náhľad|300px|Rímske provincie, zelenou je vyznačená približná rozloha slobodnej Germánie
Germánia (latinsky Germania), prípadne Magna Germania („Veľká Germánie“) či Germania libera („slobodná Germánia“), bolo v staroveku označenie územia východne od rieky Rýn, ktoré obývali germánske kmene. V dobe okolo prelomu letopočtu, počas vlády cisára Augusta, sa Rimania pokúsili toto územie dobyť a premeniť ho na rímsku provinciu. Avšak po porážke v bitke v Teutoburskom lese, kde v roku 9 po Kr. náčelník Cheruskov Arminius zničil tri rímske légie, ktorým velil Publius Quinctilius Varus, boli Rimania postupne donútení od svojich dobyvateľských zámerov upustiť. Rímske provincie Germania superior (horná) a Germania inferior (dolná) ležiace na ľavom brehu rieky Rýn a boli len malou časťou germánskeho územia, boli zriadené po r. 80.
Geografia a hospodárstvo náhľad|Mapa Germánie z 15. storočia ako ju popisoval Ptolemaios v diele Geografia (150 po Kr.) Germánia bola drsná, nehostinná, husto zalesnená a bažinatá krajina, ktorej najväčšie bohatstvo predstavovali jej obyvatelia. Rozkladala sa na území vymedzenom na západe Rýnom (Rhenus) a na juhu Dunajom (Danuvius). Od Sarmatie na východe ju oddeľovala rieka Visla (Vistula) a pohorie Západné Karpaty. Severnú hranici tvoril Oceán (Severné more) a Svébske more (Baltské more), za nimi sa nachádzala mýtická krajina Thúlé (pravdepodobne Škandinávia). V súčasnosti sa na tomto teritóriu nachádzajú nasledujúce európske štáty: Holandsko, Nemecko, Dánsko, Česko, Poľsko a časti Rakúska a Slovenska. Okrem vlastnej Germánie existovali ešte dve rímske provincie tak isto nesúce tento názov a rozprestierajúce sa západne od Rýna. Dolná Germánia zahŕňala terajšie južné Holandsko, Belgicko a severnú časť nemeckého Porýnia. Horná Germánia zodpovedala svojim rozsahom územiu dnešného Švajčiarska a Alsaska.
Hlavným spôsobom obživy obyvateľov Germánie bolo poľnohospodárstvo. Väčšina Germánov obrábala pôdu, a tak isto veľká časť z nich sa venovala taktiež pastevníctvu. Najčastejšie pestovanými plodinami boli rôzne druhy obilia – pšenica, jačmeň, ovos a žito. V severnejšie ležiacich oblastiach prevládal chov dobytka. Akonáhle ustali rímske snahy o dobytie Germánie, rozvinuli sa medzi Rimanmi a Germánmi čulé kultúrne a predovšetkým obchodné vzťahy. Rozsiahle opevnenia pohraničných oblastí rímskej ríše nedokázali zamedziť vzájomným obchodným stykom. Rimania vyvážali do Germánie keramiku, sklo a železné nástroje, zatiaľ čo z druhej strany Rýna prúdili do ríše jantár, kože a otroci. Obzvlášť jantár bol v Ríme veľmi cenenou komoditou, ktorý si mohli dopriať iba bohatí jedinci. Malý kúsok tejto žltej suroviny mal vtedy vyššiu hodnotu než zdravý otrok. Rímske ženy nosievali jantár okolo krku, pretože verili, že ich ochráni pred chorobami a zachová im ich mladistvý vzhľad.
Dejiny
Prvé kontakty Najkomplexnejším popisom Germánie z dôb rímskej ríše je rovnakomenné dielo z pera historika Tacita. O pôvode mena tejto krajiny Tacitus v roku 98 n. l. napísal:
„Názov Germánia je vraj nový, daný iba nedávno, pretože si tí, ktorí prvý prekročili Rýn a zahnali Galov, dnešní Tungrovia, vtedy hovorili Germáni. Toto meno patriace jednému kmeňu, nie celému národu, kúsok po kúsku prevládlo, takže ich potom najprv menom Germáni označovali všetci porazení, myslím, že zo strachu, a čoskoro si tak začali hovoriť aj oni sami.“Tacitus, Publius Cornelius, Z dejín cisárskeho Ríma, str. 332
Germánia bola obývaná rôznymi kmeňmi prevažne germánskeho, avšak aj keltského či slovanského pôvodu. Kmeňové a etnické zloženie sa menilo po celé stáročia vplyvom asimilácie a migrácie. Znalosti Grékov a Rimanov o národoch žijúcich na severe Európy v dobe pred 2. storočím pred Kr. boli veľmi nízke. V 5. storočí pred Kr. považovali Gréci obyvateľov nevľúdnych severných končín za Keltov. Hérodotos sa zmieňoval rovnako aj o Skýtoch, nebola mu však známa existencia žiadnej inej skupiny kmeňov. Niekedy okolo roku 320 pred Kr. sa Pytheas z Massalie plavil okolo brehov Británie a pozdĺž severného pobrežia Európy. To, čo na svojich cestách videl a popísal, sa javilo neskorším historikom natoľko neskutočné, že mu jednoducho odmietali uveriť. Pytheas bol pravdepodobne prvým človekom zo Stredomoria, ktorý odlíšil Germánov od Keltov.
