Ptolemaios IV. Filopatór ( – „Milujúci otca“; * máj/jún 244 pred Kr. – † júl/august 204 pred Kr.) bol štvrtý faraón ptolemaiovského Egypta, ktorý vládol v rokoch 221 až 204 pred Kr.
Ptolemaios IV. bol synom Ptolemaia III. a Bereniké II. Jeho nástup na trón sprevádzali rozsiahle čistky v ptolemaiovskej kráľovskej rodine, po ktorých zostala kontrola nad vládou v krajine prevažne v rukách jeho dvoranov Sósibia a Agathokla. Jeho panovanie bolo poznačené štvrtou sýrskou vojnou (219 – 217 pred Kr.) so Seleukovskou ríšou, ktorá vyvrcholila rozhodujúcim ptolemaiovským víťazstvom v bitke pri Rafii, jednej z najväčších bitiek celého helenistického obdobia.
V posledných rokoch jeho vlády stratila centrálna moc kontrolu nad južnou časťou krajiny v prospech povstaleckého faraóna Harvennefera. Ptolemaios IV. zomrel za záhadných okolností v roku 204 pred Kr. a jeho nástupcom sa stal jeho malý syn Ptolemaios V. Epifanes pod regentstvom Sósibia a Agathokla. V antických prameňoch bol Ptolemaios IV. kritizovaný za to, že sa viac zaujímal o luxus a dvorné ceremónie než o vládu, politiku a zahraničné vzťahy. Úpadok ptolemaiovskej dynastie sa zvyčajne datuje práve od jeho vlády.
Pôvod a mladosť Ptolemaios IV. sa narodil ako druhé dieťa a najstarší syn Ptolemaia III. a jeho manželky Bereniké II., približne dva roky po otcovom nástupe na trón. Mal staršiu sestru Arsinoé III. a troch mladších bratov (Lysimacha, Alexandra a Magasa). Celú kráľovskú rodinu pripomínajú súsošia v Delfách a Thermose, ktoré dal vztýčiť Aitólsky spolok.
Za vlády jeho otca dosiahla Ptolemaiovská ríša svoj vrchol po víťazstve v tretej sýrskej vojne, no zároveň sa v roku 245 pred Kr. objavilo prvé domáce povstanie Egypťanov proti cudzím vládcom. V posledných rokoch otcovej vlády vypukla v Grécku kleomenovská vojna, po ktorej porazený spartský kráľ Kleomenes III. utiekol do Egypta.
Vláda Niekedy medzi októbrom a decembrom roku 222 pred Kr. Ptolemaios III. zomrel a Ptolemaios IV. bol korunovaný za kráľa. Mal vtedy približne 20 rokov a nachádzal sa pod silným vplyvom dvoch aristokratov: Sósibia a Agathokla (brata kráľovej milenky Agathokleie).
Hneď po nástupe na trón zorganizoval Sósibios rozsiahle čistky v kráľovskej rodine, aby eliminoval možných konkurentov. Kráľov strýko Lysimachos bol pravdepodobne zavraždený. Matka Bereniké II. bola podozrievaná z podpory mladšieho syna Magasa, ktorý mal značné vojenské skúsenosti a bol obľúbený v armáde. Magas bol následne v kúpeľoch obarený vriacou vodou k smrti a krátko nato zomrela aj Bereniké II., o ktorej sa predpokladá, že bola otrávená. Naopak, kráľova staršia sestra Arsinoé III. bola vzatá na milosť a okolo roku 220 pred Kr. sa s Ptolemaiom zosobášila; súrodenecké manželstvá boli v egyptských kráľovských rodinách, vrátane Ptolemaiovcov, bežnou praxou.
Bitka pri Rafii (217 pred Kr.) V roku 217 pred Kr. vytiahli Ptolemaios IV. a jeho sestra Arsinoé III. s egyptskou armádou do Levanty. Dňa 22. júna 217 pred Kr. sa stretli s vojskom Antiocha III. v bitke pri Rafii. Išlo o jednu z najväčších bitiek helenistického obdobia, ktorej sa zúčastnilo viac ako 150 000 vojakov.
V úvode bitky boli ptolemaiovské slony zahnané na útek a Antiochos po útoku jazdectva prelomil ľavé krídlo egyptskej armády. Historik Polybios, ktorý je voči Ptolemaiovi IV. zvyčajne kritický, však uvádza, že kráľovo náhle objavenie sa v prednej línii sa stalo rozhodujúcim bodom obratu. Inšpiroval svoje jednotky k boju, čím porazili zvyšok seleukovského vojska. Keď Antiochos III., ktorý v tom čase ešte prenasledoval utekajúcich vojakov na ľavom krídle, zistil, čo sa stalo, musel ustúpiť k Antiochii.
Po víťazstve Ptolemaios IV. vyslal Sósibia vyjednať mier. Koncom leta vtrhol do seleukovskej Sýrie a donútil Antiocha prijať mierovú zmluvu. Ptolemaios si ponechal územia, ktoré držal pred vojnou (s výnimkou Seleukie Pieria) a získal obrovskú sumu v zlate. Po návrate do Egypta bolo víťazstvo oslávené kňazským synodom v Memfise, ktorý vydal tzv. Rafijský dekrét. Moderní historici sa podivujú nad pomerne miernymi mierovými podmienkami; dekrét nejasne zmieňuje „zradu veliteľov“, čo mohlo ovplyvniť Ptolemaiovo rozhodnutie nepokračovať v ofenzíve.
