náhľad|Pohľad na oltár v kostole sv. Stanislava, Vilnius, Litva
Baroková architektúra je obdobie architektúry 17. až 18. storočia. Barok bol predovšetkým obdobím monumentálnych stavieb, ktoré porušovali všetky dovtedajšie pravidlá. Vzniklo množstvo cirkevných stavieb (kostoly, kláštory) a takmer rovnaké množstvo svetských stavieb (mestské domy pre vidieckych šľachticov, nazývané „hotely“, paláce, letohrádky, kaštiele, zámky, školy a radnice).
Hlavné črty architektúry náhľad|vľavo|Palác poľského kráľa Jána III. Sobieskeho, Varšava, Poľsko.
Ak porovnáme barokovú architektúru s predchádzajúcimi obdobiami (gotika a renesancia), zistíme, že sa snažila o porušovanie dovtedajšej pravidelnosti a striedmosti. Budovy boli stavané na nepravidelných a komplikovaných pôdorysoch, mali množstvo oblúkov a elíps, no na druhej strane architekti stavali budovy symetrické, pretože hlavný dôraz kládli na vonkajší dojem a nie na funkčnosť; a to aj za cenu toho, že niekde vznikla falošná brána, okno či dvere. Pre symetrickosť budovy sa často stávalo, že jedna jej časť bola využívaná ako obytná budova, pokým druhá – hoci vyzerala úplne identicky – bola využívaná ako hospodárska budova.
Ale najdôležitejšou črtou barokovej architektúry je pohyb. Menšie stavby, fontány, ale i sochy bolo potrebné vnímať ako živé organizmy, ktoré treba obdivovať z pohybu – s každým uhlom pohľadu poskytovali iné zobrazenie, iný výraz, inú podobu. V tomto umení sa zmazávali hranice medzi architektúrou, plastikou a maľbou, vďaka čomu vznikali celistvé umelecké diela, v ktorých nebola technika práce dôležitá; podstatný bol len výsledok a hlavne dojem, akým dielo pôsobilo na ľudí (napr. pri rovných stropoch miestností sa freskami vytvárala ilúzia kupoly a pod.).
Výzdoba náhľad|Mramorová sála, Belvedér, Viedeň, Rakúsko. Jediným skutočným prvkom je fragment okna v hornom a dolnom ľavom rohu – všetko ostatné je len ilúzia.
Veľmi rafinovane sa pracovalo so svetlom a priestorom (najmä u chrámov). Tieto stavby boli svetlejšie ako predtým, pričom svetlo bolo jedným zo spôsobov, ako zvýšiť dramatickosť. Steny, kupole a stropy pokrývali maľby znázorňujúce nebo s postavami svätcov alebo mytologických postáv, a vzbudzujúce pocit guľatosti, alebo takmer nekonečne vysokých stropov.
Na výzdobu sa používalo veľmi často zlato, štukatúra, farebné umelé mramory a pestré farby, ktoré len umocňovali pocit pompéznosti, vznešenosti, nadradenosti a nesmierneho bohatstva, a to tak u chrámových, ako aj u svetských stavieb. Okrem toho vzbudzovali často i želaný pocit malosti a ničotnosti, čo bolo považované za správnu cestu k pokore.
Z materiálov sa na stavbu budov používali najmä tehly a malta. Steny boli omietnuté silnou vrstvou malty bez rozdielu stavebného materiálu, z ktorého boli postavené (tehla, kameň alebo oboje), vďaka čomu vznikala bohatá štuková výzdoba. V móde boli aj klenby rôzneho druhu (kupola, kláštorná klenba, krížová klenba), ktoré sa často v rámci stavby prelínali s inými klenbami, čo kládlo vysoké nároky na zručnosť a presnosť staviteľa.
Urbanizmus náhľad|vľavo|Mapa Versailles, Francúzsko, z roku 1746: Je na nej dobre vidno šachovnicové usporiadanie ulíc, koncentrické body a diagonálne osi. Od stredoveku sa mestá stavali podľa presných plánov, ktoré zohľadňovali potreby obchodu, dopravy a bezpečnosti, no dôraz sa kládol aj na estetickú stránku. Ideálne mesto bolo predmetom štúdií; malo symetrický centrálny pôdorys a ulice a domy sa rozbiehali v tvare hviezdy, alebo šachovnice. V takomto štýle boli postavené nielen európske, ale i mnohé koloniálne mestá, Neuf-Brisach, 1689; Kalmar, 1648, alebo Mannheim, ktorý bol postavený hneď po skončení tridsaťročnej vojny. Medzi najznámejších architektov tejto doby patrili Gian Lorenzo Bernini, Jacques Perret, Salomon de Brosse alebo Nicodemus Tessin starší a Nicodemus Tessin mladší.
