Ptolemaios XII. Theos Filopatór Filadelfos Neos Dionyzos (; * cca 117 – 103 pred Kr. – † 51 pred Kr.), známejší pod prídomkom Aulétés ( – „Pištec“), bol egyptský faraón z dynastie Ptolemaiovcov. Vládol v rokoch 80 – 58 pred Kr. a po vyhnanstve opäť v rokoch 55 – 51 pred Kr.
Jeho vláda bola definovaná hlbokou finančnou krízou a rastúcou závislosťou od Rímskej republiky, ktorá v tom čase už dominovala Stredomoriu. Bol otcom slávnej Kleopatry VII. a jeho úsilie o udržanie moci pomocou rímskych úplatkov a spojenectiev pripravilo pôdu pre neskoršie začlenenie Egypta do Rímskej ríše. Okrem oficiálnych mien bol známy aj ako Nothos (Bastard), čo odkazovalo na nejasnosti okolo legitimity jeho pôvodu.TYLDESLEY, Joyce. Cleopatra: Last Queen of Egypt. New York: Basic Books, 2008, s. 13. ISBN 978-0465018925.
Pôvod a mladosť Ptolemaios XII. bol synom kráľa Ptolemaia IX. Sótéra II. Identita jeho matky je predmetom historických diskusií; hoci sa často uvádza Kleopatra Seléna I., antické pramene ho označovali za nelegitímneho syna (nothos), čo naznačuje, že jeho matkou mohla byť kráľova konkubína, pravdepodobne egyptského pôvodu.
Mladé roky strávil v tieni dynastických vojen medzi svojím otcom a strýkom Ptolemaiom X. Počas týchto nepokojov bol v roku 103 pred Kr. poslaný spolu so svojimi bratmi na ostrov Kós, aby bol v bezpečí. Tam ho však v roku 88 pred Kr. zajal pontský kráľ Mithridates VI. Eupatór, na ktorého dvore následne žil ako čestný zajatec.HÖLBL, Günther. A History of the Ptolemaic Empire. London: Routledge, 2001, s. 222. ISBN 978-0415201452.
Pôvod a detstvo
Ptolemaios XII. bol členom dynastie Ptolemaiovcov, ktorá vládla Egyptu od čias diadocha Ptolemaia I. Sótéra. Narodil sa pravdepodobne v rokoch 117 až 116 pred Kr. (hoci staršie odhady posúvajú dátum k roku 103 pred Kr.) ako syn kráľa Ptolemaia IX. Sótéra II. (Lathyra).
Otázka legitimity a matky Identita jeho matky je jednou z najdiskutovanejších tém ptolemaiovskej genealógie a má zásadný historický význam, pretože od nej závisela legitimita jeho nároku na trón. Existuje niekoľko vedeckých teórií: Egyptská konkubína: Najrozšírenejšia teória, podporená antickými prameňmi (napr. Pausanias), uvádza, že Ptolemaios XII. bol nelegitímnym synom (nothos), ktorého Sótér II. splodil s neznámou konkubínou. To by vysvetľovalo, prečo ho Alexandrijčania a neskôr rímski senátori s obľubou nazývali „Bastard“. Egyptská aristokratka: Historik Werner Huß navrhol, že jeho matkou mohla byť vznešená Egypťanka z mocného rodu veľkňazov boha Ptaha z Menfidy. Tento pôvod by mu zabezpečil silnú podporu domáceho obyvateľstva, no v očiach Grékov by bol stále považovaný za nelegitímneho.HUß, Werner. Die Herkunft der Kleopatra Philopator. In: Aegyptus. Roč. 70, 1990, s. 191 – 203. Kleopatra Seléna I.: Niektorí historici predpokladajú, že bol synom druhej manželky Sótéra II., Kleopatry Selény. V tomto prípade by bola jeho „nelegitimita“ len neskoršou propagandou jeho nepriateľov. Proti však hovorí fakt, že samotná Seléna v roku 80 pred Kr. spochybnila nárok svojich synov v prospech svojich detí z druhého manželstva so seleukovským kráľom.HÖLBL, Günther. A History of the Ptolemaic Empire. London: Routledge, 2001, s. 222. ISBN 978-0415201452.
Ptolemaios XII. mal brata, známeho ako Ptolemaios z Cypru, ktorý neskôr vládol na tomto ostrove, a sestru (alebo sesternicu) Kleopatru V. Tryfainu, ktorá sa stala jeho manželkou. Jeho jedinou nespochybniteľne legitímnou sestrou bola zrejme len Bereniké III.BIERBRIER, Morris L. Historical Dictionary of Ancient Egypt. Lanham: Scarecrow Press, 2008, s. 187. ISBN 978-0810857940.
