Prvý nicejský koncil sa konal v dňoch 20. mája až 25. júla 325 v meste Nikaia (lat. Nicaea; dnes mesto İznik v Turecku). Zvolal ho rímsky cisár Konštantín I., s cieľom vyriešiť spor, ktorý sa v Alexandrii rozhorel okolo učenia istého kňaza Areia (lat. Arius), týkajúceho sa Ježišovej podstaty (prirodzenosti) a jeho vzťahu k Otcovi, a teda aj chápania Najsvätejšej Trojice. (Konkrétne išlo o to, či Ježišova prirodzenosť (gr. οὐσία [úsia]) je podobná (gr. ὁμοιούσιος [homoioúsios]; gr. όμοιος = podobný), čo tvrdil Arius, alebo rovnaká (gr. ὁμοούσιος [homoúsios]) ako Otcova). Konštantín mal totiž záujem na tom, aby kresťanstvo v jeho ríši predstavovalo akýsi stabilizujúci faktor. Koncilu sa zúčastnilo približne 200 až 318 biskupov, predovšetkým z východnej časti Rímskej ríše. Hoci počtom prevažovali ariánski biskupi, koncil sa skončil (dočasným) víťazstvom odporcov arianizmu a formuláciou tzv. Nicejského vyznania viery. Diskusiu totiž ukončil samotný cisár Konštantín, ktorý sa už predtým označil za „biskupa biskupov“, definíciou, že „Syn je jednej podstaty s Otcom“. No a tejto cisárovej autorite sa napokon podvolili i ariánski biskupi.
Kánony tohto koncilu predstavujú historicky prvé vieroučné rozhodnutia, schválené takýmto celocirkevným zhromaždením biskupov. Ich vážnosť, v porovnaní s akýmikoľvek dovtedajšími rozhodnutiami jednotlivých biskupov či provinčných synod, umocňuje fakt, že sa pod nich podpísalo viac než 300 biskupov z celého, vtedy známeho kresťanského sveta. Cisár Konštantín vyhlásil, že sú záväzné pre celú cirkev na území jeho ríše.
Prvý nicejský koncil sa považuje za vôbec prvý ekumenický koncil v dejinách cirkvi. V priebehu 4. storočia si cirkev začala postupne uvedomovať jeho mimoriadny význam. Vzhľadom na dôležitú úlohu, ktorú zohral v histórii raného kresťanstva, sa dokonca zvykne hovoriť o pred-nicejskej a po-nicejskej teológii. Po smrti cisára Konštantína v roku 337 sa však začali vyskytovať snahy spochybniť závery tohto koncilu. Kánony Prvého nicejského koncilu definitívne potvrdil v roku 381 Prvý carihradský (konštantínopolský) koncil.
Pramene Hneď v úvode je potrebné zdôrazniť, že o priebehu koncilu sa neviedol žiaden oficiálny protokol. Údajné protokoly, ktoré sa však prvýkrát objavujú až v neskorších dobách, sú veľmi sporné. Každopádne však existujú rôzne súdobé dokumenty, ktoré nám umožňujú identifikovať podstatné a historicky spoľahlivé fakty o priebehu tohto koncilu. Vo viacerých oficiálnych správach sa zachovalo Nicejské vyznanie viery, oficiálny dekrét koncilu a text dvadsiatich prijatých kánonov. Zachovali sa oficiálne správy troch priamych účastníkov koncilu: dvoch odporcov arianizmu – Atanáza z Alexandrie a Eustatia z Antiochie, ktorý bol zrejme aj jedným z predsedajúcich, – a sympatizanta arianizmu Euzébia z Cézarey. Tiež sa dochovalo niekoľko listov od biskupa Alexandra z Alexandrie a cisára Konštantína I., v ktorých sa spomína tento koncil. Zmienky o koncile v meste Nikaia nachádzame aj v dielach cirkevných historikov 4. a 5. storočia: Rufina z Aquileie, Teodoreta, Sokrata Scholastika a Sozomena.
Historický kontext Kresťanstvo získavalo za vlády rímskeho cisára Konštantína I., predovšetkým od roku 313 (Milánsky edikt), privilegované postavenie. Cisár veril, že kresťanstvo môže zohrávať v len nedávno znovuzjednotenej Rímskej ríši úlohu akéhosi stabilizujúceho faktoru. Spor, ktorý sa rozhorel okolo Ariovho učenia, však predstavoval nebezpečenstvo vzniku rozkolu vo vnútri samotného kresťanstva. Keďže sa ukázalo, že cirkev sama nedokáže tento problém vyriešiť, situácia si napokon vyžiadal zásah samotného cisára. Konštantín však bol aktívny aj počas koncilu, kedy sa usiloval predkladať rôzne kompromisné riešenia; zabezpečenie náboženského zmieru, so všetkými politickými implikáciami (Pax Romana), totiž považoval za jednu z priorít svojho vládnutia.
