Anton Aškerc (* 9. január 1856, Senožete/Globoko† 10. jún 1912, Ľubľana) bol slovinský spisovateľ, prekladateľ, novinový redaktor a katolícky kňaz.
Patril k najvýznamnejším predstaviteľom slovinskej realistickej poézie na prelome 19. a 20. storočia. Jeho reputácia začala prudko klesať až s nástupom Otona Župančiča, Ivana Cankara a ďalších moderných básnikov.
Svoje básnické zbierky komponoval ako spojenie lyriky a rozprávačskej poézie. Po svojich počiatočných lyrických básňach (ľúbostných, vlasteneckých, reflexívnych) začal v roku 1882 publikovať balady a romance, až sa nakoniec takmer výlučne venoval epickej poézii.
Jeho tvorbu výrazne ovplyvnili slobodomyseľné, národné a sociálne idey, pričom v nej zdôrazňoval význam slobody myslenia a odporu voči útlaku. V cirkevnej tlači bol kritizovaný za svoje pochybnosti o katolíckych dogmách a za hľadanie „skutočnej“ etiky v ranom kresťanstve a orientálnej filozofii.
Život vľavo|náhľad|Aškercov dom v Senožetoch, dnes Slovinsko Aškerc sa narodil do chudobnej roľníckej rodiny ako najstarší zo siedmich detí. V matrike narodených je zapísané, že sa narodil v otcovom dome v Senožetoch. Podľa rodinného podania však jeho rodičia žili po svadbe v rokoch 1854 až 1858 v Globokom. Každopádne v Senožetoch Aškerc prežil detstvo a tamojší dom pokladal za svoj rodný.
V rokoch 1865 až 1868 (1. až 3. ročník) navštevoval slovinskú ľudovú školu v Šmarjete pri Rimskih Toplicah a 4. ročník absolvoval v Celji na nemeckej ľudovej škole. Aby si prehĺbil tradičné (a prevažne humanisticky orientované) vzdelanie, kupoval si po zošitoch populárny lexikón a oboznamoval sa aj s úspechmi prírodných vied.
Následne absolvoval v rokoch 1869 až 1877 osem ročníkov gymnázia, po ktorých nastúpil na štúdium teológie v kňazskom seminári v Maribore (1877 až 1881). Za kňaza bol vysvätený v roku 1880. Pre kňazstvo sa rozhodol na základe realistického posúdenia hmotných možností svojej rodiny a osobitne na želanie svojej tety Agaty (Ajtky), ktorá mu sčasti nahrádzala zosnulú matku a podporovala jeho vzdelanie.
náhľad|Anton Aškerc v 80. rokoch 19. storočia, fotografia|vľavo
Aškercov vzťah s cirkevnými predstaviteľmi bol veľmi problematický. V národno-obranných príspevkoch kritizoval nemecké úradovanie diecézneho ordinariátu a dôsledne sa usiloval o rovnoprávnosť slovinského jazyka vo verejných službách a pri cirkevných úradoch. To mu však spôsobovalo stále nové nedorozumenia s cirkevnou hierarchiou. Biskup Mihael Napotnik ho napokon po mnohých sťažnostiach disciplinárne pravidelne prekladal do odľahlých miest s ťažkými pracovnými podmienkami. Postupne preto Aškerc pôsobil ako kaplán na rôznych miestach: v rokoch 1881 až 1883 v Podsredi, 1883 až 1889 v Šmarju pri Jelšah, 1889 až 1891 v Juršinciach, 1891 až 1892 vo Vitanju, 1892 v Šmarjete (pri Rimskih Toplicah), 1892 až 1894 v Mozirju a 1894 až 1898 v Škalah (pri Velení).
Kvôli narastajúcemu konfliktu s cirkevným poriadkom odišiel Aškerc v roku 1898 predčasne do dôchodku. Po dohode s ľubľanským starostom Ivanom Hribarom požiadal o miesto archivára na miestnom magistráte. Spočiatku pôsobil ako archivár dočasný, od decembra 1899 až do svojej smrti ako archivár stály. Usporiadal archívne fondy, založil magistrátnu knižnicu a objednával slovinské periodiká z iných rakúskych krajín, čím doplnil fondy ľubľanskej lýcejnej knižnice, ktorá dovtedy zbierala len publikácie z územia Kraňska.