Mladosť v exile (103 – 80 pred Kr.) Mladý princ vyrastal v období brutálnych rodinných vojen. V roku 103 pred Kr. ho jeho stará mama, kráľovná Kleopatra III., poslala spolu s bratmi a kráľovským pokladom na ostrov Kós, aby ich uchránila pred bojmi. Tam sa však v roku 88 pred Kr. dostal do rúk pontského kráľa Mithridata VI. Eupatora, ktorý viedol vojnu proti Rímu. Na Mithridatovom dvore prežil Ptolemaios XII. niekoľko rokov ako čestný zajatec. Táto skúsenosť – život na dvore brilantného, no bezohľadného orientálneho monarchu, ktorý bojoval so svetovou mocnosťou Rímom – zásadne sformovala jeho neskoršiu opatrnosť a politický pragmatizmus.
Nástup na trón (80 pred Kr.) V roku 80 pred Kr. došlo v Alexandrii k politickému vákuu. Po smrti Ptolemaia IX. Sótéra II. (marec 80 pred Kr.) krátko vládla jeho dcéra Bereniké III. Pod tlakom rímskeho diktátora Sullu sa musela vydať za svojho nevlastného syna a bratranca Ptolemaia XI., ktorý žil v rímskom exile. Ten ju však už po 19 dňoch manželstva nechal zavraždiť, čo vyvolalo v meste masovú vzburu. Rozvášnený dav vtrhol do paláca a Ptolemaia XI. ubil na smrť.WHITEHORNE, John. Cleopatras. London: Routledge, 2002, s. 208. ISBN 978-0415057301.
Keďže nezostal žiaden ďalší legitímny mužský dedič, Alexandrijčania povolali z pontského exilu dvoch nelegitímnych synov Sótéra II. Starší z nich bol vyhlásený za kráľa Egypta ako Ptolemaios XII. a mladší získal vládu nad Cyprom ako Ptolemaios z Cypru. Krátko po nástupe na trón sa Ptolemaios XII. oženil so svojou sestrou (alebo sesternicou) Kleopatrou V. Tryfainou, aby posilnil legitimitu svojej vlády v očiach domáceho obyvateľstva.
vľavo|náhľad|220px|Tradičná egyptská socha Ptolemaia XII. nájdená vo Fajjúme (Grécko-rímske múzeum, Alexandria)
Hoci ho obyvatelia Egypta prijali, jeho medzinárodná pozícia bola od začiatku neistá. Rím jeho nárok oficiálne neuznal, pričom niektorí rímski politici argumentovali existenciou pochybného testamentu Ptolemaia XI., ktorý mal údajne odkázať Egypt Rímskej republike. Táto neustála hrozba rímskej anexie sa stala ústredným motívom celej jeho politiky.
Prvé obdobie vlády (80 – 58 pred Kr.) Hneď po nástupe sa Ptolemaios XII. snažil získať rímske uznanie. V Egypte vystupoval ako tradičný faraón; v roku 76 pred Kr. sa nechal slávnostne korunovať v Menfide najvyšším kňazom boha Ptaha, čím si naklonil mocné egyptské kňazstvo. Práve v tomto období sa začal štylizovať do postavy „Nového Dionýza“ (Neos Dionysos), čo odkazovalo na jeho záľubu v náboženských procesiách, hudbe a víne.
Jeho prezývka Aulétés (Pištec) pochádzala z jeho vášne pre hru na dychový nástroj aulos. Antickí grécki historici (napr. Strabón) ho za to kritizovali a považovali za nedôstojné, aby sa panovník zúčastňoval hudobných súťaží, no pre Ptolemaia to bol spôsob, ako demonštrovať svoju oddanosť dionýzovskému kultu.STRABÓN, Geographika XVII, 1. 11.
Vnútorná politika a podpora egyptských kultov Ptolemaios XII. si uvedomoval, že jeho moc v nepokojnej Alexandrii závisí od podpory domáceho egyptského obyvateľstva a vplyvného kňazstva. V roku 76 pred Kr. vymenoval len 14-ročného Psenptaha III. za najvyššieho kňaza boha Ptaha v Menfide. Tento strategický krok vyvrcholil faraónovou korunováciou v starobylom hlavnom meste, čím Ptolemaios demonštroval kontinuitu s dávnymi dynastiami. Psenptah III. bol následne v Alexandrii vyhlásený za „faraónovho proroka“, čo upevnilo puto medzi palácom a chrámami.
V rámci ústretovosti k domácej elite sa kráľ pravdepodobne okolo roku 69 pred Kr. začal vzďaľovať od svojej sestry-manželky Kleopatry V. a nadviazal vzťah s neznámou ženou z vysokých egyptských kruhov (pravdepodobne matkou jeho neskorších detí vrátane Kleopatry VII.).HAZZARD, R. A. Imagination of a Monarchy: Studies in Ptolemaic Propaganda. Toronto: University of Toronto Press, 2000, s. 146. ISBN 978-0802043139.
Jeho oddanosť náboženským povinnostiam sa prejavila aj v monumentálnej stavebnej činnosti: Nechal dokončiť veľkolepý Chrám v Edfu (zasvätený Horovi), ktorého výstavba trvala s prestávkami takmer 180 rokov. Začal s výstavbou rozsiahleho chrámového komplexu v Dendere (zasvätený Hathor).GRANT, Michael. Cleopatra. London: Weidenfeld & Nicolson, 1972, s. 20. ISBN 978-0297995272.
