Jedlová () je vrch na severe Česka, v Úsťanskom kraji, vo východnej časti okresu Děčín, na juhu Šluknovského výbežku, v katastrálnom území obce Jiřetín pod Jedlovou. Leží juhozápadne od Varnsdorfu a juhozápadne od centra Jiřetína. Hora má nadmorskú výšku 774 metrov. Je po Luži a Pěnkavčom vrchu treťou najvyššou horou Lužických hôr a ide o mohutnú fonolitovú kopu. Názov hory je odvodený z pôvodného porastu, ktorý tvorili jedle prestúpené smrekmi, dnes prevažujú smreky a na vrchole buky. Lesný porast veľmi poškodili emisie v 70. a 80. rokoch 20. storočia. Napriek tomu na Jedlovej žije rad ohrozených živočíšnych druhov.[ďalej len Honců, 1996]
Na úpätí hory pracovali tiež dve sklárske huty. Prvá z nich stála v 14. storočí na území dnešnej osady Rozhled.[ďalej len Gelnar, 1996] Skláreň , ktorá stála na južnej strane, patrila medzi významné české sklárne na prelome 17. – 18. storočia. Na južnom úpätí sa nachádza bývalý pieskovcový lom. Od 2. polovice 19. storočia je Jedlová obľúbeným turistickým cieľom. Na vrchole hory je rozhľadňa z roku 1891, výletná reštaurácia a pomník básnika Friedricha Schillera. Približne východne od vrcholu hory sa nachádza zrúcanina hradu Tolštejn.
Jedlová sa využíva na zimné športy, na vrchol hory vedie lyžiarsky vlek.
Opis
Názov hory pochádza z prekladu nemeckého mena hory (), Jedlová hora, teraz Jedlová. Jedlová leží v najsevernejšej časti Česka, vo východnej časti Úsťanskeho kraja, v okrese Děčín, v južnej časti Šluknovského výbežku, na území obce Jiřetín pod Jedlovou, asi južne od centra obce. Tento vrch kužeľovitého tvaru sa týči do výšky 774 m n. m. a asi do výšky 200 – nad okolitou krajinou. Horopisne sa nachádza v západnej časti Krkonošsko-jesenickej subprovincie v centrálnej časti Lužických hôr. Je súčasťou Lužického chrbáta, časťou jeho západného okrsku – Jedlovského chrbáta, ktorého je najvyšším vrcholom. Z Jedlovej vybiehajú dva chrbátiky – jeden východne na Tolštejn, druhý severne na Křížovú horu. Ďalšími najbližšími kopcami viditeľnými z Jedlovej je južne Konopáč a Stožec, severovýchodne Malý Stožec.
Jedlová je tzv. neovulkanický suk z treťohorného miocénu.Honců, 1996, str. 243 – 244 Spodná tretina hory sa skladá z relatívne pevného kriedového pieskovca brezeneckého súvrstvia, ktorý sa predtým ťažil na stavebné účely. Dnes už zarastený lom sa nachádza na južnom úpätí. Vrchné dve tretiny tvorí fonolit obsahujúci kryštály sklovitého živca, ktorý prenikol pieskovcom pri vulkanickej činnosti. Pre fonolit na Jedlovej hore sa urobila rádiometrická analýza, ktorá dokazuje vulkanickú činnosť spred 31 ± 4,8 miliónmi rokov. Živec sa často rozpadá na veľké dosky, miestami zoskupené do zdanlivého múru (juhovýchodný svah a juh vrchola), inde vytvára sutinové polia s riedkou vegetáciou. Sutinové polia nie sú typickými svahovými sedimentmi, ale reziduálnym reliktom mrazového zvetrávania predovšetkým z chladných období pleistocénu.Dolní Podluží, str. 21.
Cez vrchol hory vedie hlavné európske rozvodie, odvodňujúce toto územie južne Chřibskou Kamenicou, ktorá ústi do Kamenice, ďalej Labe do Severného mora, a severne Lužničkou, ďalej Mandavou, Lužickou Nisou a Odrou, ústiacou do Baltského mora.
Na vrchole Jedlovej je ročný teplotný priemer 5 °C.Vlastivěda, str. 206.
