Bitka pri Kurupedione (iné názvy: bitka pri Kouroupedione, zriedkavo bitka na Kýrovom poli; ) sa odohrala vo februári roku 281 pred Kr. a predstavuje definitívny záver vojen diadochov, stratégov a nástupcov Alexandra Veľkého. Na planine Kurupedion v lýdskych Sardách sa stretli armády dvoch posledných žijúcich Alexandrových spolubojovníkov: Lysimacha, kráľa Macedónie a Trácie, a Seleuka I. Nikátora, vládcu ázijských dŕžav ríše. Bitka skončila Seleukovým víťazstvom a Lysimachovou smrťou na bojisku.
Predohra Vnútorný rozvrat v Lysimachovej ríši Podľa rímskeho historika Justína zasiahlo oblasť Hellespontu silné zemetrasenie, ktoré zničilo najmä mesto Lysimacheia, hlavné mesto vybudované kráľom Lysimachom. Táto udalosť bola vnímaná ako zlé znamenie pre kráľovskú rodinu. Lysimachos mal za nástupcu určeného svojho syna Agathokla, skúseného a obľúbeného vojvodcu, no jeho nevlastná matka Arsinoé II. proti nemu začala intrigovať.
Historické pramene sa v opise Agathoklovho konca rozchádzajú. Strabón a Justín uvádzajú, že ho Lysimachos nechal popraviť pre podozrenie z vlastizrady. Pausanias tvrdí, že ho zavraždila priamo Arsinoé, zatiaľ čo historik Memnón píše o neúspešnom pokuse o otrávenie, po ktorom bol princ uvrhnutý do žalára a tam usmrtený. Táto rodinná tragédia vyvolala vlnu odporu; manželka zavraždeného princa, Lysandra, ušla aj s deťmi a bratmi k Seleukovi I. do Babylonu, kde ho prosila o vojenskú pomoc. K úteku sa pridal aj princ Alexander (syn Lysimacha a odrýzskej princeznej), ktorý sa obával o vlastný život.
Konflikt a príprava na bitku Seleukos I. využil nespokojnosť v Lysimachovom kráľovstve ako príležitosť na jeho ovládnutie. Do konfliktu zasiahol aj Filetairos, správca kráľovského pokladu v Pergame (v hodnote 10 000 talentov). Obával sa vplyvu Arsinoé II. po prípadnom víťazstve Lysimacha, preto sa zmocnil mesta a ponúkol Seleukovi finančnú podporu pre jeho ťaženie. Mnohé ďalšie mestá a dôstojníci sa pod vplyvom čistiek v Lysimachovej armáde taktiež vzbúrili a prešli na stranu Seleuka, čo mu výrazne uľahčilo postup Malou Áziou.
Priebeh bitky Lysimachos prevzal iniciatívu a so svojím vojskom sa preplavil do Malej Ázie. Kráľovský poklad v Sardách zveril do opatery správcovi Teodorovi.Poliainos, IV.9.4 Predpokladá sa, že Lysimachos čelil ešte pred samotným stretom významným dezertáciám, no fakt, že sa dvaja skúsení velitelia rozhodli riskovať bitku v otvorenom poli, naznačuje, že obe armády boli sily vyrovnané.Ray, Fred Eugene Jr. Greek and Macedonian Land Battles of the 4th Century B.C., s. 20. 2020. Seleukos zhromaždil svoje vojsko v Babylone v priebehu júna až júla roku 282 pred Kr. a následne vyrazil k Sardám. Mesto obľahol a za hlavu správcu Teodora vypísal odmenu 100 talentov. Teodor, ktorý stratil dôveru svojich mužov i vlastnú odvahu, nakoniec Seleukovi v noci otvoril brány pevnosti a odovzdal mu poklad.
Samotná bitka sa odohrala na planine Kurupedion (v preklade „Kýrovo pole“), ktorá sa nachádzala v širokom údolí východne od rieky Frygios (dnes Hyllos). Išlo o posledné stretnutie generálov Alexandra Veľkého, ktorí boli v tom čase už starcami: Lysimachos mal podľa rôznych prameňov 70 až 81 rokov a Seleukos 73 až 77 rokov. Podľa Justína však obaja disponovali mladíckym duchom a neuhasiteľnou túžbou po moci.Iustinus, XVII.1.11
Zloženie armád a taktika Hoci sa nezachovali presné opisy formácií, historici na základe vtedajších vojenských štandardov odhadujú zloženie vojsk nasledovne: Lysimachos: Mohol sa oprieť o jadro tvorené 9 000 macedónskymi falangistami, 3 000 hypaspistami a približne 15 000 odvedencami z radov domorodého obyvateľstva (pantodapoi). Jeho jazdu (3 000 mužov) tvorili macedónski ťažkí kopijníci, Tráci a Aziati. Dopĺňalo ich asi 6 000 ľahkoodencov. Seleukos: Disponoval pravdepodobne 12 000 falangistami z macedónskych kolónií, 3 000 elitnými hypaspistami a 12 000 pomocnými zbormi. Jeho jazda (4 000 mužov) zahŕňala 1 000 jazdcov osobnej gardy. Na rozdiel od Lysimacha mal Seleukos k dispozícii aj bližšie neurčený počet vojnových slonov.