vľavo|náhľad|Franci Černelč, Anton Aškerc, socha, Dom slovinsko-bavorského priateľstva, Podsred (miesto, kde Aškerc pôsobil ako kaplán v rokoch 1881 až 1883)
Aškerc patril k najviac scestovaným a sčítaným Slovincom svojej doby. V roku 1885 sa pri tisícročnici smrti svätého Metoda zúčastnil na medzinárodnom stretnutí v Prahe a v roku 1907 na kongrese slobodomyseľných, kde bol zvolený za jedného z podpredsedov. Navštívil mnohé krajiny. V roku 1886 Chorvátsko (Đakovo so Strossmayerovou katedrálou v Slavónii), Bosnu (Sarajevo), Srbsko (Belehrad); v roku 1889 územie dnešného Slovenskakam pricestoval cez Budapešť, a Poľska (Krakov); v roku 1893 Bulharsko a Turecko (Konštantínopol); v roku 1899 Taliansko (Benátky, Capri, Florencia, Neapol, Pompeje, Rím); v rokoch 1901 až 1902 Rusko (Kyjev, Moskva, Petrohrad a Sevastopoľ a Kaukaz). V roku 1903 vydal Dva výlety do Ruska a navštívil Francúzsko (Paríž). V roku 1906 navštívil Egypt a v roku 1908 Grécko (Atény, Korint, Olympia).
náhľad|Avgust Berthold, Anton Aškerc pred pohrebom, fotografia, 1912Zomrel v roku 1912 na mŕtvicu v ľubľanskej krajinskej nemocnici.
Dielo Svoju prvú publikovanú báseň Sv. Ciril in Metod (Zgodnja Danica, 1877) pokladal Aškerc za nezrelý pokus, v dôsledku čoho ju spolu s ďalšími tromi básňami uverejnenými v Zgodnja Danica v rokoch 1880 až 1882 dôsledne zamlčoval. Ako prvú vždy uvádzal báseň Trije potniki. Nevyhnutnú tvorivú túžbu v ňom však pravdepodobne prebudila až nenaplniteľná láska ku grófke Pie Zabeo, ktorú spolu s jej bratmi počas prázdnin 1878/1879 vyučoval po slovinsky.
Poézii sa Aškerc začal vážnejšie venovať až v Podsredí, keď v Ljubljanskom zvone uverejnil vydarenú sociálnu báseň Anka (1883) a ľúbostné básne Javor in lipa (v cykle Pésni) a Oblaku (obe 1884, pod pseudonymom Nenad), venované tamojšej učiteľke Ani Pečovnikovej. Aškercova naratívna poézia sa páčila redaktorovi Ljubljanského zvona Franovi Levecovi, nadšenému z poetického realizmu, ktorý ho následne mentorsky povzbudzoval a pomáhal mu pri príprave prvej zbierky.
náhľad|Hinko Smrekar, Anton Aškerc (karikatúra), kresba, 1908, dnes: Muzej in galerije mesta Ljubljane, Ľubľana|vľavo
Svoju prvú samostatnú zbierku Balade in romance vydal Aškerc napokon skôr, než pôvodne plánoval. Jeho slobodomyseľné názory, prítomné v básňach aj polemikách, v ktorých sa postavil na stranu Simona Gregorčiča proti útokom biskupa Antona Mahniča, priviedli Mahniča k tomu, že sa v polemikách popri Gregorčičovi obrátil aj proti nemu. Keď Mahnič v Rimskom katolíku (1889) posmešne poznamenal, aby Aškercovi „ani len nenapadlo niekedy pozbierať svoje handry zo zvonových ročníkov a ponúkať ich slovinskému obecenstvu zabalené v peknej zbierke“, básnika to natoľko pobúrilo, že sa zo vzdoru rozhodol vydať zbierku pod vlastným menom.
Zbierka bola dôkazom, že sa Aškerc vedľa lyrika Gregorčiča rozvinul na majstra slovinskej naratívnej básne, čo pri vydaní knihy s nadšením uznali všetci okrem náboženských horlivcov na čele s Mahničom. Tí každé Gregorčičovo a Aškercovo vyjadrenie posudzovali len z nábožensko-dogmatického stanoviska, a preto ho úzkoprso odmietali, čo sa ho veľmi dotklo. Pri hľadaní východiska mu bol najväčšou oporou publicista, mecén a pedagóg Pavel Turner, ktorý po vydaní prvej zbierky (1890) sám vyhľadal kontakt s Aškercom.
