Proces proti velezradným fabrikantom, veľkostatkárom a zapredancom alebo proces s Viliamom Žingorom a spol. 19.21. októbra 1950 pred senátom Krajského súdu v Bratislave bol prvým z vykonštruovaných politických procesov v Československu proti partizánskemu veliteľovi a jedným z najväčších politických procesoch v Československu. Z ôsmich obžalovaných, ktorí podľa Štátnej prokuratúry založili „ilegálnu protištátnu organizáciu, cieľom ktorej bolo vo vhodnom čase ... vyvolať na Slovensku ozbrojené povstanie, násilím zhodiť ľudovodemokratické štátne zriadenie v ČSR, nastoliť u nás kapitalistický spoločenský poriadok a začleniť ČSR do bloku západných kapitalistických štátov a do nimi pripravovanej tzv. Únie stredoeurópskych štátov.“, boli Viliam Žingor, Samuel Bibza a Ladislav Nosák odsúdení na trest smrti, Jozef Kubík a Alexander Pavlis na doživotie, Jozef Hrušák, Ján Lichner a Elena Bulubášová na 25, 17 a 12 rokov odňatia slobody.
Predohra Viliam Žingor, narodený 30. júla 1912 v turčianskej obci Bystrička, bol pôvodným povolaním úradník. V júli 1943 odmietol nastúpiť vojenskú službu na východnom fronte a odišiel do hôr, kde na jar 1944 spolu s ďalšími dezertérmi, dobrovoľníkmi a vojnovými utečencami z nemeckých zajateckých táborov založil partizánsku skupinu. Tá sa stala základom 2. slovenskej partizánskej brigády generála Milana Rastislava Štefánika. Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa brigáda zúčastnila bojov o Rajeckú dolinu. Od októbra 1944 až do spojenia s Červenou armádou sa brigáda sústredila na obranu vlastných táborov a vykonávala diverznú činnosť.
Po skončení vojny Žingor pôsobil v hodnosti majora ako zástupca náčelníka Zboru národnej bezpečnosti pre stredné Slovensko.
Vstúpil do Komunistickej strany Slovenska. 28. augusta 1945 po nátlaku partizánov na povereníka vnútra Gustáva Husáka získal mandát poslanca Slovenskej národnej rady. V júli 1945 sa stal generálnym tajomníkom a v auguste 1946 úradujúcim predsedom Zväzu slovenských partizánov. Zakrátko však zistil, že praktiky komunistov sú v úplnom rozpore s jeho ideálmi a v roku 1947 z KSS vystúpil. Zároveň ukončil pracovný pomer v ZNB a vzdal sa členstva v ZSP.
Vzhľadom na odmietavé stanovisko ku komunistickému februárovému prevratu bol Viliam Žingor už 27. februára 1948 zbavený poslaneckého mandátu SNR a ŠtB ho zaradila medzi „možných odporcov nového režimu". Žingor bol neustále sledovaný a čelil existenčným problémom, nakoľko prišiel o prácu a nikde sa nemohol trvale zamestnať. Z tohto dôvodu preto prijal na jar 1949 ponuku bývalého spolubojovníka Vladislava Kováča, a spoločne s Elenou Lamošovou, svojou tehotnou družkou, a jej synom Ľuborom sa ubytovali v Kováčovej chate v Západných Tatrách. 1. mája 1949 sa objavili dva dokumenty, „výzva Štábu ochrany demokracie“ alebo aj „Posolstvo č. 1“, a „program Štábu ochrany demokracie“ budúceho politického a štátoprávneho usporiadania Slovenska alebo aj „Posolstvo č. 2“. Autentickosť týchto dokumentov je sporná, hoci sa k nim vo výpovediach po zatknutí Viliam Žingor priznal.
Zatknutie ŠtB poslúžilo Žingorovo náhle zmiznutie ako zámienka na vyfabrikovanie obvinenia, že v horách založil tajnú protištátnu organizáciu. Pátranie po partizánskom veliteľovi dlho neprinášalo výsledky. Žingorov úkryt sa podarilo odhaliť až na základe indiskrétnosti dcéry pôrodnej babice. Žingor bol zatknutý v rámci akcie „Turiec" 27. novembra 1949. Súčasne došlo k uväzneniu ďalších 77 osôb, ktoré boli obvinené z členstva vo fiktívnej Žingorovej protištátnej skupine. V tomto okruhu sa okrem účastníkov odboja sa medzi nachádzali demokratickí politici, bývalí fabrikanti a veľkostatkári.
