbra 1944 rozdelila jednotku na menšie oddiely; oddiel Sitno pod velením Jozefa Jusku sa presunul do Štiavnických vrchov a začal boj v tyle nepriateľa. Druhá reorganizácia 25. októbra 1944 v Badíne umožnila časti bojovníkov návrat domov a zvyšok brigády prešiel organizovane do hôr. Brigáda Sečanského tak patrila k jednotkám, ktoré prešli na partizánsky spôsob boja za relatívne priaznivých podmienok – bola vyzbrojená, zásobená a bezprostredne neprenasledovaná nepriateľom. Presun sprevádzali úspešné prepadové akcie, ktoré pomohli stabilizovať morálku po páde povstaleckých frontov.

Od 1. novembra 1944 do 1. apríla 1945 pôsobila brigáda v pohorí Vtáčnik, ktoré sa stalo jednou z hlavných partizánskych oblastí. V podmienkach absencie jednotiaceho centra tu brigáda vystupovala ako rešpektovaná autorita. Najväčšiu bojovú aktivitu vyvíjala v novembri 1944, keď podnikala útoky na komunikácie na hornej Nitre a v priestore medzi Prievidzou a Žarnovicou. Významnou akciou bol prepad Novák v noci z 11. na 12. novembra 1944.

Situácia sa výrazne zhoršila po nasadení nemeckej protipartizánskej jednotky Edelweiss, ktorá spôsobila brigáde aj civilnému obyvateľstvu ťažké straty. 6. decembra nad ránom boli partizáni v osade Ondrášová prepadnutí neznámou jednotkou a jednotka sa rozpadla. Sečanský bol večer 6. decembra len v spoločnosti 2 samopalníkov postrelený. Velenia nad oslabenou brigádu sa načas ujal komisár Šagát. Snaha získať informácie, čo sa stalo so Sečanským, neprinášala výsledky. Rádiogram z 13. decembra hovoril jasne. Brigáda rozbitá vlasovcami, Fominov zabitý, Sečanský stratený, Vychádzame z obkľúčenia. Až 27. decembra prišla na štáb brigády spojka od Hornonitrianskej partizánskej skupiny s prvotnou informáciou. Ešte v ten istý deň odvysielal Lýdia Kopylovová ďalší rádiotelegram.Sečanský sa našiel, bol ranený do ruky, nachádza sa na liečení vo Veľkej Lehote.

Vyvrcholením represálií boli nemecké masakry v obciach Kľak a Ostrý Grúň v januári 1945. Napriek tomu sa partizánske hnutie na Vtáčniku nepodarilo zlikvidovať. Posledný veľký útok wehrmachtu 18. marca 1945 brigáda dokázala odraziť.

Michal Sečanský sa prejavil ako schopný a rešpektovaný veliteľ s výraznými morálnymi kvalitami, hoci sa v istých situáciách prejavoval nedostatočný výcvik pre nasadenie partizánskej jednotky na fronte. Na rozdiel od viacerých sovietskych veliteľov dôsledne rešpektoval velenie povstaleckej armády a dbal na citlivý prístup k civilnému obyvateľstvu. Brigáda sa vyznačovala pomerne demokratickými formami velenia a disciplinovaným riešením vnútorných problémov, hoci sa nevyhla jednotlivým excesom, vrátane neoprávnených popráv vojakov a civilistov v počiatočnom období SNP. Michal Sečanský ako veliteľ brigády nesie zodpovednosť za zločiny spáchané jej príslušníkmi v Kováčovej a Hornej Mičinej.

Vzťah s Dubininovou Polina Nikolajevna Dubininová bola ukrajinská učiteľka z Charkova, ktorá emigrovala pred príchodom frontu. K brigáda sa dostala na odporúčanie ukrajinského emigranta z tábora Oremov Laz a jej hlavnou úlohou malo byť vedenie agendy brigády v ruštine. Stala sa obľúbenkyňou Sečanského a napokon z toho bola životná láska.

Ich vzťah však mal negatívnu odozvu. Keď Dubininovaná odmietla zložiť prísahu dostala od Igora Furdíka facku. Ten následne prišiel o svoju pozíciu adjutanta. Komisár oddielu Chimič dokonca nechal Dubininovú sledovať, nakoľko ju spoločne s Rudenkom a Šagátom podozrievali zo zrady a chceli ju za každú cenu dostať preč z brigády. Chimič vypočul, ako Dubininová naliehala na Sečanského. aby si ju vzal, no snahy dostať ju preč z jednotky narazili na zistenie, že aj Sečanský Dubininovú vrúcne miluje.

Dubininová napokon prešla s brigádou celú bojovú púť ako VIP veliteľa brigády, čo vyvolávalo nevôľu. Po vojne sa o ňu ako o ukrajinskú emigrantku začal zaujímať SMERŠ. Sečanský, aby ju ochránil, si ju vzal. V roku 1949 spolu emigrovali najskôr do Nemecka a potom do Kanady. Keď Dubininová ochorela, tak ju Sečanský doopatroval až do jej smrti.

Po vojne Michal Sečanský po vojne býval na Heydukovej ulici č. 3 so svojou manželkou Polinou a sestrou Zuzanou. Od jesene 1945 až do mája 1947 pôsobil ako príslušník ZNB. Angažoval vo vznikajúcom Zväze slovenských partizánov (ZSP). Na mimoriadnom zjazde 21. júla 1945 bol zvolený za jedného z troch jeho podpredsedov a na 1. zjazde ZSP 2.4. augusta 1946 sa stal členom ústredného výboru. Snažil sa o nadstraníckosť zväzu, no neúspešne. Naopak potom, ako začalo zatýkanie partizánskych veliteľov, emigroval aj s manželkou do Nemecka, Francúzska a neskôr Kanady. Štátny súd uznesením z 30. mája 1950 naňho vydal zatykač a zabavil mu majetok. Michal Sečanský umrel 19. februára 1991 v Bradforde, Kanada.

Vyznamenanie Rad SNP 1. triedy

Poznámky

Referencie

Kategória:Osobnosti z Kšinnej Kategória:Nositelia Radu Slovenského národného povstania Kategória:Osobnosti SNP Kategória:Partizánski velitelia Kategória:Slovenské osobnosti druhej svetovej vojny Kategória:Slovenské vojenské osobnosti Kategória:Slovenskí organizátori partizánskeho boja