Okrem náboženstva sa kráľ zameral na ekonomiku. V roku 62 pred Kr. vymenoval vplyvného úradníka Kallimacha za správcu oblasti Červeného mora a Indického oceánu, čo viedlo k rozkvetu obchodu s východnou Afrikou a Indiou a k zvýšeniu kráľovských príjmov, ktoré nutne potreboval na rímsku diplomaciu.
Egypt v tieni rímskej expanzie Ptolemaiova legitimita bola neustále spochybňovaná nielen v Ríme, ale aj u susedných Seleukovcov. Okolo roku 75 pred Kr. sa seleukovská kráľovná Kleopatra Seléna I. pokúsila na rímskom senáte presadiť nárok svojich synov na egyptský trón, no neúspešne.WHITEHORNE, John. Cleopatras. London: Routledge, 2002, s. 184. ISBN 978-0415057301.
Skutočné nebezpečenstvo však predstavoval Rím. V roku 74 pred Kr. Rímska republika anektovala Kyrenaiku (dnešná Líbya), ktorá bola tradičnou sférou vplyvu Ptolemaiovcov. Egypt sa tak ocitol v priamom susedstve s rímskou provinciou. V Ríme sa čoraz častejšie skloňoval údajný testament Ptolemaia XI., ktorý mal krajinu odkázať Rimanom. V roku 65 pred Kr. navrhol triumvir Marcus Licinius Crassus, aby bol Egypt anektovaný, čomu zabránil len odpor jeho politického rivala Catula. V roku 63 pred Kr. predložil tribun Publius Servilius Rullus agrárny zákon, ktorý opäť zahŕňal konfiškáciu Egypta. Tentoraz zasiahol slávny rečník Cicero, ktorý zákon v senáte zablokoval.BURSTEIN, Stanley M. The Reign of Cleopatra. Norman: University of Oklahoma Press, 2007, s. 12. ISBN 978-0806138718.
vľavo|náhľad|180px|Gnaeus Pompeius Magnus, ktorého si Ptolemaios XII. snažil nakloniť obrovskými darmi.
Ptolemaios XII. pochopil, že prežitie jeho dynastie závisí od priazne najvplyvnejších Rimanov. V roku 63 pred Kr. poslal Pompeiovi, ktorý práve dobyl Sýriu a Jeruzalem, zlatú korunu a zaplatil žold pre 8 000 (niektoré zdroje uvádzajú až 10 000) jazdcov, čím si kúpil jeho dočasnú ochranu. Tieto gigantické dary však začali ruinovať egyptskú pokladnicu a viedli k drastickému zvyšovaniu daní.
Uznanie Rímom a pád (59 – 58 pred Kr.) Zlom v Ptolemaiovej zahraničnej politike nastal v roku 59 pred Kr., keď sa konzulom v Ríme stal Gaius Iulius Caesar. Ptolemaios XII. pochopil príležitosť a za astronomický úplatok vo výške 6 000 talentov (takmer celoročný výnos Egypta), určený Caesarovi a Pompeiovi, dosiahol svoje. Rímsky senát prijal zákon Lex Iulia de rege Alexandrino, ktorým ho oficiálne uznal za „spojenca a priateľa rímskeho ľudu“ (socius atque amicus populi Romani).FISCHER-BOVET, Christelle. Army and Society in Ptolemaic Egypt. Cambridge: Cambridge University Press, 2014, s. 111. ISBN 978-1107007758.
Tento úspech mal však trpkú príchuť. Aby splatil dlhy rímskym veriteľom (najmä bankárovi Gaiovi Rabiriovi Postumovi), musel drasticky zvýšiť dane. Situácia eskalovala v roku 58 pred Kr., keď Rimania anektovali Kypros (kde vládol jeho brat, ktorý radšej spáchal samovraždu). Ptolemaiova pasivita pri strate Cypru a ekonomický tlak vyvolali v Alexandrii vzburu. Kráľ sa rozhodol pre dobrovoľný exil a opustil Egypt.
vľavo|náhľad|220px|Reliéf z chrámu v Edfu zobrazujúci Ptolemaia XII., ako symbolicky poráža nepriateľov.
Exil a rímske intrigy (58 – 55 pred Kr.) Kým v Egypte sa moci chopila jeho dcéra Bereniké IV. (spolu s matkou Kleopatrou V.), Ptolemaios putoval do Ríma. Cestou sa zastavil na Rode, kde sa stretol s Catonom Mladším. Ten mu ironicky poradil, aby sa vrátil a zmieril so svojimi poddanými, namiesto toho, aby sa stal „rímskym prosebníkom“.Plutarchos, Cato Mladší, XXXV.
Ptolemaios však pokračoval do Ríma, kde ho ubytoval Pompeius vo svojej vile v Albanských horách. Alexandrijčania poslali do Ríma delegáciu 100 mužov vedenú filozofom Diónom, aby svedčili proti kráľovi. Ptolemaios však nechal väčšinu delegátov cestou zavraždiť a ostatných podplatil. Hoci bol škandál verejným tajomstvom, vďaka Pompeiovej ochrane nebol nikdy potrestaný.