náhľad|300px|Historická mapa Germánie z polovice 19. storočia Koncom 2. storočia pred Kr. došlo k prvému významnejšiemu kontaktu medzi Germánmi a Rimanmi potom, čo kmene Kimbrov a Teutonov napadli Galiu. Po zdolaní tejto germánskej invázie pretrval vzájomný mier medzi oboma národmi ďalších paťdesiat rokov až do začiatku galských ťažení Julia Caesara. Počas nich boli Rimania prinútení k vedeniu troch vojenských výprav proti Germánom. Po prvý krát v roku 58 pred Kr. vyhovel Caesar žiadosti Galov o pomoc proti germánskym Svébom vedeným Ariovistom, ktorí sa o niekoľko rokov skôr usadili vo východnej Galii. Caesar spolu so svojimi germánskymi spojencami z kmeňa Ubiov vypudil Svébov späť za Rýn, odkiaľ títo barbari pôvodne prišli. V roku 55 pred Kr. premohli germánsky Tenkteri a Usipeti kmeň Menapiov v Belgici. Kvôli tomu Caesar postavil most cez Rýn, načo ako prvý Riman vpadol za túto rieku. Dva roky potom Caesar znovu vstúpil na pravý breh Rýna, keď prenasledoval kmene, ktoré pomáhali Galom v odboji proti Rimanom. Germáni poučení predchádzajúcimi neúspechmi sa však stiahli z dosahu rímskych légií a Caesar tak vyšiel naprázdno. Pokračovanie výprav do Germánie zamedzili na niekoľko ďalších desaťročí rímske občianske vojny. Až Augustovo víťazstvo umožnilo Rimanom opäť pomýšľať na podrobenie územia za Rýnom.
Vo svojom diele Zápisky o vojne galskej popísal Caesar kultúrne rozdiely medzi Germánmi, Rimanmi a Galmi. Galovia boli podľa neho, aj cez svoju bojovnosť, schopní prijať civilizáciu, naproti tomu germánske kmene boli vraj príliš divoké a naviac znamenali hrozbu pre rímsku vládu v Galii, a preto mali byť podrobené. Jeho charakteristika barbarských kmeňov severu zdôrazňovala prevahu Ríma. Caesarov opis však vyjadroval aj rímske obavy z germánskych národov a nebezpečenstvá, ktoré stelesňovali.
Drusove a Tiberiove ťaženie Potom, čo bolo okolo roku 25 pred Kr. dokončené ovládnutie keltských kmeňov sídliacich v Alpách, započali Rimania s dobývaním krajín ležiacich na sever od tohto pohoria. Nedlho nato boli zriadené kastely pri Bazileji, Zürichu a Oberwinterthuru v dnešnom Švajčiarsku a taktiež oporné body v Xantene (Castra Vetera), Bonne (Bonna) a v Nijmegene (Noviomagus). Približne v roku 20 pred Kr. začali Rimania výstavbu cesty z Lugdunu (dnešný Lyon) vedúcu cez Trier až k Rýnu. V rokoch 17/16 pred Kr. zaútočili z Germánie do oblastí na západ od Rýna kmene Sugambrov, Usipetov a Tenkterov, ktoré rozdrvili rímsku légiu pod velením Marca Lollia. Krátko po tejto udalosti sa cisár Augustus odobral do Galie, kde strávil tri roky (15 až 13 pred Kr.) reorganizáciou provincie a jej obrany. Légie rozmiestnené doposiaľ po celej Galii boli v tejto dobe presunuté priamo na ohrozenú rýnsku hranicu, kde boli po dvoch umiestnené do stálych táborov. V roku 15 pred Kr. postúpil Drusus (Augustov nevlastný syn) z terajšieho Tridentu alpskými priesmykmi na sever, zatiaľ čo Tiberius (Drusov brat) podnikol z Galie výpravu smerom na východ pozdĺž severného predhoria Álp. Výsledkom tejto koordinovanej operácie bolo pripojenie Raetie k rímskej ríši.