V Taliansku sa architekti museli uspokojiť s prestavbou už existujúcich miest, čo často zasahovalo do konečného vzhľadu mesta, ale i do ich plánov, ktoré sa často odkláňali od ideálneho riešenia. V tomto období tu vznikla napr. Kolonáda pred chrámom sv. Petra v Ríme (Gian Lorenzo Bernini, 1665) alebo námestie Santa Maria della Pace (Pietro da Cortona, 16561657), ktoré sa zmenilo len pretvorením existujúcich starých priečelí domov.
Vo Francúzsku v roku 1635 navrhol Jacques Lemercier mesto a zámok Richelieu a po roku 1665 dal francúzsky kráľ Ľudovít XIV. rozšíriť lovecký pavilón na zámku Versailles. Stavbou poveril architekta Louisa Le Vau a záhrady mal projektovať Andrého Le Nôtre. Ich úlohou bolo vytvorenie sídelného kráľovského mesta. Zámok bol postavený medzi parkom a mestom Versailles, ktoré s ním tvorili harmonický celok, a zámok samotný sa skladal z množstva budov, usporiadaných okolo námestia. Nová architektúra sa prejavila i v Paríži, kde pôsobil architekt Julian Hardouin Mansart. Ten projektoval napr. dve hlavné parížske námestia – Place des Victoires a Place Vendôme. náhľad|Francúzska hraničná pevnosť Neuf-Brisach V Holandsku sa začalo v roku 1607 rozširovanie Amsterdamu, ktoré bolo v tomto období najbohatším obchodníckym mestom v Európe. V roku 1634 bol Štokholm povýšený na hlavné mesto Švédskeho kráľovstva. Ležalo na niekoľkých ostrovoch, pričom na troch hlavných ostrovoch sa nachádzalo stredoveké územie mesta. To sa neskôr rozšírilo na pevninu v podobe šachovnicových ulíc a diagonálnych osí. Prestavby sa ujal Nicodemus Tessin mladší, no ani jemu sa nepodarilo celkom splniť ideál barokového mesta.
Po veľkom požiari Londýna v roku 1666 sa muselo pristúpiť k celkovej rekonštrukcii centrálnej časti Londýna. Ujal sa jej matematik a architekt Christopher Wren. Podľa jeho modelu malo centrum mesta tvoriť šachovnicové usporiadanie ulíc skombinované s koncentrickými námestiami a niekoľkými diagonálnymi osami, no napokon sa tento jeho projekt realizoval len sčasti.
Svetské stavby náhľad|vľavo|Budova parlamentu, Štokholm, Švédsko V období baroka vznikalo množstvo svetských stavieb, ktoré mali demonštrovať moc panovníkov, šľachty, ale tiež bohatstvo mešťanov. Stavali sa najmä nájomné domy, mestské paláce pre šľachtu, vily, vidiecke sídla, zámky, ale tiež radnice alebo budovy kolégií a škôl. Stavby v tomto období tvorili jednoliaty celok – sokle, kostra a vonkajšie hrany boli silne zdôraznené, rovnako ako aj sochárska výzdoba, rámovanie dverí a okien, ale hlavne priečelia budov a budovy sa prispôsobovali uliciam, kanálom a námestiam.
V 17. storočí sa v Taliansku nestavali rozsiahle a odvážne rezidenčné zámky. V tejto oblasti prejavili veľkí talianski architekti svoje schopnosti len plánmi, ktoré vypracovali pre Louvre, aby tak konkurovali francúzskym kolegom. Vo Francúzsku sa hlavné časti budov v palácoch zvyčajne nachádzali v zadnom krídle, pričom predné časti budov boli nižšie. Jednotlivé časti domov mali svoje vlastné strechy v rôznych výškach, čím bolo zreteľné členenie stavby. V 17. storočí sa tieto budovy postupne zjednocujú a ich hlavná časť sa presúva dopredu, no prvky baroka tu možno vidieť už omnoho skôr. náhľad|Trojský zámok, Praha, Česko Zámok Versailles ovplyvnil vývoj umenia v 17. storočí aj mimo Francúzska, ako vidno napr. na projekte kráľovského zámku Schönbrunn vo Viedni (Johann Fischer von Erlach, 1688) alebo na zámku Trója v Prahe (Jean-Baptiste Mathey, 16791691). Jedinou krajinou, v ktorej nevznikli v tomto období takmer žiadne pozoruhodné svetské stavby, bolo Španielsko, v ktorom protireformácia zrejme viedla k pretrvávajúcemu úpadku. O to pozoruhodnejšie sú niektoré stavby v severných protestantských krajinách, napr. v Nemecku (radnica v Augsburgu), Holandsku (radnica v Amsterdame, Mauritshuis v Haagu). Protestantský barok sa rozšíril i do Anglicka (napr. kráľovský komplex v Greenwichi) a Švédska (budova parlamentu Riddarhuset a kráľovský zámok v Štokholme).