V súlade s helenistickou taktikou bola pechota pravdepodobne sformovaná v strede a jazda na krídlach. Rozhodujúci moment pravdepodobne nastal pri zrážke jazdy. Obaja panovníci osobne viedli svoje najlepšie oddiely na pravých krídlach. Lysimachos padol po zásahu oštepom, ktorý vrhol Malakón, vojak z mesta Hérakleia Pontiké.Memnón z Hérakleie, 5.7 Traduje sa, že jeho mŕtve telo na bojisku niekoľko dní strážil jeho verný pes, kým ho podľa zvieraťa neidentifikoval istý Thorax z Farsaly.Appianos, 10.64
Dôsledky Víťazný Seleukos sa stal posledným žijúcim diadochom a nakrátko ovládol takmer celú Alexandrovu ríšu (okrem Egypta). Lysimachove územia v Malej Ázii a Trácii boli pripojené k seleukovským dŕžavám. Keď správa o Lysimachovej smrti dorazila do mesta Arsinoia (Efez), obyvatelia otvorili brány Seleukovi. Kráľovná Arsinoé II. sa zachránila útekom v prestrojení za slúžku, pričom jej miesto na tróne zaujala otrokyňa, ktorú vzbúrenci v domnení, že ide o kráľovnú, zavraždili.Poliainos, VIII.57
Seleukos I. Nikátor si však víťazstvo dlho neužíval. Pri pokuse o návrat do Macedónie ho v septembri roku 281 pred Kr. zavraždil Ptolemaios Keraunos, syn Ptolemaia I. Sótéra, čím sa definitívne uzavrela kapitola priamych nástupcov Alexandra Veľkého.
Osud padlého kráľa a Seleukov triumf Seleukos I. sa zmocnil tela svojho mŕtveho soka a odovzdal ho Lysimachovmu synovi Alexandrovi, aby mu zabezpečil dôstojný pohreb na Chersonéze. Alexander musel k súhlasu s pohrebom prácne presviedčať Agathoklovu vdovu Lysandru, ktorá mu ho pôvodne chcela odoprieť. Chrám, v ktorom boli uložené kráľove kosti, niesol názov Lysimacheum. Podľa historika Durisa zo Samosu kráľov verný pes Hyrkanos skočil počas pohrebu do plameňov hranice a zahynul spolu so svojím pánom.Plínius Starší, Naturalis historia VIII, 61.143.
Starý Seleukos, povzbudený víťazstvom, túžil po návrate do rodnej Macedónie, ktorú nevidel od čias, keď z nej vyrazil na ťaženie s Alexandrom Veľkým. Plánoval tam stráviť zvyšok života a vládu nad Áziou prenechať svojmu synovi Antiochovi I.. Zhromaždil svoje vojská v Sardách a preplavil sa cez more smerom k európskym brehom.Memnón z Hérakleie, 8.1
Zrada Ptolemaia Kerauna V Seleukovom sprievode sa nachádzal aj Ptolemaios Keraunos, syn Ptolemaia I. Sótéra, ktorý predtým žil na Lysimachovom dvore. Seleukos s ním nezaobchádzal ako so zajatcom, ale s úctou prináležiacou kráľovskému synovi.Memnón z Hérakleie, 8.2 Keraunos však v septembri roku 281 pred Kr., približne sedem mesiacov po bitke, pripravil na Seleuka léčku neďaleko mesta Lysimacheia a zavraždil ho.Memnón z Hérakleie, 8.3 Vrah následne ušiel do Lysimacheie, kde sa nechal korunovať za kráľa.
Reakcia vojska, ktoré Kerauna prijalo za nového panovníka, naznačuje, že nešlo o jadro verných seleukovských jednotiek (macedónskych kolonistov zo Sýrie a Mezopotámie), ale pravdepodobne o macedónske a trácke oddiely, ktoré pôvodne slúžili Lysimachovi.Vujcic, Nemanja. The Battle of Corupedium and the End of the Diadochi, s. 112 – 114. 2019. Títo vojaci videli v Keraunovi šancu na návrat domov a necítili k Seleukovi hlbšiu lojalitu. Seleukov pokus o zjednotenie Alexandrovej ríše sa tak skončil jeho smrťou.
Dosah bitky Bitka pri Kurupedione definitívne ukončila éru diadochov. Obaja hlavní aktéri boli poslední, ktorí si pamätali Alexandra Veľkého ako živého kráľa. Po ich smrti prešla moc do rúk druhej generácie helenistických vládcov (epigonov). Oslabenie Macedónie v dôsledku dlhotrvajúcich vojen a strát v tejto bitke neskôr uľahčilo ničivý vpád Keltov (Galov) na Balkán v roku 279 pred Kr.Vujcic (2019), s. 116 – 117.
Pokiaľ ide o Lysandru a jej deti, po chaose nasledujúcom po Seleukovej smrti sa už v historických prameňoch nespomínajú a ich ďalší osud zostáva neznámy. Naopak, Filetairos v Pergame využil situáciu, zachoval neutralitu a položil základy budúcej samostatnej attalovskej dynastie.Strabón, Geographika XIII, 4, 1.
Referencie
Literatúra
Pozri aj Vojny diadochov Seleukos I. Nikátor Lysimachos (kráľ Trácie)
Kategória:281 pred Kr. Kategória:Bitky Grékov Kategória:Bitky v Turecku