Na severnej strane hory sú rozptýlené chalupy osady Jedlová, na úpätí severovýchodného svahu sa rozkladá osada Rozhled. Na južnom úpätí je lesné nádražie Jedlová, cez ktoré vedú železničné trate 080 Jedlová – Bakov nad Jizerou a 081 Rumburk – Děčín. Medzi nádražím Jedlová a vrcholom hory je na zhruba prevýšenie 230 metrov. Pri dobrej viditeľnosti možno vidieť celé Lužické hory, hrebeň Jizerských hôr, Ještěd, blízky hrad Tolštejn, Bezděz, Milešovku, Děčínský Sněžník aj vzdialenejší hrebeň Krušných hôr. Na južnom úpätí hory ležia dva Jedlovské rybníky – Veľký Jedlovský rybník a severne od neho Malý Jedlovský rybník. Nachádzal sa tu aj tretí rybník, nazývaný Hutní, predtým . Svoje meno dostal podľa dnes už zaniknutej sklárskej hute . Hutný rybník je už vypustený, zostávajúce dva rybníky dnes slúžia ako vodohospodárske nádrže. a k chovu ryb.
Flóra V minulosti bola hora pokrytá predovšetkým jedľami. Vysoký jedľový les sa dokonca v roku 1890 stal dôvodom pre stavbu rozhľadne. V súčasnosti je vrchol hory zalesnený bučinou, aj keď sa tam opäť objavujú malé plochy jedle bielej, ale tiež nepôvodného druhu borovice horskej. Porast na svahoch tvoria prevažne smreky s prímesou jarabiny mukyňovej (Sorbus aria), na juhovýchodnom svahu rastie smrekovec opadavý. Vyskytujú sa tu aj brusnicové kríčkové spoločenstvá, na chladných miestach rastie rebrovka rôznolistá (Blechnum spicant) a chvostník jedľový (Huperzia selago). Tam, kde sa zachovali mokré rašeliniská, kde sa dajú spozorovať mäsožravú rosičku okrúhlolistú (Drosera rotundifolia) a chránený Rhododendron tomentosum, ktorý sa okrem Jedlovej nikde inde v Lužických horách nevyskytuje. Lesy na Jedlovej obhospodaruje štátny podnik Lesy Českej republiky.
Poškodenie lesa a zmeny biotopu
Prvé poškodenie lesa emisiami sa objavilo po roku 1970, pričom vážnej podoby nadobudlo na jar v roku 1977 a po zime na prelome rokov 1978 a 1979, ako dôsledok spolupôsobenia emisií a mimoriadne nízkych teplôt. Jedlová leží v pásme najťažšieho poškodenia emisiami SO2 a jej vrchol je ako jediné miesto v Lužických horách označený ako pásmo A. Emisie pochádzali prevažne z poľskej elektrárne Turów a z nemeckých elektrární Hirschfelde (už odstavená) a Hagenwerder (utlmená), ktoré sa nachádzajú vo vzdialenosti 25 – , a z nemeckej elektrárne Boxberg (utlmená), vzdialená od Jedlovej . Po odstavení či utlmení zdrojov znečistenia na nemeckej strane pokleslo množstvo emisií zhruba na polovicu. Predpokladá sa, že les na Jedlovej poškodil aj fluór; v rokoch 1978 až 1982 dosiahli jeho koncentrácie 0,3 μg/m³. V rokoch 1986 až 1987 došlo po veternej kalamite k premnoženiu kôrovcov a lýkožrúta smrekového. Od decembra 1995 až do marca 1996 Jedlovú znovu poškodil sneh a námraza, za súčasného pôsobenia emisií.
Emisné škody síce nedosiahli kalamitnú úroveň, napriek tomu však viedli k čiastočnej zmene biotopu. Na niektorých miestach sa les po ťažbe neobnovil a začali sa objavovať veľké holiny. To viedlo aj k zmene vodných pomerov v pôde a vyschnutí rašeliniska na južnom svahu, kde následne zanikol bohatý porast rosičky okrúhlolistej. Medzi smrečinami sa rozšírila jarabina vtáčia a traviny metlušky krivolakej (Avenella flexuosa). V presvetlenom lese sa začalo dariť náprstníku červenému (Digitalis purpurea). V súčasnosti sú dospelé a dospievajúce smrekové porasty vyťažené a obnovujú sa. Na mladých porastoch možno pozorovať škody vzniknuté lúpaním vysokou zverou.
Fauna V priebehu vegetačného obdobia v roku 1995 uskutočnil Miroslav Honců z Vlastivedného múzea v Českej Lípe na kopci Jedlová a v oblasti Jedlovských rybníkov na jej úpätí zoologický prieskum.Honců, 1996, str. 243 Do jeho výsledkov započítal aj skoršie zistenia iných bádateľov.Honců, 1996, str. 245 Podľa záverov tejto štúdie je kopec Jedlová pomerne chudobný na bezstavovce, z nich sa tu vyskytuje predovšetkým niekoľko horských druhov chvostoskokov, kobyliek a bystrušiek. Objavené boli tiež ohrozené mravce hôrne, na ktorých tu prekvapivo parazituje roztoč Anoetus formicarium, dovtedy známy iba z Álp, kde sa vyskytuje nad hranicou lesa.
