Chóliambos (z gréc. – chóliambos = krívajúci iambos; iné názvy: skazón z gréc. = krívajúci, Hippónakteus) predstavuje v antickej metrike špecifickú modifikáciu iambického trimetra. Ide o verš, v ktorom je očakávaná vzostupná tendencia v poslednej stope nahradená zostupným rytmom, čo vyvoláva charakteristický dojem rytmického „zakopnutia“ alebo „krívania“.Murray, G.: A History of Ancient Greek Literature. New York, 1903, s. 88.
Štruktúra a metrická schéma Chóliambos pozostáva z troch iambických dypódií (spolu šesť stôp). Zásadná zmena nastáva v šiestej stope, kde je namiesto iambu (◡—) použitý trochej (—◡) alebo spondej (——). Tento náhly prechod z rýchleho iambického tempa na ťažkopádny záver vytvára disharmonický účinok.
Metrická schéma (— dlhá slabika, ⏑ krátka slabika, × anceps): × — ⏑ — | × — ⏑ — | ⏑ — — —
Z technického hľadiska sa chóliambos vyznačuje týmito prvkami: Tretí anceps: Na rozdiel od klasického trimetra musí byť tretí anceps (štvrtá slabika od konca) vždy krátka.Woodard, R. D.: The Ancient Languages of Europe. Cambridge University Press, 2008. Cezúra (predel): Najčastejšie sa vyskytuje po piatej slabike (penthemimerés), menej často po siedmej slabike (hefthemimerés). Estetický účinok: Deštrukcia plynulého rytmu tesne pred koncom verša dodáva chóliambu ironickú až výsmešnú silu. Vďaka tomu sa stal ideálnym nástrojom pre satiru a komiku.Minor, J.: Neuhochdeutsche Metrik. Ein Handbuch. Štrasburg, 1902, s. 277.
Antická literatúra V gréckej poézii sa chóliambos spája predovšetkým s iónskym satirikom Hippónakom (6. stor. pred Kr.), ktorý ním nahradil klasický iambos, aby podčiarkol agresívny a realistický tón svojej poézie. V období helenizmu tento rozmer oživili: Kallimachos – vo svojich jamboch ním spracovával didaktické témy. Héróndas – využíval ho v mimiamboch (krátkych scénkach zo všedného života). Babrios – v chóliamboch písal svoje veršované bájky.Borecký, B.: Antická literatura. Praha: Svoboda, 1972, s. 104.
V rímskej literatúre prevzali chóliambos autori ako Catullus (napr. básne č. 8, 22 a 39), Vergílius, Petronius či Martialis, ktorý ním v epigramoch dosahoval údernú pointu.Conte, G. B.: Dějiny římské literatury. Praha, 2003.
Recepcia v novovekej poézii V novoveku sa k chóliambu vracali básnici, ktorí hľadali formu pre ironickú reflexiu alebo satirický útok. V európskom kontexte sa tento rozmer stal metaforou pre „krívajúcu“ umeleckú kritiku alebo nedokonalosť ľudského charakteru.
K najvýznamnejším autorom, ktorí chóliambos integrovali do modernej poézie, patria: August Wilhelm Schlegel – využil metrickú nepravidelnosť chóliambu ako ironický obraz pre dobovú literárnu kritiku. Vo svojich teoretických prácach zdôrazňoval, že disonancia chóliambu má slúžiť ako nástroj na demaskovanie pretvárky.Schlegel, A. W.: Sämtliche Werke. Band 2, Lipsko, 1846, s. 34. Friedrich Rückert – majstrovsky prepojil „krívavý“ rytmus s humornými námetmi. Jeho chóliamby neskôr zhudobnil Carl Loewe, čím sa špecifický pohyb tohto verša preniesol aj do oblasti klasickej hudby. August von Platen – pridržiaval sa prísneho antického vzoru (nerymovaný verš) a využíval ho v reflexívnej lyrike.
Hoci moderná poézia zväčša zachováva nerymovanú podobu chóliambu, niektorí autori experimentovali aj s rýmovanými variáciami, čím posúvali disonanciu verša smerom k novej zvukovej estetike.Knörrich, O.: Lexikon lyrischer Formen. Stuttgart: Kröner, 1992, s. 36.
Referencie
Literatúra BORECKÝ, Bořivoj. Antická literatura. Praha: Svoboda, 1972. CONTE, Gian Biagio. Dějiny římské literatury. Praha: Koniasch Latin Press, 2003. ISBN 80-85917-08-3. MINOR, Jakob. Neuhochdeutsche Metrik. Ein Handbuch''. 2. vyd. Štrasburg: Trübner, 1902.
Pozri aj Jamb Satira
Kategória:Literárne pojmy Kategória:Básnické formy