Karel Klapálek (* 26. máj 1893, Nové Město nad Metují, Rakúsko-Uhorsko - † 18. november 1984 Praha, ČeskoSlovensko) bol československý legionár, československý armádny generál českého pôvodu. Účastník prvej svetovej vojny, príslušník československých légií. Bojoval v bitke pri Zborove (1917). Počas druhej svetovej vojny postupne velil viacerým jednotkám česko-slovenského zahraničného vojska. Velil česko-slovenskému práporu Východnému, ľahkému protilietadlovému pluku 200 – Východnému, bol zástupcom veliteľa Česko-slovenskej obrnenej brigády. Vojnu končil vo funkcii veliteľa 1. Československého armádneho zboru. Po nástupe komunistov k moci bol komunistami perzekvovaný a väznený.
Život Karel Klapálek pochádzal z rodiny železničiara. Mal ďalších troch súrodencov. Krátko po jeho narodení sa rodina presťahovala do mesta Karalupy nad Vltavou. Otec v roku 1901 zomrel na infarkt a matka, aby uživila štyri deti, začala opäť šiť rukavice. Práve vďaka matke mohol Karel aj vyštudovať.
V rokoch 1906-1911 študoval na reálnom gymnáziu v Prahe a po maturite začal pracovať ako účtovník u firmy Jaroš v Kralupech nad Vltavou. Po vypuknutí Veľkej vojny narukoval k 8. Zemebraneckému pluku v Salzburgu, s ktorým v 27. augusta 1915 odišiel na ruský front. Následnej bol v septembri toho istého roka v priestore Lucka na Volyni zajatý a dostal sa do zajateckého tábora v Taškente.
V česko-slovenských ozbrojených silách
Legionár Dňa 5. marca 1916 vstúpil do Českej družiny.
Dňa 5. augusta 1916 bol prevelený k záložnej rote do Kyjeva, kde absolvoval intenzívny výcvik. Od 27. marca 1917 bol odvelený do dôstojníckej školy 3. streleckého pluku Jána Žižku z Trocnova v Berežnici. So svojim plukom sa zúčastnil aj bitky pri Zborove, čo bolo prvé ozbrojené vystúpenie Česko-slovenského vojska na Rusi. V septembri 1917 sa stal inštruktorom a neskôr aj dočasným veliteľom plukovnej poddôstojníckej školy. Pri plnení svojich povinností si počínal k plnej spokojnosti nadriadených, čoho dôkazom sú tri pochvaly od veliteľa pluku.
Klapálek sa zúčastnil sibírskej anabázy a bojov proti Červenej armáde. V tom čase vykonával aj funkcie veliteľa roty a práporu. Ochorel však na tuberkulózu a liečil sa v čeljabinskej nemocnici. Po vyzdravení pôsobil ako veliteľ poddôstojníckej školy vo Vladivostoku a v januári 1920 sa v hodnosti kapitána vrátil domov, už do Česko-slovenska.
Československý dôstojník Po anabáze v československých légiách a návrate do vlasti zostal Klapálek v armáde. Postupne pôsobil v nasledujúcich útvaroch a funkciách:
Od februára 1920 do októbra 1921 slúžil v pešom pluku č.35 v Plzni vo funkciách veliteľa guľometnej roty a následne veliteľa pešej roty a práporu. Po absolvoval ekvitačnej školy pre dôstojníkov pechoty a technických zbraní v Brne sa stal se pobočníkom u pešej brigády 24 v Michalovciach a náčelníkom štábu. Od 1.decembra 1922 bol preložený ku pešiemu pluku 36 v Užhorode, kde slúžil vo funkcii 1. plukovného pobočníka a následne vo funkcii zástupcu veliteľa práporu. Od 1. apríla 1929 sa stal zástupcom veliteľa III. práporu pešieho pluku 36 a o rok zástupcom I. práporu rovnakého pluku. Od 14. novembra 1931 do mája 1932 pôsobil v Miloviciach ako učiteľ v škole pre veliteľov rôt pešieho vojska. V nasledujúcom roku se vrátil na 4 mesiace do Užhorodu, kde zastával funkciu zástupcu veliteľa práporu pešieho pluku 36. Ku 30. septembru 1932 sa stal profesorom taktiky na Vojenskej akadémii v Hraniciach. V roku 1935 sa stal veliteľom práporu vojenských akademikov, Na konci novembra 1937 bol Klapálek preložený do Českých Budejovíc k pešiemu pluku 1 Mistra Jana Husa, kde zastával funkciu zástupcu veliteľa pluku. V čase mobilizácie v septembri 1938 sa Klapálek stal veliteľom pešieho pluku 51, ktorý vznikol zo zmobilizovaných záložníkov.
Absolvované kurzy V rámci výcviku absolvoval: lyžiarsky kurz, armádny plynový kurz, spojovací kurz, kurz pre veliteľov vojskových telies a oddielov.