Zahraničná politika v neskoršom období (217 – 205 pred Kr.) náhľad|vľavo|Stredomorie v roku 218 pred Kr. (na začiatku druhej púnskej vojny a štvrtej sýrskej vojny). Po skončení štvrtej sýrskej vojny sa Ptolemaios IV. sústredil na udržiavanie mierových vzťahov, aby zabránil ďalším konfliktom.
Grécko: Pokúšal sa obnoviť vplyv, o ktorý ríša prišla za vlády jeho otca. V roku 217 pred Kr. pomohli jeho diplomati sprostredkovať mier v Naupakte, čím sa skončila vojna medzi Macedóniou a Aitólskym spolkom. Menej úspešný bol pri pokusoch vyjednať mier medzi Macedóniou a Rímskou republikou počas prvej macedónskej vojny. Finančne podporoval grécke mestá, napríklad zaplatil hradby v krétskom meste Gortyn. Mnohé mestá (ako Rodos či Oropus) ho za jeho dary uctievali pamätníkmi a kultmi.
Západ: Voči Rímu a Kartágu, ktoré bojovali v druhej púnskej vojne, si zachovával neutráliu. V roku 210 pred Kr. prijal rímske posolstvo so žiadosťou o obilie na pomoc hladujúcemu obyvateľstvu (jeho odpoveď však nie je známa). Udržiaval blízke vzťahy so Syrakúzami pod vládou Hierona II. Keď však nastúpil Hieronov vnuk Hieronymus, pokúšal sa zatiahnuť Ptolemaiovcov do vojny na strane Kartága. Situácia sa vyriešila až Hieronymovým zavraždením v roku 214 pred Kr.
Egyptské povstanie a smrť (206 – 204 pred Kr.) Niekedy po skončení štvrtej sýrskej vojny vypukli v samotnom Egypte vzbury. Boje prebiehali v delte Nílu na severe a samostatne aj v Hornom Egypte, kde nepokoje v rokoch 207 – 206 pred Kr. viedli k prerušeniu stavebných prác na Chráme boha Hora v Edfu. Príčiny týchto povstaní nie sú úplne jasné. Historik Polybios tvrdil, že boli prirodzeným dôsledkom rozhodnutia vyzbrojiť domorodých Egypťanov počas vojny so Seleukovcami. Moderní historici sa však prikláňajú k názoru, že išlo o vzburu nižších vrstiev vyvolanú sociálnou nespravodlivosťou a vysokými daňami potrebnými na financovanie vojny.
V októbri alebo novembri roku 205 pred Kr. dobyl vodca južného povstania mesto Théby a nechal sa korunovať za faraóna pod menom Horvennefer (v gréckych prameňoch uvádzaný ako Harvennefer). Napriek snahám ptolemaiovskej armády o potlačenie jeho režimu si Harvennefer udržal nezávislosť takmer dvadsať rokov, až kým nebol v auguste 186 pred Kr. zajatý.
Vzbura spôsobila, že ptolemaiovské sily nedokázali brániť južný Egypt pred nájazdmi z Núbie. Okolo roku 207 – 206 pred Kr. ovládol merojský kráľ Arkaman II. (v gréckych prameňoch známy ako Ergamenés; ) oblasť Dodekaschoinos. Arkaman II., prípadne jeho nástupca Adichalamani, si privlastnili viaceré rozostavané chrámy v regióne tak, že z nápisov nechali vymazať meno Ptolemaia IV. a nahradiť ho svojím vlastným. Tento akt symbolického prevzatia moci je doložený najmä v chráme v Dakke, kde boli pôvodné Ptolemaiove kartuše nahradené menami núbijských panovníkov.
Uprostred týchto konfliktov, v júli alebo auguste roku 204 pred Kr., Ptolemaios IV. za nevyjasnených okolností zomrel. Neskoršie pramene (Ján z Antiochie) spomínajú požiar v paláci. V rovnakom čase zomrela aj kráľovná Arsinoé III. Podľa Justína ju Ptolemaios krátko pred smrťou pod vplyvom milenky Agathokleie dal rozviesť a zavraždiť; Polybios však pripisuje jej vraždu Sósibiovi. Smrť kráľa bola niekoľko dní utajovaná. Následne bol za kráľa vyhlásený jeho šesťročný syn Ptolemaios V. Epifanes, pričom regentmi sa stali Sósibios a Agathokles.
Charakter vládnuceho režimu Ptolemajovský dynastický kult Podobne ako jeho predchodcovia, aj Ptolemaios IV. bol pri nástupe na trón vyhlásený za božstvo ako Theos Filopatór (Boh milujúci otca). Po víťazstve v štvrtej sýrskej vojne systematizoval dynastický kult a posilnil prepojenie medzi uctievaním vládnuceho kráľa a kultmi Alexandra Veľkého a Dionýza.
