náhľad|Budova SDEÚ v Luxemburgu Inkreal vs. Dúha reality (C-566/22) je prípad Súdneho dvora Európskej únie z roku 2024, ktorý je kľúčový pre európske medzinárodné právo súkromné. Európsky súdny dvor v ňom dospel k záveru, že subjekty v členskom štáte EÚ si môžu platne dohodnúť, že ich budúci, čisto vnútroštátny spor sa bude riešiť na súdoch iného členského štátu EÚ.
Okolnosti prípadu a rozsudok FD, osoba s bydliskom na Slovensku, poskytla slovenskej spoločnosti Dúha reality s. r. o. v rokoch 2016 a 2017 peňažnú pôžičku, a to na základe dvoch zmlúv. Obe tieto zmluvy obsahovali aj dojednanie, podľa ktorého sa prípadný spor mal riešiť pred českými súdmi podľa českého občianskeho súdneho poriadku. FD následne postúpila svoje pohľadávky na slovenskú spoločnosť Inkreal s. r. o. Spoločnosť Dúha reality následne svoj dlh v dohodnutom čase nesplnila, a preto sa spoločnosť Inkreal v súlade so zmluvným dojednaním o príslušnosti českých súdov v roku 2021 ako veriteľ obrátila na Najvyšší súd Českej republiky, aby určil príslušný súd v Česku. Najvyšší súd sa následne obrátil na Súdny dvor Európskej únie s prejudiciálnou otázkou týkajúcou sa toho, či môžu byť v tomto prípade české súdy vôbec príslušné.
V rámci EÚ si môžu dva subjekty určiť, súdy ktorého členského štátu budú riešiť prípadný (súkromnoprávny) spor, a to na základe čl. 25 Nariadenie Brusel I bis. Toto nariadenie sa však môže uplatniť iba na vzťahy obsahujúce medzinárodný prvok. O tom, či možno samotné zmluvné dojednanie o príslušnosti súdov iného štátu považovať za medzinárodný prvok, sa pred vydaním rozhodnutia viedli rozsiahle diskusie.
Generálny advokát navrhol Súdnemu dvoru Európskej únie, aby vo svojom rozhodnutí zaujal stanovisko, ktoré by voľbu príslušných súdov v danom prípade nepripúšťalo, a to okrem iného aj s ohľadom na to, že európske právo nemôže úplne odstrániť národné pravidlá určovania príslušnosti. Odkázal tiež na Haagsky dohovor o doručovaní súdnych a mimosúdnych písomností v cudzine (1965), na ktorý nariadenie Brusel I bis priamo odkazuje a ktorý možnosť takéhoto dojednania nepriamo vylučuje.
Súdny dvor Európskej únie však rozhodol opačne a pripustil voľbu príslušného súdu v inom členskom štáte aj v rámci čisto vnútroštátnych vzťahov. Podľa súdneho dvora skutočnosť, že nariadenie priamo odkazuje na Haagsky dohovor, implikuje, že zákonodarca bol s pravidlami z neho vyplývajúcimi oboznámený, a teda ich do textu nariadenia nezahrnul úmyselne.
Referencie
Externé odkazy
Celý text rozsudku
Zdroj
Kategória:Právo Európskej únie