Po rozbití Česko-Slovenska Po rozbití Česko-slovenska a vzniku Protektorátu Čechy a Morava bol Klapálek ku 27. júlu 1939 prepustený z činnej vojenskej služby a pridelený k živnostenskému referátu v Českých Budejoviciach ako riaditeľ živnostenské služby. Súčasne však prešiel do ilegality, zdržiaval sa v Prahe a zapojil sa do budovania tajnej odbojovej organizácie Obrana národa, ktorú vytvárali dôstojníci predmníchovskej česko-slovenskej armády. Po rozsiahlom zatýkaní jej členov gestapom, sa na jar 1940 rozhodol odísť za hranice. Dňa 16. mája 1940 opustil Protektorát a vydal sa tzv. južnou cestou cez Slovensko, Maďarsko a Juhosláviu na Blízky východ. Pri pokuse prekročiť hranice bol hneď trikrát zadržaný a postupne krátko väznený v Budapešti, Nových Zámkoch a Košiciach, Nakoniec sa mu podarilo doraziť do Belehradu, kde 20. júna 1940 na česko-slovenskom konzuláte podpísal prihlášku do česko-slovenskej zahraničnej armády.
V československej zahraničnej armáde Na Blízkom východe Z Belehradu Karel Klapálek odišiel do Palestíny, kde sa formovali česko-slovenské vojenské jednotky. Bol pridelený k česko-slovenskému pešiemu pluku 4 – Východnému v Palestíne ako zástupca jeho veliteľa.
K 1. januáru 1941 bol Klapálek menový do funkcie veliteľa česko-slovenského pešieho práporu 11 – Východného. Prvou úlohou, ktorou jeho jednotku britské velenie poverilo, bolo stráženie zajateckých táborov, prístavných zariadení a letísk v okolí Alexandrie.
Na konci júna 1941 sa Klapálkov prápor v rámci britskej 23. brigády zúčastnil postupu do Sýrie. Po kapitulácii vichistickej správy v polovici júla 1941 postúpil Klapálkov prápor na začiatku augusta až k Idlibu, kde tvoril mobilnú zálohu britskej brigády. Z Idlibu sa Klapálkovci 21. augusta 1941 presunuli do Aleppa, kde strážil sýrsko-tureckej hranice.
Obrana Tobruku Následne bol Klapálkov prápor odsunutý k pevnosti Tobruk, ktorý od apríla obliehali jednotky Osy. Prápor sa od 21. októbra 1941 zúčastnil obrany prístavu a vo svojich obranných postaveniach zotrvával aj po prelomení obkľúčenia. Na konci decembra 1941 vojaci práporu strážil letisko a okolie prístavu.
Vo februári 1942 bola pevnosť opätovne ohrozovaná jednotkami Afrikakorps. Klapálkov prápor bol nasadený na západnom perimetri a jeho príslušníci strážili aj prístav. Za svoje úspešné počínanie si pri obrane Tobruku održal Klapálek od Britov vyznamenanie - Rad za verejnú službu (Distinguished Service Order). Keď mu prišli blahoželať zástupcovia jednotlivých rôt, Klapálek len skromne poznamenal:
Na konci marca predali Klapálkovci svoje pozície iným jednotkám a 7. apríla odcestovali do Palestíny, kde bol Československý peší prápor 11 - Východný reorganizovaný na 200. protilietadlový pluk - Východný. Velením nad plukom bol poverený Klapálek, ktorý sa spoločne so svojimi mužmi polovici júna 1942 presunul do palestínskeho Ez Zibu u Nahrije. Tu bol jeho pluk poverený úlohou zabezpečiť protilietadlovú obranu prístavu a naftovej rafinérie v Haife, prístavu v Bejrútu a na jeseň 1942 aj obranú letísk v okolí Haify. V decembri 1942 sa pluk sústredil v zimnom tábore u Jericha na brehu Mŕtveho mora, kde bol doplnený a krátko po vianočných sviatkoch sa presunul do Tobruku, kde prevzal protilietadlovú obranu prístavu a okolitých letísk, ktorú zabezpečoval až do 12. júna 1943.
Po rozpustení pluku v júli 1943 boli Klapálkovi vojaci evakuovaní loďou Mauretánia do Veľkej Británie. Klapálek v septembri menový zástupcom veliteľa Československej samostatnej obrnenej brigády vo Veľkej Británii brigádneho generála Aloisa Lišku a od 29. marca 1943 roku se stal prednostom I. odboru Ministerstva národnej obrany v Londýne.
Na východom fronte Na ministerstve obrany sa Klapálek necítil veľmi využitý a preto sa dobrovoľne prihlásil na front - k česko-slovenským jednotkám v ZSSR a v auguste 1944 spoločne s gen. Bohumilom Bočekom a gen. Jaroslavavom Vedralom- Sázavským odleteli do Sovietskeho zväzu posilniť veliteľský zbor formovaného 1. československého armádneho zboru v SSSR a pripravujúceho sa na boje v Karpatoch. Počas cesty do ZSSR sa ako Klapálek, tak aj Boček dozvedeli o svojom povýšení na brigádnych generálov.
