Vasyľ Ivanovyč Zinkevyč alebo len Vasyľ Zinkevyč (; * 1. máj 1945, Vaskivci) je ukrajinský spevák estrádnej (populárnej a ľudovej) hudby a herec. Hral v populárnom filmovom muzikáli Červona ruta a niekoľkých ďalších televíznych muzikáloch. Nahral niekoľko platní a kaziet.
Zinkevyč patrí k najvýraznejším osobnostiam ukrajinskej populárnej hudby druhej polovice 20. storočia. Počas svojho života získal viacero ocenení. V roku 1986 získal titul Národný umelec Ukrajinskej SSR, v roku 1994 sa stal laureátom Štátnej ceny Ukrajiny Tarasa Ševčenka a v roku 2009 získal titul Hrdina Ukrajiny. Je tiež držiteľom všetkých stupňov Radu „Za zásluhy“ (1999, 2005), Radu kniežaťa Jaroslava Múdreho V. stupňa (2009), IV. stupňa (2020) a III. stupňa (2025).
O osobnom živote Vasyľa Zinkevyča sa vie len málo, pretože sa o ňom výraznejšie nikdy nevyjadroval. Má dvoch synov, Bohdana a Vasyľa, ktorí sa tiež venovali hudbe, ale v rôznych žánroch.
Život Vasyľ Zinkevyč sa narodil v roku 1945 v dnešnej Chmeľnyckej oblasti. Jeho matka, Hanna Prokopivna, pracovala na družstve, jeho otec, Ivan Charytonovyč Zinkevyč, bol veterinárom a vo voľnom čase viedol cirkevný zbor. Vasyľ sa už v školských rokoch aktívne zúčastňoval ochotníckych predstavení. V 60. rokoch 20. storočia študoval na Vyžnyckom učilišti úžitkového umenia, čo mu neskôr umožnilo vytvárať vlastné kreatívne kostýmy. Neskôr, v roku 1991 absolvoval Rivnenský inštitút kultúry.
Prielom v jeho umeleckej kariére nastal po tom, čo sa stal sólistom v hudobnom súbore Smerička z Vyžnyce, kde spieval piesne v štýle beatu. Súbor sa stal jedným z prvých vokálno‑inštrumentálnych ansámblov v ZSSR a rozvíjal tradície hudby The Beatles na ukrajinskom národnom základe.
V roku 1973 sa „Smerička“ stala profesionálnym kolektívom Černivickej filharmónie a Zinkevyč spolu s Nazaryjom Jaremčukom boli jeho sólistami. Zúčastnil sa tiež na nakrúcaní hudobného filmu Červona ruta (1971), kde súbor vystúpil vo svojich tradičných kostýmoch navrhnutých Zinkevyčom a Allou Dutkyvskou. Spájanie západného hudobného, resp. umeleckého štýlu s ukrajinskou ľudovou hudbou však vyvolalo nespokojnosť komunistickej straníckej nomenklatúry. Obzvlášť kritizovaná bola Smerička po uvedení televízneho filmu Vystupaje ansambľ Smerička („Súbor Smerička vystupuje“), ktorý v roku 1975 natočila estónska televízia. V dôsledku opakujúcej sa šikany Zinkevyč napokon skupinu opustil a presťahoval sa do Lucku. Toto mesto ho neskôr poctilo čestným občianstvom.
Od roku 1975 pôsobil Zinkevyč ako sólista vo Volynskej oblastnej filharmónii, pričom v rokoch 1980 až 2000 bol zároveň umeleckým vedúcim tamojšieho vokálno-inštrumentálneho súboru Svitiaz. V jeho repertoári boli staršie piesne Volodymyra Mychajlovyča Ivasiuka, i piesne od Ihora Dmytrovyča Poklada či Hammu Skupinského. Interpretoval aj samotné ukrajinské ľudové piesne.
Počas svojej hudobnej kariéry viedol Zinkevyč aktívnu koncertnú činnosť. Hosťoval nielen v krajinách Sovietskeho zväzu, ale aj v Poľsku, Rumunsku, na Slovensku, v Česku, Maďarsku, Fínsku a Nemecku. Bol tiež predsedom poroty viacerých celoukrajinských súťaží. V 20. rokoch 21. storočia verejne vystupoval už len sporadicky. V roku 2024 napríklad vystúpil počas koncertu k 75. narodeninám speváka Ivana Popovyča.
Referencie
Iné projekty
Kategória:Ukrajinskí speváci Kategória:Ukrajinskí herci Kategória:Hrdinovia Ukrajiny