Po zavŕšení týchto príprav začala v roku 12 pred Kr. pod Drusovým velením rímska invázia do Germánie. Východzími bodmi pri prenikaní na nepriateľské územie boli tábory v Mainzi (Mogontiacum), Xantene a Nijmegene. Z tých potom bola strategicky najvýznamnejšie posádka v Mainzi, ktorá sa nachádzala priamo na sútoku Rýna s riekou Mohanom (Moenus), a legionársky tábor v Xantene, na sútoku Rýna a Lippe (Lupia). Mohan a Lippe predstavovali ideálne zásobovacie trasy zaisťujúce prístup hlboko do vnútra Germánie. Drusus sa vydal najprv na čele rímskeho loďstva pozdĺž brehu Severného mora, pričom si podmanil kmene Frízov a Chaukov, ktorých územie ležalo pri ústi rieky Vezery (Visurgis). V ďalšom roku (11 pred Kr.) uskutočnil ťaženie proti vzpurným Sugambrom. Drusus ich však nezastihol v ich sídlach, pretože práve tiahli do poľa proti svojim nepriateľom Chattom. Rimania sa preto obrátili proti Cheruskom, tí však ustúpili pred rímskymi légiami ďalej na východ smerom k Labe (Albis). Pri ich stíhaní Drusus vyplienil celé ich územie. Toto ťaženie ale aj tak neskončilo úspechom, pretože neporazení Cheruskovia unikli do bezpečia na východ od Labe.
Cieľom Drusovej kampane v roku 10 pred Kr. sa vedľa Sugambrov stali tentokrát taktiež Chattovia. V tomto roku nechal Drusus vybudovať kanál (fossa Drusiana), ktorý spájal Rýn cez Lacus Flevo (IJsselmeer) so Severným morom. Týmto počinom bola podstatne skrátená cesta rímskych lodí medzi opornými bodmi na Rýne a ústim Labe. Ťaženie v roku 9 pred Kr. smerovalo proti Chattom a Svébom. Drusus znovu priviedol svoje vojsko k Labe a potom sa vydal naspäť na západ proti Cheruskom. Počas pochodu však spadol z koňa, pričom si privodil zlomeninu nohy a asi po tridsiatich dňoch následkom tohto zranenia podľahol. Tiberius, ktorý sa ponáhľal k svojmu umierajúcemu bratovi, prevzal bezprostredne po jeho skone velenie v Germánii.
Napriek Drusovým úspechom zostával odpor germánskych kmeňov proti rímskej nadvláde stále veľmi urputný. V roku 8 pred Kr. pricestoval Augustus do Galie, aby tu prispel k zintenzívneniu ďalšieho dobývania územia na pravom brehu Rýna. Germáni v uplynulých rokoch zistili, že počty ich bojovníkov budú neustále klesať, zatiaľ čo Rimania sú aj cez utrpené straty schopní privádzať stále väčšie vojska. Niektorí náčelníci boli proto pripravení uzavrieť s Rimanmi tzv. spojenecké zmluvy (foedus), ktoré z nich v skutočnosti robili poddaných impériu. Tiberiovo ťaženie v roku 8 pred Kr. znamenalo začiatok zániku Sugambrov ako samostatného kmeňa, pretože kvôli nesmiernym stratám nemohli ďalej odolávať rímskemu tlaku. Tiberius preto časť Sugambrov presídlil na ľavý breh Rýna, kde sa podrobili rímskej autorite. Zbytok populácie tohto kmeňa sa následne připojil k Chattom. Tiberius pokračoval v útokoch do Germánie, v roku 6 pred Kr. sa vzdal velenia. O ďalšom vývoji v pravobrežnej Germánii nám chýbajú až do roku 1 n. l. akékoľvek bližšie informácie.
V roku 2 n. l. viedol Lucius Domitius Ahenobarbus ťaženie proti Hermundurom. Pritom prekročil Labe a dokonca vyjednal zmluvy s niektorými kmeňmi na jeho pravom brehu. Ďalšie vojenské kampane na germánskom území boli podnikané z oblasti Podunajska. Ahenobarbus spolu s legátom Marcom Viniciom opakovane prenikali do priestoru medzi Rýnom a Emžou. Pri jednej spiatočnej ceste sa Ahenobarbus zastavil v krajine Cheruskov. Pretože sa pri tej príležitosti natoľko zaplietol do vnútorných záležitostí kmeňa, rozhorčení Cheruskovia vypovedali zmluvu uzavretú kedysi s Tiberiom. Počas ďalšieho pochodu naspäť k Rýnu nechal Ahenobarbus položiť slávny pontes longi – most z fošen (akýsi archaický pontón), cez ktorý prešli jeho vojaci bažiny. V ďalších rokoch pretrvávali nepokoje v celej severnej Germánii.
Založenie provincie náhľad|250px|Výprava proti Marobudovi