náhľad|Starogrécky bojovník si nasadzuje bronzovú knémidu (atický čiernofigúrový lékythos, Atény Holenný chránič (v antickom Grécku – knémis, pl. – knémides; v starovekom Ríme lat. ocrea) je časť historického brnenia, ktorá chráni nohu od kolena po priehlavok. Pôvodne boli vyvinuté ako ochrana pred sečnými a bodnými ranami na nekrytú časť nohy pod štítom.
Staroveké Grécko Historický vývoj Najstaršie doklady o používaní holenných chráničov pochádzajú už z počiatku 14. storočia pred Kr. Pozdne mykénske vyobrazenia často zobrazujú bojovníkov so zreteľnými chráničmi, čo potvrdzujú aj archeologické nálezy bronzových kusov z tohto obdobia. O ich dôležitosti svedčí aj Homér, ktorý v Iliade opakovane označuje Grékov (Achájcov) ako „dobre obrnených“ ( – eüknémides). Bežne sa však začali používať až v 7. storočí pred Kr. Staršie typy chránili nohu od členka len pod koleno, neskoršie exempláre boli predĺžené tak, aby chránili aj kolenný kĺb. Modely zo 7. a 6. storočia pred Kr. boli často umne zdobené, no v klasickom období prevládlo anatomické tvarovanie podľa svalov nohy, podobne ako pri svalových pancieroch.
Konštrukcia a iné typy ochrany nôh Bronzové chrániče boli olemované kožou alebo tkaninou, ktorá sa prevliekala cez malé otvory v okraji bronzu a prišívala sa. Tento spôsob upevnenia lemovania sa používal už v mykénskom období, čo naznačuje technickú kontinuitu výroby zbroje aj počas tzv. temného obdobia. Chrániče sa na nohy zvyčajne pripínali vďaka pružnosti kovu, no nálezy z Itálie dokladajú aj použitie krúžkov pre upevňovacie remienky.
Okolo konca 6. storočia pred Kr. väčšina doplnkových chráničov končatín (ako chrániče stehien či členkov) vyšla z módy a klesala aj popularita samotných holenných chráničov. Aténsky reformátor Ifikrates neskôr nahradil kovové chrániče u svojich vojakov za pevné kožené čižmy, známe ako ifikratidy.
Rímsky svet a stredovek V rímskom republikánskom vojsku používali bronzové chrániče (ocreae) najmä hastati, principes a triarii, spravidla len na pravej nohe, ktorá bola pri výpade vysunutá vpred spoza štítu. Bohato zdobené kovové chrániče zostali neskôr výsadou centuriónov a vyšších dôstojníkov. Špecifickým typom boli vysoké chrániče gladiátorov. V stredoveku sa kovové chrániče (holenice) opäť rozšírili v 13. storočí a stali sa neoddeliteľnou súčasťou plátovej zbroje rytierov v 15. a 16. storočí, kedy pozostávali z dvoch kusov spojených pántmi, ktoré úplne obopínali nohu.
Súčasnosť a šport V modernom ponímaní sa holenný chránič vyvinul na kľúčovú súčasť športového vybavenia, najmä vo futbale, hokeji a bojových športoch.
História v športe Za vynálezcu moderných futbalových chráničov sa považuje Angličan Sam Widdowson, ktorý si v roku 1874 upravil kriketové chrániče a pripevnil ich na vonkajšiu stranu podkolienok. Hoci bol spočiatku vysmievaný, nápad sa ujal a od roku 1990 sú chrániče povinnou výbavou podľa pravidiel FIFA.
Používané materiály Súčasné chrániče sú navrhnuté tak, aby rozptyľovali energiu nárazu a minimalizovali riziko zlomenín holene (tibie). Používajú sa najmä: Sklolaminát a karbónové vlákna: Poskytujú najvyššiu tuhosť a ochranu pri minimálnej hmotnosti, využívané najmä profesionálmi. Polyuretán a termoplasty: Bežné materiály pre amatérskych športovcov, odolné voči nárazom a chemikáliám. EVA pena (etylénvinylacetát): Používa sa ako vnútorná výstelka na tlmenie nárazov a zvýšenie komfortu.
Galéria
Referencie
Pozri aj Hoplita Peltastés
Iné projekty
Kategória:Športové vybavenie Kategória:Vojenská výstroj