Parabuteo (po slovensky myšiak alebo kaňúr) je rod vtákov. Jeho (možnoOjedinele sa totiž do rodu Parabuteo zaraďuje aj druh myšiak čierny/modrastý (Percnohierax leucorrhous/Buteo leucorrhous)) jediným druhom je myšiak štvorfarebný (iné názvy: myšiak okrúhlochvostý, kaňúr okrúhlochvostý; lat. Parabuteo unicinctus). Je to stredne veľký dravec z čeľade jastrabovité, vyskytujúci sa v rozmedzí od juhozápadu Spojených štátov južne až po Čile a strednú časť Argentíny. Jeho výskyt je občas hlásený aj v západnej Európe, väčšinou v Spojenom kráľovstve. Myšiak štvorfarebný je obľúbeným sokoliarskym druhom; je teda pravdepodobné, že jeho výskyt v Európe má pôvod práve v jedincoch, ktorí unikli zo zajatia.

Latinské meno Parabuteo unicinctus je odvodené z gréckeho para, čo znamená ako alebo podobný, a latinského buteo, označujúce myšiak, uni znamená jeden a cinctus znamená obklopený alebo ohraničený, čo poukazuje na biely pás na základe a na konci chvosta. Anglické meno vták dostal od Johna Jamesa Audubona, ktorý ho pomenoval na počesť svojho ornitologického druha, finančného sponzora a priateľa Edwarda Harrisa. Myšiak štvorfarebný je známy svojím význačným chovaním – loví v skupine, ktorá pozostáva z členov jednej rodiny (väčšina dravcov loví samostatne).

Opis vľavo|náhľad|Myšiak pri vzlietaní Všeobecne Jedince sa líšia dĺžkou v rozmedzí od 46 do a všeobecne majú rozpätie krídel okolo . V Spojených štátoch sa priemerná hmotnosť samcov pohybuje okolo 710 g, zatiaľ čo priemer u samíc je 1 020 g. V rámci sexuálneho dimorfizmu sú teda samice až o 40 % väčšie než samce. Vtáky majú tmavo hnedé operenie s gaštanovými ramenami, lemom krídiel a stehien a biely základ a koniec chvosta, dlhé žlté nohy a žlté ozobie. Hlasové prejavy myšiaka štvorfarebného tvoria veľmi ostré zvuky. V prírode sa vtáky dožívajú v priemere 11 rokov, najdlhšie žijúca zdokumentovaná samica mala 14 rokov a 11 mesiacov. V zajatí sa vtáci dožívajú až 25 rokov.

Dravce v šate mladých Dravce v šate mladých sú podobný rodičom, ale sú viac žíhaný a počas letu je možné na spodku krídiel pozorovať bledo žlté sfarbenie s hnedým žíhaním.

Poddruhy Sú známe tri poddruhy myšiaka štvorfarebného: P. u. superior: nájdený v Baja California, Arizone, Sonore, Sinaloe. Verí sa, že P. u. superior je väčší a má dlhšie krídla aj tmavšie sfarbenie než P. u. harrisi. Bohužiaľ množstvo pozorovaných jedincov je veľmi malé, len päť samcov a šesť samíc. Ďalší výskum doplnil, že fyzické rozdiely sú menšie, než sa pôvodne predpokladalo. Proti odôvodnenosti oddelenia poddruhu hovoria aj ďalšie ekologické rozdiely, napr. klíma daného prostredia. P. u. harrisi: nájdený v Texase, východnom Mexiku a väčšine Strednej Ameriky. P. u. unicinctus: nájdený výhradne v Južnej Amerike. Je menší než severoamerický poddruh.

Biotop Vtáky žijú v riedkych lesoch a polopúšťach, rovnako tak aj v mokrinách (s občasnými stromami) a v niektorých častiach ich rozšírenia (Howell a Webb 1995) aj v mangrovových močiaroch, vyskytujúcich sa v juhoamerickej oblasti rozšírenia. Myšiak štvorfarebný nemigruje a má trvalé teritórium, ktorého veľkosť sa pohybuje medzi 0,2 – .

Správanie Potrava Potrava sa skladá z malých živočíchov vrátane vtákov, jašteričiek, cicavcov a veľkého hmyzu. Myšiak štvorfarebný loví v skupinách, preto môže uloviť aj väčšiu korisť, ako napr. králika.