Aškerc budoval svoje básnické zbierky ako spojenie lyriky a rozprávačskej poézie. V lyrike sa venoval osobným, cestovateľským i sociálnym motívom; v naratívnych básňach čerpal z domácich dejín, slovanského prostredia, biblických príbehov i zo súčasného života. V zbierke Lirske in epske poezije rozdelil texty na časť Lirika s cyklami Razni motivi, Iz popotnega dnevnika a Iz pesmarice neznanega siromaka a na časť Balade, legende, romance. Do popredia zaradil aj básne, ktoré boli v čase vydania predmetom polemík, napríklad Moja muza, Mi vstajamo a Jaz. V lyrike uplatňoval osobné, cestovateľské i sociálne motívy, kým v naratívnych básňach rozvíjal historické, legendové, biblické a spoločenské témy. V zbierke Nove poezije uverejnil najmä už skôr časopisecky publikované texty, rozdelené na lyrické a naratívne, pričom medzi sociálne ladené básne patria napríklad Delavčeva pesem o premogu a cyklus Pavliha na Jutrovem.
náhľad|Hinko Smrekar, Anton Aškerc ako kazateľ, pastel a akvarel na papieri, medzi 1907 a 1908, dnes: Muzej in galerije mesta Ljubljane, Ľubľana
Významnú časť Aškercovej tvorby tvorili balady, romance a rozsiahlejšie epické skladby. Patria k nim básne a zbierky Zlatorog, Primož Trubar, Mučeniki, Junaki, Jadranske bisere, Akropolis in piramide, ako aj neskoré skladby Poslednji Celjan a Atila v Emoni. V týchto dielach sa obracal k slovinským dejinám, slovanským námetom, reformácii, protitureckým a národnooslobodzovacím bojom i k antickej minulosti. Aškercov epos sa postupne približoval k realistickému zmýšľaniu, čoraz rozhodnejšie vyjadroval národné povedomie, spochybňoval katolícke a akékoľvek iné dogmy a hľadal riešenia v iných (východných) náboženstvách a slobodomyseľnosti a nakoniec vyostril svoj pohľad na sociálnu otázku odsúdením spoločenského poriadku. Jeho neskoršie zbierky však už neboli prijímané jednoznačne priaznivo a časť kritiky ich pokladala za slabšie než diela z jeho vrcholného obdobia.
Aškerc bol aj významným publicistom, literárnym kritikom a redaktorom. V rokoch 1900 až 1902 redigoval časopis Ljubljanski zvon, ktorý sa usiloval profilovať ako moderný literárny a kultúrny mesačník. V roku 1901 mu dal podtitul Mesečnik za književnost in prosveto. Písal literárne eseje, recenzie a polemiky o súdobej slovinskej i európskej literatúre, o divadle, výtvarnom umení, slobode myslenia a sociálnych otázkach. Venoval sa aj dráme. Jeho hra Izmajlov mala roku 1900 premiéru v ľubľanskom Krajinskom divadle, no po slabšom úspechu už ďalšie jednoaktovky (Red sv. Jurja a Tujka) neuviedol. Okrem toho pripravil na knižné vydanie aj diela iných autorov, ako napríklad Poezije od Dragotina Ketteho (1900) a vydanie Prešernových básní, ktoré vyvolali polemické reakcie literárnej verejnosti.
Dôležitá bola aj Aškercova prekladateľská a kultúrno-organizačná činnosť. Prekladal z ruštiny, češtiny, nemčiny a chorvátčiny. Po smrti Ivana Vesela prevzal prípravu Ruskej antológie, ktorú výrazne doplnil a do ktorej prispel prepismi 139 básní od 58 básnikov. Jeho vlastné básne boli prekladané do viacerých európskych jazykov a viaceré zhudobnili skladatelia ako Benjamin Ipavec, Risto Savin, Matija Tomc a Marjan Kozina.
Preklady V češtine vyšiel výber jeho básní: (s úvodom Jaromíra Boreckého)
Referencie
Iné projekty
Kategória:Slovinskí básnici Kategória:Slovinskí prekladatelia Kategória:Slovinskí archivári Kategória:Slovinskí redaktori Kategória:Slovinskí rímskokatolícki kňazi