Koncil v Antiochii V 20. storočí boli objavené akty akéhosi koncilu, ktorý sa konal v meste Antiochia (dnes mesto Antakya v Turecku) len pol roka pred Prvým nicejským koncilom. Niektorí odborníci (J.N.D. Kelly, Eduard Schwartz) považujú tento koncil v podstate za predchodcu nicejského koncilu. Koncilu v Antiochii sa zúčastnilo 59 biskupov o.i. z Palestíny, Arábie, Fenície a Kapadócie. Predsedal mu biskup Ossius z Córdoby (tiež známy ako Hosius alebo Osius z Córdoby), ktorý neskôr zohrával významnú úlohu aj na Prvom nicejskom koncile. Dôvodom konania koncilu v Antiochii bola voľba nového antiochijského biskupa, okrem toho však biskupi zaujali aj jasné stanovisko k Ariovmu učeniu a veľmi dôkladne sformulovali antiariánske vyznanie viery, ktoré ale, z hľadiska literárnej príbuznosti, nevykazuje nijaké spoločné znaky s Nicejským vyznaním viery. Traja biskupi, medzi ktorými bol aj Euzébius z Cézarey, odmietli toto vyznanie podpísať a boli dočasne exkomunikovaní – s tým, že budú môcť svojej názory prehodnotiť pred „veľkou a svätou synodou“ v meste Ancyra, ktorá však sa nakoniec konala v meste Nikaia ako Prvý nicejský koncil...
Koncil
Miesto a čas Koncil sa konal v meste Nikaia (lat. Nicaea; dnes mesto İznik v Turecku). Bolo to druhé najsvätejšie mesto v Bitýnii, vzdialené len 30 km od mesta Nikomédia – vtedajšieho cisárskeho sídla. Nikaia bola dobre dostupná tak po súši ako i po vode. Je pravdepodobné, že všetky tieto lokality boli majetkom cisára.
Otváracie zasadnutie koncilu sa konalo 20. alebo 25. mája 325. Prvý nicejský koncil bol ukončený pravdepodobne 25. júla 325 slávnostným banketom pri príležitosti 20. výročia Konštantínovho nástupu na trón.
Účastníci Cisár Konštantín na koncil písomne pozval všetkých 1800 biskupov (cca 1000 z gréckej a 800 z latinskej jazykovej oblasti) z celého vtedajšieho kresťanského sveta a oným 300 biskupom, ktorí nakoniec prijali jeho pozvanie, preplatil cestovné náklady.
Keďže si každý biskup mohol so sebou vziať dvoch presbyterov a troch diakonov, spolu sa koncilu zúčastnilo asi 2000 ľudí. Najviac účastníkov pochádzalo z východných provincií Rímskej ríše. Latinskú časť cirkvi zastupovalo sedem delegátov: biskup Ossius z Córdoby, Nicasius z Dijonu, Caecilian z Kartága, Domnus zo Strida, Marcus z Kalábrie a presbyteri Victor (alebo Vitus) a Vincentius ako vyslanci rímskeho biskupa Silvestra I.
Bolo prítomných aj niekoľko biskupov, ktorí pred 15 rokmi prežili veľké prenasledovanie kresťanov, menovite Paphnutius z Théb, Potamon z Heraklei, Pavol z Novej Cézarey.
K ďalším zaujímavým menám účastníkov patria: biskup Jakub z Nisibis, pôvodne pustovník, alebo Spyridion z Cypru, Mikuláš z Myry, perzský biskup Ján či gótsky biskup Theofilus.
Na príkaz cisára sa zúčastnil aj alexandrijský kňaz Arius.
Podľa dochovaných svedectiev mali najväčší vplyv na cisára biskupi Ossius z Córdoby a Euzébius z Cézarey.
Účastníkov koncilu môžeme na základe ich postoja k ariánskej náuke rozdeliť do troch skupín: Kňaz Arius a prívrženci jeho náuky, teda skupina asi dvadsiatich biskupov, ktorú viedol vplyvný biskup Eusébius z Nikomédie, neskorší konštantínopolský arcibiskup, s väzbami na cisársku rodinu. Zástancovia názoru, že Kristus je rovnakej podstaty (gr. ὁμοούσιος [homo-úsios], lat. consubstantialis) ako Otcom, teda zástancovia úplného božstva Ježiša Krista. Hlavnými predstaviteľmi tejto frakcie boli: patriarcha Alexander z Alexandrie, Eustathius z Antiochie, Makárius z Jeruzalema a Ossius z Córdoby. Pozornosť vzbudil aj mladý arcidiakon Atanáz z Alexandrie, ktorý síce nebol oficiálnym účastníkom koncilu, a teda nemal ani hlasovacie právo, no vyznamenal sa svojou nadšenou a vytrvalou argumentáciou v prospech náuky ὁμοούσιος. Väčšina účastníkov koncilu však v podstate lavírovala medzi prvým a druhým názorom. Významnú úlohu zohrali aj prívrženci Origenovej teologickej školy, ktorí v tomto spore zastávali akúsi stredovú pozíciu (nota bene: obe strany sporu často odvodzovali svoje argumenty z Origenovej teológie!). Mnohí biskupi boli inštinktívne proti arianizmu, no neboli schopní to jasne teologicky vyargumentovať, iní vôbec nemali jednoznačný názor a menili strany podľa aktuálnych argumentov či vonkajších vplyvov.