Lov Hoci je väčšina dravcov samotárskych a stretávajú sa len pri hniezdení a ťahu, myšiak štvorfarebný loví v spolupracujúcich skupinách od dvoch do štyroch jedincoch. Táto kooperácia je výsledkom adaptácie na púštnu klíma, v ktorej žije. Jedna lovecká technika spočíva v tom, že malá skupina lieta vpredu a pátra po koristi, zatiaľ čo iný člen tejto skupiny letí zozadu a korisť naháňa, a to tak dlho, dokiaľ nie je korisť zahnaná do paste a následne rozdelená. Iná technika je založená na tom, že celá skupina sa rozmiesti okolo koristi a jeden člen ju usmrtí.

Predátori Najväčším predátorom dospelých myšiakov štvorfarebných je výr bielobradý (virgínsky), pre mladé vtáky predstavujú najväčšie nebezpečenstvo hlavne kojoty a veľké krkavce, ktorí vyberajú aj ich hniezda. Myšiaky však svoje hniezda aktívne bránia; v prípade pokusu o napadnutie hniezda sa dorozumievajú varovným volaním a na predátora útočí celá skupina, aby ho od vyplienenia hniezda odradila.

Hniezdenie a mláďatá Myšiaky štvorfarebné hniezdia na malých stromoch, krovinách alebo kaktusoch (odtiaľ švédske pomenovanie – kaktusvråk). Hniezdo je väčšinou kompaktné, vystavané z vetvičiek, koreňov rastlín, listov, machu a kôry. Hniezdo väčšinou stavia samica. Znáška obsahuje väčšinou dve až štyri vajcia farby bielej až modrastej, občas so svetlo hnedými alebo šedými škvrnami. Hniezdoši sú najprv svetlo žltohnedí, v piatich alebo šiestich dňoch zmenia farbu na tmavo hnedú.

Veľmi často obývajú hniezdo tri myšiaky: dva samce a jedna samica. Diskutuje sa o tom, či ide o polyandriu, matúci je tzv. backstanding, kedy jeden vták stojí na chrbte prvého, prípadne ešte tretí na chrbte druhého. Inkubačná doba je od 31 do 36 dní a na znáške sedí väčšinou samica. V 38 dňoch začínajú mláďatá preskúmavať okolie hniezda a v 45 až 50 dňoch začínajú lietať. Samica hniezdi dvakrát alebo trikrát do roka. Mláďatá môžu zostať so svojimi rodičmi až tri roky a v tom čase pomáhajú s vyvádzaním ďalšieho potomstva.

Ľudia a myšiaky štvorfarebné Zmeny biotopu Aj keď nie je myšiak štvorfarebný ohrozeným druhom, jeho divoká populácia je v súčasnosti na ústupe pre stratu životného prostredia, pod tlakom určitých okolností je však jednako známe, že sa sťahuje v rámci rozvinutých oblastí. V súčasnosti sa ako pôvodný druh vyskytuje na území siedmich štátov Strednej, Južnej a Severnej Ameriky, na území ďalších dvoch, Panamy a Surinamu, je jeho pôvod neistý. Od roku 2004 je v Červenom zozname IUCN zaradený do kategórie málo dotknutých druhov a v CITES ho nájdeme v prílohe II. V roku 2003 populácia myšiaka štvorfarebného čítala približne 390 000 jedincov žijúcich na ploche veľkej zhruba . thumb|Mladý jedinec pri ukážke v sokoliarstve Sokoliarstvo Okolo roku 1980 sa začal zdvíhať záujem o používanie myšiak štvorfarebného v sokoliarstve a dnes je najpopulárnejším dravcom na západe (okrem Ázie) chovaným na tieto účely, a to hlavne pre jednoduchý výcvik a ľahkú socializáciu.

V umení John James Audubon vytvoril ilustráciu myšiaka štvorfarebného v publikácii Birds of America (Londýn, 1827 – 38) na doske č. 392 s titulom "Louisiana Hawk - Buteo harrisi". Obraz bol vyrytý a kolorovaný Robertom Havellom v londýnskej dielni v roku 1837. Originálne dielo bolo zakúpené Newyorskou historickou spoločnosťou, kde ho možno zhliadnuť až do dneška (január 2009).

Referencie

Literatúra

Iné projekty

Externé odkazy Stránky o myšiakovi štvorfarebnom na Peregrine Fund Stránky o myšiakovi štvorfarebnom na Borch's Falconry Krátke popisné video Myšiak štvorfarebný v sokoliarstve (video, fotoalbum, články)

Kategória:Jastrabovité Kategória:Najmenej ohrozené druhy