Dňa 8. septembra 1944 sa delostreleckou prípravou začala Karpatsko-duklianska operácia, do ktorej bol zapojený aj 1. Československého armádneho zboru v SSSR. V období bojov došlo ku stretnutiu Klapálka s Ludvíkom Svobodom, v tom čase už veliteľom zboru, ktorý k 19. septembru ustanovil Klapálka za veliteľa 3. samostatnej česko-slovenskej brigády, sformovanej z nováčikov odvedených na Volyni. alt=gen. Karel Klapálek počas vojenskej prehliadky 17. mája 1945|náhľad|Návrat česko-slovenských vojakov domov. Gen. Karel Klapálek v čele vojenskej prehliadky konanej 17. mája 1945 v Prahe Brigádu viedol v bojoch Karpatsko-duklianskej operácie a pri oslobodzovaní Slovenska. Keď sa Ludvík Svoboda stal v prvej povojnovej vláde vytvorenej v Košiciach už na oslobodenom území ministrom národnej obrany, na vyprázdnenú pozíciu veliteľa zboru bol menovaný Klapálek, ktorý od 3. apríla 1945 prevzal velenie zboru. Toto rozhodnutie sa však nestretlo so všeobecným súhlasom, niektorí presadzovali Bohumila Bočka. K 29. aprílu 1945 ho oficiálne do funkcie veliteľa zboru svojim dekrétom menoval prezident republiky.
Karel Klapálek viedol zbor pri oslobodzovaní Česko-slovenska. Bol dvakrát ranený – 17. novembra 1944 u Nižného Komárnika ľahko a 3. marca 1945 u obce Žiar ťažko.
Bojová cesta armádneho zboru sa zavŕšila veľkou vojenskou prehliadkou konanou 17. mája 1945 v Prahe. Karel Klapálek sa vydal na pochod v čele zboru na bielom koni.
Po vojne Po skončení vojny sa Klapálek stal 26. mája 1945 zástupcom veliteľa Vojenské oblasti 1 v Prahe a k 28. októbru 1945 dokonca nad Vojenskou oblasti prevzal velenie.
Vo februári 1948 sa spoločne s ministrom obrany Ludvíkom Svobodom a gen. Bohumilom Bočkom zúčastnil ustanovujúceho zasadnutia Ústredného akčného výboru Národnej fronty. Ich prítomnosť a prejav Ludvíka Svobodu boli chápané ako podpora KSČ pri riešení vládnej krízy. Samotný Klapálek však mal 25. februára vyjadriť znepokojenie nad priebehom udalostí. Vyjadril sa v tom zmysle, že vývoj je nezákonný a že nás to poškodzuje v zahraničí. Podľa neho vraj nebolo možné vyradiť druhú časť národa, ktorá si taktiež zvolila svojich zástupcov a nie je dobré, ak ich časť národa vyradzuje. Klapálek tieto názory neprezentoval verejne. Dôvody, ktoré ho viedli k tomu, aby sa zapojil do februárových udalostí ozrejmoval v knihe Muž, který velel mužům (autori: Pavel Hrabica a Zdeňek Hrabica) .
V júni 1948 vstúpil Klapálek do Komunistickej strany Česko-slovenska.
Na podnet Ludvíka Svobodu vydal Karel Klapálek v roku 1966 svoje pamäte. Vyšli v roku 1966 pod názvom Ozveny bojú.
Politické perzekúcie Keď sa 26. apríla 1950 Klapálek dozvedel o odvolaní Ludvíka Svobodu z postu ministra národnej obrany, okamžite požiadal o zdravotnú dovolenku. Bolo mu vyhovené a 1. februára 1951 daný do trvalé výslužby. Perzekúciám však neunikol.
Bol sledovaný a 20. novembra 1952 o 23.30 hod. zatknutý. Obvinený bol zo sabotáže Košického vládneho programu v podmienkach česko-slovenskej armády. Týkalo sa to najmä organizácie, výcviku a výzbroje podľa vzoru sovietskej armády. Po takmer dvoch rokoch vyšetrovacej väzby bol Vojenským kolégiom Najvyššieho súdu v Prahe 13. novembra 1954 odsúdený na 6 rokov odňatia slobody, prepadnutia majetku a strate občianskych práv na 5 rokov. Súčasne mal povinnosť uhradiť náklady trestného konania.
Ešte počas vyšetrovacej väzby bol v roku 1953 vylúčený z Komunistickej strany Česko-slovenska a 13. februára 1954 bol rozkazom ministra národní obrany č. 306 zbavený hodnosti.
Po intervenciách sovietskej vodcu Nikitu Sergejeviča Chruščova a maršálov Sovietskeho zväzu Georgija Konstantinoviča Žukova a Ivana Stepanoviča Koneva bol v apríli 1956 prepustený z väzenia vo Valdiciach. Na jeho prepustení mal veľký podiel jeho priateľ Ludvík Svoboda, ktorý sa za neho prihováral u sovietov.