Príprava procesu 8. decembra 1949 bol Viliam Žingor prevezený do Prahy, kde bol vystavený brutálnym nezákonným vyšetrovacím metódam. Napriek mučeniu odmietol vyzradiť mená ľudí, ktorí mu poskytovali počas jeho ukrývania sa pomoc. ŠtB chcela pôvodne na lavicu obžalovaných posadiť desať až trinásť osôb, ale z obavy, že by niektorý z ďalších obvinených mohol pred súdom vypovedať o neľudských vypočúvacích praktikách(napríklad správa vyšetrovateľa ŠtB mjr. V Kolářa o stave vyšetrovania osôb v skupine V. Žingor a spol. z 25. septembra 1950 konštatuje stav pripravenosti 9 vyšetrovaných, pričom uvádza, že Franko, Kubiš a Kubík boli počas vyšetrovania veľmi bití) bolo nakoniec pred súd postavených len 8 osôb, okrem Viliama Žingora „bývalý fabrikant“ Samuel Bibza, „správca veľkostatku“ Ladislav Nosák, „bývalý veľkostatkár“ Jozef Kubík, prednosta železničnej stanice v Turanoch Alexander Pavlis, „bývalý fabrikant“ Jozef Hrušák, „úderníčka“ Elena Balubášová a bývalý štátny tajomník pri MNO„známy reakcionár a argalášsky exponent“ Ján Lichner.
18. októbra 1950, v prvý deň procesu rozhodla komisia pre schvaľovanie najvyšších trestov o treste smrti pre Viliama Žingora, Samuela Bibzu a Ladislava Nosáka.
Proces náhľad|vpravo|Titulná strana brožúry „Proces proti velezradným fabrikantom, veľkostatkárom a zapredancom“ vydanej slovenským povereníctvom spravodlivosti v roku 1950 Súdne pojednávanie so Žingorom a jeho siedmimi „spolupáchateľmi" sa konalo 18.21. októbra 1950 pred štátnym súdom v Bratislave. Predsedom senátu bol Karol Bedrna, v tom čase viceprezident štátneho súdu. Členmi senátu bol sudca z povolania Dr. Vojtech Gemeiner (predseda senátu Krajského súdu v Bratislave) a sudcovia z ľudu Matej Župančič (správca budovy ONP v Bratislave) a Ján Andel (robotník). Žalobcom bol Ondrej Újhelyi, námestník štátneho prokurátora, a Dr. Rudolf Mozolányi. Obhajcami boli Dr. Štefan Kráľ (zastupoval Jozefa Kubíka a Alexandra Pavlisa), Dr. Vojtech Telek (zastupoval Samuela Bibzu a Jozefa Hrušáka), Dr. Martin Vietor (hájil Evu Bulubášovú a Viliama Žingora) a Dr. Arpád BalogDénes (obhajca Ladislava Nosáka a Jána Lichnera).
Obžaloba prokurátora Ondrej Újhelyi uvádzala, že obvinení Viliam Žingor, Samuel Bibza, Ladislav Nosák, Jozef Kubík, Alexander Pavlis, Jozef Hrušák a Ján Lichner spáchali zločin velezrady a okrem toho Viliam Žingor, Samuel Bibza, Ladislav Nosák a Alexander Pavlis aj zločin vyzvedačstva. Eva Bulubášová bola obžalovaná z pomocníctva k vyzvedačstvu.
Pojednávanie bolo zahájené vypočúvaním Viliama Žingora. Počas výpovede sa riešili nasledovné záležitosti: Žingorove rodinné pomery a jeho mimomanželský vzťah, v lete 1944 sa okolo Žingora sústredilo údajne 750 ľudí, no Žingor nepodniká žiadnu akciu. „Potom prišlo povstanie. ... Mnoho partizánov padlo v tvrdých bojoch s presilou. Žingor, Bibza, Nosák a jemu podobní nepadli.“ Na otázku, či sa zúčastnil bojov, Žingor odpovedá, že dva razy. Od novembra 1944 do apríla „žiadna akcia“. Žingor údajne vstúpil do KSS, lebo v Demokratickej strane boli ľudia, ktorí sa stavali v roku 1937 proti jeho prijatiu do zamestnania, ako Ursíny. Žingorovo presadzovanie nadstraníckosti v Zväze slovenských partizánov sa malo diať v súlade so zámermi Demokratickej strany, Žingor rozbíjal ZSP, po februári 1948 mal Žingor odísť do ilegality a pripravovať založenie novej strany „Obrana demokracie“, Žingor priznáva, že je vojnový štváč, spomína podporu iného bývalého partizánskeho veliteľa Jozefa Trojana pre svoje plány a Trojanovu účasť na vraždách „dvoch riaditeľov“, Žingor priznáva, že organizoval povstanie, počas výpovede opisuje vznik skupiny Bibza, Pavlík, Kubík, Nosák, finančné prepojenia, získavanie zbraní, prípravu na vojnu.
Továrnik Samuel Bibza vo výpovedi doznal, že sa pridal na stranu reakcie kvôli odňatiu továrne. Spomínal zároveň činnosť istého Želenského a pplk. Procházku, ktorí mali sprostredkovať spojenie na armádu.
Ladislav Nosák usvedčoval vo výpovedi chynorianskeho továrnika Hrušáka, že poskytol 300 000 Kčs a doznal, že organizoval protištátne schôdzky s americkými agentmi.
Jozef Kubík, veľkostatkár v Trebostova, sa doznal k zapojeniu sa do protištátnej činnosti v Turci. Očakával príjem zbraní od Procházku.