Priebeh koncilu Viacerí biskupi využili v úvode koncilu príležitosť a cisárovi doručili podania vo veciach svojich privátnych či provinčných sporov. Cisár Konštantín bez toho, aby študoval obsah podaní, však nechal všetky tieto spisy spáliť a vyzval zúčastnených biskupov k zmiereniu a obnoveniu harmónie.
Ako prví sa iniciatívy chopili ariáni a predložili text vyznania svojej viery. Eustathius píše, že to vyvolal medzi biskupmi taký rozruch, že dokument roztrhali. Hneď nato 16 z 18 signatárov vyznania prešlo do opačného tábora.
Kňaz Arius argumentoval z pozície absolútne monoteistickej teológie, ktorá nepripúšťa nijaké narušenie absolútnej jednoty a jedinosti Boha. Na základe toho potom odmietol uznať božstvo Ježiša Krista, teda odmietol uznať, že Ježiš Kristus je ὁμοούσιος [homoúsios] (jednej, rovnakej podstaty) s Otcom, ktorý jediný je, podľa Aria, Boh. Pripúšťal, že Ježišova podstata je ὁμοιούσιος [homoioúsios] (podobná) Otcovi. O Ježišovi hovoril ako o najdokonalejšej stvorenej bytosti. Vo svojich filozofických argumentoch vychádzal z platónskych a novoplatónskych premís.
Odporcovia arianizmu, medzi ktorými bol aj už spomínaný arcidiakon Atanáz, zas tvrdili, že Ježiš je ὁμοούσιος [homoúsios] (rovnakej podstaty) s Otcom. Argumentovali, že arianizmus v skutočnosti nevnáša do kresťanskej náuky o Bohu viac monoteizmu, ale nahrádza ju polyteizmom, keďže Boh a Ježiš Kristus sú pre ariánov dve uctievané, no svojou podstatou úplne odlišné bytosti. Ak by sa prijali Ariove názory, stratili by svoj zmysel aj také liturgické tradície ako krst v mene Otca i Syna i Ducha Svätého či akékoľvek modlitby k Ježišovi. A zrejme najdôležitejšie je to, že v rámci arianizmu je celý kresťanský koncept vykúpenia v Ježišovi Kristovi nemysliteľný, pretože zmierenie stvorenstva s Bohom môže zrealizovať len skutočný božský Prostredník. Žiadne stvorené bytie toho nie je schopné.
Euzébius z Cézarey, ktorý k sebe prijal Aria po jeho vyhnaní z Alexandrie, neskôr na koncile predložil jedno staré palestínske vyznanie viery, ktoré potvrdzovalo Ježišove božstvo – no biblickými výrazovými prostriedkami. Na základe poznatkov z koncilu v Antiochii sa však môžeme domnievať, že to nebol ani tak návrh nejakého vyznania pre potreby koncilu, než skôr Euzébiou pokus o obhajobu svojej pravovernosti pred zhromaždeným koncilom, keďže stále bola v platnosti jeho dočasná exkomunikácia (čo Euzébius v jednom z listov adresovaných svojej cirkevnej obci, pochopiteľne, príliš nespomína).
Euzébiov výrok, že cisár považoval ním predložené vyznanie za dobré, zrejme zodpovedá skutočnosti. Nie je však isté, či ho cisár akceptoval ako oficiálny návrh alebo ako osobnú obhajobu.
Koncil sa dostal do bodu, kedy bola ariánska strana schopná nájsť pre každý biblický výrok, ktorým argumentovali antiariáni, teda, v konečnom dôsledku, vlastne prívrženci nedotknuteľnosti náuky o Najsvätejšej Trojici, svoju vlastnú interpretáciu. A antiariáni zas neboli ochotní znova len odsúvať definitívne vieroučné rozhodnutie v tejto veci nejakým nejednoznačne formulovaným vyznaním. V tejto situácii tak zasiahol cisár Konštantín a rozhodol v prospech antiariánskej formulácie ὁμοούσιος [homoúsios] (lat. consubstantialis; jednej, rovnakej podstaty). Zároveň nariadil vypracovať vyznanie viery s použitím tohto výrazu. Euzébius poznamenáva, že cisár sám stanovil výklad pojmu ὁμοούσιος tak, aby bol akceptovateľný pre čo najširšie spektrum názorov: „Cisár vyhlásil, že ὁμοούσιος nie je možné chápať v zmysle fyzických vzťahov, (?) pretože nemateriálne, duchovné, netelesné bytie nemôže podliehať fyzickým vzťahom. Tieto záležitostí majú nevysloviteľný a duchovný význam.“