Sakrálne stavby náhľad|vľavo|Kostol sv. Kataríny, Štokholm, Švédsko Rovnako ako svetská, aj sakrálna architektúra súvisela s renesančnými a manieristickými riešeniami stavieb. Za štandardný vzor bol považovaný kostol s ideálnym rámcom – s kombináciou sieňového kostola s kaplnkami a veľkolepou východnou časťou s transeptom, kupolou nad krížením a veľkým chórom. Pri kostoloch sa dbalo najmä na priečelia, no medzi predmety hlavného záujmu patrilo aj interiérové riešenie.
Medzi hlavné príklady takýchto stavieb patria v Taliansku chrám svätého Petra (Carlo Maderno, 16071626), kostol trinitárov San Carlo alle Quattro Fontane (Francesco Borromini) alebo interiér kostola sv. Vavrinca v Turíne (Guarino Guarini, 16681680). Vo Francúzsku boli kostoly spočiatku veľmi strohé, oveľa viac pripomínali renesanciu ako barok. Neskôr sa predsa prejavil i vplyv talianskych umelcov. Domáci architekti (Jacques Lemercier, Étienne Martellange) sa však neuspokojili s typickým talianskym vzorovým kostolom, ale sa vrátili k stavbám raného baroka a ďalej ich rozvíjali vlastnou cestou.
V Španielsku bola architektúra silno ovplyvnená všeobecným úpadkom, ktorý zapríčinila protireformácia, a tak bola ďaleko pozadu za ostatnými európskymi architektúrami. Pokým ostatné štáty brali renesančné dedičstvo za východiskový bod pre rozvoj nového umeleckého smeru, v Španielsku pri ňom zostali a ďalej ho nerozvíjali. Napriek tomu aj tu vznikli stavby ovplyvnené raným talianskym barokom.
V Nemecku sa vďaka pretrvávajúcej nemeckej gotizujúcej neskororenesančnej architektúre objavujú prvé barokové budovy až v 2. polovici 17. storočia, napr. kostol sv. Michala v Mníchove (Friedrich Sustris). V tomto období vznikol aj napr. kostol svätého Kajetána v Mníchove, ktorý postavili podľa talianskeho vzorového kostola. Na juhu krajiny bola architektúra pod výraznejším vplyvom severotalianskeho baroka. náhľad|Kostol sv. Michala, Mníchov, Nemecko Nové barokové prvky sa neobjavili ani v protireformačnom Poľsku. Aj tu sa stavali najmä vzorové kostoly talianskeho typu alebo s centrálnym pôdorysom podľa starších talianskych kostolov. Hoci priestorové usporiadanie sa takmer nezmenilo, architekti si to vynahradili na neobyčajne plastickom členení múrov, ktoré vytvárali až teatrálne efekty, ako možno vidieť napr. na jezuitskom kostole v Poznani (16771701, Bartłomiej Nataniel Wąsowski). Pre flámske kostoly boli charakteristické bohaté reliéfy, ako napr. na jezuitskom kostole v Antverpách (1613). Vplyv baroka sa tu prejavuje nielen na priečeliach, ale i na reliéfnych ornamentoch.
Centrom novej viery a architektúry sa stalo Holandsko. Ako prvý vznikol kostol vo Willemstade (15811604), no najvýznamnejšou stavbou bol chrám v Charentone (1623, Salomon de Brosse). Protestantské sakrálne umenie čerpalo z práce s priestorom a svetlom, no iným spôsobom ako katolícke umenie: veriaci boli umiestnení v polkruhu tvárou k oltáru, čím sa vytvorila okrúhla scéna zastrešená kupolou.
Oveľa ďalej zašlo sakrálne umenie v Anglicku, a to najmä vďaka stavbám Christophera Wrena. Po veľkom požiari v Londýne jeho budovy zmenili ráz mesta a vtisli mu barokový charakter. Ako príklad možno uviesť kostol sv. Štefana (St. Stephen Walbrook, 16721687). Ide o priestranný kostol s rovnobežníkovým pôdorysom, silne presvetlený, s baldachýnom a klenbou podopretou stĺpmi. Najvýznamnejším a najväčším protestantským kostolom v Európe je však katedrála sv. Pavla v Londýne, ktorej autor mal tiež najväčšie ambície zo všetkých staviteľov. Stala sa najvážnejším konkurentom chrámu sv. Petra v Ríme a taktiež chrámu Saint-Luis-des-Invalides (Dom invalidov) vo Francúzsku. V ostatných európskych prostestantských hlavných mestách sa stavali menej pompézne stavby, napr. štokholmský chrám svätej Kataríny (16561670, Jean de la Vallée).
Krajinná architektúra náhľad|vľavo|Záhrada a skleník pri zámku Versailles (Francúzsko)