Jozef Pavlis, prednosta železničnej stanice, sa mal podľa doznania zapojiť do ilegálnych aktivít na základe svojho kresťanského presvedčenia, „podľa smerníc Vatikánskeho rozhlasu“. Mal očakávať dodávku zbraní od Procházku a pripravovať sa na železničné sabotáže.
Pri výpovedi Jána Lichnera, čelného predstaviteľa predvojnovej agrárnej strany súd rozoberal predvojnové pomery v poľnohospodárstve, exekúcie roľníkov, streľbu v Košútoch Odstúpenie ministrov Demokratickej strany vo februári 1948 z vlády súd interpretoval ako pokus o „puč“ proti vláde. Lichner následne mal udržiavať styky s emigrantami, Žingorovou skupinou, chystať sa na emigráciu.
Podobne ako pri iných politických procesoch prichádzali stovky telegramov a rezolúcií zo závodov, jednotných roľníckych družstiev a masových organizácií požadujúcich potrestanie obžalovaných. Časť rezolúcií bola prečítaná predsedom senátu počas súdu.
Rezolúciu partizánskych veliteľov adresovanú Štátnemu súdu zo dňa 20. októbra 1950 žiadajúcu o prísne potrestanie V. Žingora a spol. podpísalo 10 veliteľov a komisárov partizánskych oddielov, medzi nimi Anton Šagát, Juraj Špitzer, Samuel Falťan, Karol Tomaščik, Ján Zeman. Spolupodpísaný Ladislav Kalina, bývalý veliteľ partizánskej brigády „Za oslobodenie Slovanov“ v roku 1968 tvrdil, že jeho a podpis Ernesta Bielika (veliteľa partizánskej brigády „Jánošík“) na rezolúcii boli sfalšované. Samuel Falťan a Ján Zeman 21. októbra protestovali u Karla Bedrnu za Zväz slovenských partizánov proti tomu, ako je vedený proces, „neboť je prý tím snižována činnost všech partyzánů, neboť prý Žingor skutečně bojoval jako partyzánsky velitel, o tom prý každý ví.“ Zástupca krajského veliteľa ŠtB v Bratislave Šimon Čermák, u ktorého bol protest podaný, sa vyjadril, že „oba jmenovaní (Falťan, Zeman) mohou co nejdřívě také očekávati, že se sami dostanou před soud.“
Rozsudok Žingora spolu s členmi štábu jeho partizánskej brigády Samuelom Bibzom a Ladislavom Nosákom odsúdili za velezradu a vyzvedačstvo na trest smrti a na peňažné tresty (Žingor a Nosák 50 000 Kčs, Bibza 200 000 Kčs).
Jozef Kubík a Alexander Pavlis dostali doživotný trest odňatia slobody a peňažné tresty (Kubík 500 000, Pavlis 50 000).
Jozefovi Hrušákovi, Jánovi Lichnerovi a Elene Bulubášovej vymeral senát tresty odňatia slobody v dĺžke 25, 17 a 12 rokov a peňažné tresty (Hrušák 300 000 Kčs, Lichner 200 000 Kčs a Bulubášová 50 000 Kčs).
Zároveň bola nariadená konfiškácia majetku všetkých obvinených.
Poprava odsúdených na smrť sa uskutočnila v skorých ranných hodinách 18. decembra 1950.
Propagandistické využitie procesu Proces bol využitý v tlači aj rozhlase. Bratislavský rozhlas vysielal polhodinové vstupy z procesu s príslušným komentárom. Počas prestávok boli vysielané interview s úderníkmi sledujúcimi proces, v ktorých títo opisovali dojmy z procesu, odsudzovali obžalovaných a žiadali ich prísne potrestanie.
Povereníctvo spravodlivosti vydalo o procese brožúru „Proces proti velezradným fabrikantom, veľkostatkárom a zapredancom (Žingor a jeho spoločníci pred Štátnym súdom)“. Autorom brožúry bol v tom čase prominentný komunistický novinár Ladislav Mňačko. Podľa svojich vlastných slov v knihe od Jozefa Leikertazlyhal. Dal sa zneužiť na politickú objednávku ÚV KSS, a preto s odstupom mnohých rokov skonštatoval: „na Žingorovej tragédii som sa podieľal aj ja – čiže aj ja som zabil Viliama Žingora.“
Rehabilitácia Proces rehabilitácie odsúdených zahájil v roku 1964 odsúdený Jozef Kubík žiadosťou o preskúmanie svojho procesu. V žiadosti Kubík písal, že vyšetrovanie bolo vykonávané „neľudským spôsobom“ tak, že v každom vyšetrovanom vyvolávalo snahu ukončiť toto neznesiteľné štádium aj za cenu doznania sa k činom nespáchaným. Zároveň uviedol, že vedúcu úlohu v jeho prípade hrali pplk. Procházka, kpt. Želenský a Ivan Šimko, ktorí vôbec neboli súdení a obžalovaní mali zakázané ich zmieňovať, čím vyvstala otázka, či nešlo o provokatérov.
29. apríla 1968 senát krajského súdu v Banskej Bystrici pod vedením dr. Ivana Bartla vyniesol rehabilitačný rozsudok vo veci „Viliam Žingor a spol.“