V rokoch 216 – 215 pred Kr. boli Ptolemaios IV. a jeho manželka oficiálne začlenení do dynastického kultu ako Theoi Filopatores (Bohovia milujúci otca). Ich mená boli pridané k titulu kňaza Alexandra Veľkého v Alexandrii, podľa ktorého sa datovali všetky úradné dokumenty.
V snahe demonštrovať jednotu dynastie nechal Ptolemaios IV. zbúrať existujúcu hrobku Alexandra Veľkého aj hrobky jednotlivých ptolemaiovských kráľov v Alexandrii. Namiesto nich nechal v palácovej štvrti vybudovať novú spoločnú stavbu v tvare pyramídy, kde boli telá Alexandra a Ptolemaiovcov uložené spoločne. Zároveň do tohto hlavného kultu začlenil aj zakladateľov dynastie Ptolemaia I. a Bereniké I.
V roku 211 pred Kr. začal šíriť kult svojej zosnulej matky Bereniké II., pre ktorú nechal v Alexandrii postaviť chrám pri pobreží (ako ochrankyne námorníkov). Bereniké získala aj vlastnú špeciálnu kňažku zvanú athloforos (nositeľka cien), ktorá kráčala v slávnostných procesiách.
Ptolemaios IV. mimoriadne zdôrazňoval kult boha Dionýza. Tento boh vína bol úzko spätý s kráľovským ideálom prepychu a luxusu (grécky tryfé), ktorý Ptolemaios obľuboval. Sám sa nechával titulovať ako „Nový Dionýzos“ (Neos Dionysos) a na minciach sa objavoval s atribútmi rôznych bohov: so slnečnou korunou Apolóna, trojzubcom Poseidóna a aigidou (štítom) Atény či Dia.
Faraónska ideológia a egyptské náboženstvo Aj keď bol helenistickým kráľom, Ptolemaios IV. sa štylizoval do role tradičného egyptského faraóna a štedro podporoval kňazskú elitu. V roku 217 pred Kr. zvolal do Memfisu synodu všetkých egyptských kňazov, ktorej výsledkom bol tzv. Rafijský dekrét.
náhľad|Ptolemaios IV. prináša bohovi vojny Monthovi džbány s vínom. Na oplátku získava vojenskú silu na porážku nepriateľov (reliéf v chráme bohyne Hathor v Dér el-Medíne).
Dekrét bol vyhotovený v troch písmach (hieroglyfy, démotické písmo a koiné gréčtina) a oslavoval vojenské úspechy kráľa. Ptolemaios IV. je v ňom vykreslený ako boh Horus, ktorý pomstil svojho otca víťazstvom nad silami chaosu (reprezentovanými bohom Setom). Kňazi sa na revanš zaviazali vztýčiť v každom chráme sochu zobrazujúcu miestne božstvo, ako odovzdáva víťazný meč kráľovi a kráľovnej. Tento akt predstavoval úspešné spojenie egyptskej faraónskej ideológie s gréckym kultom víťazného panovníka. Významnú rolu v kráľovskej propagande hralo aj zdôrazňovanie jeho oddanosti bohom, čo dokladajú početné reliéfy, na ktorých kráľ prináša obety miestnym božstvám výmenou za ochranu ríše.
Stavebná činnosť Ptolemaios IV. udržiaval úzke vzťahy s kňazskou elitou tým, že financoval výstavbu a rekonštrukciu svätýň po celom Egypte. Väčšinou pokračoval v projektoch, ktoré začali jeho predchodcovia. Najvýznamnejším príkladom je Chrám boha Hora v Edfu. Výstavba začala v roku 237 pred Kr. za jeho otca a pokračovala počas väčšiny vlády Ptolemaia IV., až kým ju v roku 207 pred Kr. nezastavilo povstanie. Nápisy v chráme ho vykresľujú ako ideálneho faraóna, zdôrazňujú jeho víťazstvá v Sýrii a zbožnosť. Hoci sa Ptolemaios osobne nezúčastňoval na každoročných korunovačných rituáloch v Edfu, jeho prítomnosť zastupoval kňaz, čím dynastia deklarovala oddanosť tradičnej egyptskej teológii kráľovstva.
Medzi ďalšie stavebné projekty pod jeho záštitou patrili: svätyňa Harpokrata v alexandrijskom Serapeu, rekonštrukcia chrámu bohyne Mut, Chonsua a Astary v Tanise, východná brána Ptahovho chrámu v Memfise, nový chrám bohyne Hathor v Cusae a v Dér el-Medíne, rozšírenie chrámov v Koptose (Min a Eset), Karnaku (Montuov okrsok) a na ostrove Filai.
Literatúra a intelektuálna činnosť Kráľ sa vážne zaujímal o náboženské a literárne otázky. V Alexandrii nechal postaviť chrám zasvätený Homérovi a financoval festivaly na počesť Múz v Alexandrii aj v boiótskych Thespiách. Sám bol autorom tragédie o Adonisovi, ku ktorej jeho dvoran Agathoklés napísal komentár.
Luxus a obrovská loď Tessarakontéres