Medzi chrobákmi boli objavené tri ohrozené druhy, a to svižník poľný a dva druhy bystrušiek – Carabus arcensis a Carabus problematicus. Kyslý podklad Jedlovej spôsobuje, že sa tu, podobne ako na ďalších kopcoch Lužických hôr, vyskytuje len veľmi málo mäkkýšov.Honců, 1996, str. 245 – 251
Na Jedlovej bolo objavených tiež 57 druhov stavovcov, z ktorých takmer všetky patria medzi typické druhy stredoeurópskych listnatých a zmiešaných lesov. Väčšina týchto druhov sa na území kopca rozmnožuje, lebo táto oblasť je súčasťou ich širšieho teritória. Medzi nimi bolo 10 druhov obojživelníkov a plazov, 31 druhov vtákov a 16 druhov cicavcov.Honců, 1996, str. 256 Za najvýznamnejší sa považuje nález piskora horského, o ktorom dovtedy prevládal názor, že sa v Lužických horách vyskytuje iba na nemeckej strane. Prieskum preukázal tiež výskyt mnohých zvlášť chránených druhov zahrnutých vo vyhláške 395/1992 Sb. o ochrane prírody a krajiny. Tunajšími kriticky ohrozenými druhmi sú skokan rapotavý, vretenica severná a sokol sťahovavý. Ďalší kriticky ohrozený druh, plcha záhradného, na Jedlovej naposledy zaznamenali v roku 1940, ale jeho súčasný výskyt nejde úplne vylúčiť. Veľmi ohrozenými druhmi sú mlok vrchovský, mlok bodkovaný, jašterica krátkohlavá, jašterica živorodá, slepúch lámavý, rybárik obyčajný a spomínaný piskor horský. Veľmi ohrozeného muchárika malého v tejto lokalite naposledy spozorovali v roku 1929. Ohrozenými druhmi sú ropucha bradavičnatá, krkavec čierny, orešnica perlavá, strakoš obyčajný, lastovička obyčajná a čierna forma veverice obyčajnej.Honců, 1996, str. 251 – 256 Z lovnej zveri sa na Jedlove vyskytujú jelene, srnce a zajace. Právo poľovníctva v revíre vykonáva Poľovnícke združenie Jedlová.
Na Jedlovej sa v pieskovcových sedimentoch tiež sporadicky objavujú paleontologické nálezy prehistorickej fauny z dôb, keď územie ležalo na dne kriedového mora. Patria sem nálezy 12 druhov lastúrnikov rodu Inoceramus z vrchného turonu až coniaku a v lome možno tiež objaviť stopy po lezení morských rakov.
Sklárstvo Uprostred dnešnej osady Rozhled, oproti rekreačnému stredisku Slovan, na lúke, ktorá hraničí s Bielym potokom na severovýchodnom úpätí hory, stála v polovici 14. storočia sklárska huta, po nej sa v neskorších listinách (napr. listina majiteľa tolštejnského panstva Jiřího ze Šlejnic z roku 1539) zachoval dnes už zaniknutý názov jeho stanoviska . O hute sa nezachovalo mnoho informácií, jej činnosť však dokladajú archeologické nálezy zlomkov úžitkovej a sklárskej technickej keramiky, objavené pri prieskumoch v rokoch 1989 a 1994. Huta bola pravdepodobne vypálená v roku 1337 pri dobývaní hradu Tolštejn.
Na južnom úpätí hory, stála baroková sklárska huta , ktorú tu zrejme v roku 1680 založil Jan Kašpar Kittel zo Šumburku v Jizerských horách a ktorá pravdepodobne nadväzovala na staršiu hutu, snáď toho istého názvu, niekedy tiež uvádzanou ako Jedlovská.Gelnar, 1996, kapitola Čtvrtá fáze, str. 49 Skláreň , ktorá patrila k významnejším sklárskym hutám svojej doby, predávala svoje výrobky na domácom trhu, aj v cudzine. Doložená je pravdepodobná výroba k pocte vtedajších španielskych kráľov – erb Kastílie a Leónu. Známe boli napríklad ich výrobky lustrových príveskov. Približne v roku 1596 ju vlastnili páni z Vartemberka, neskôr patrila inak neznámemu Christopherovi Palmemu zo Svoru a poslední majitelia boli Kaspar Kittel a Johann Kittel z Polevska. Huta zanikla v roku 1739 následkom požiaru, čo dokladajú neskoršie písomné správy, ako aj nálezy žiarom deformovaných výrobkov na mieste jej bývalého stanoviska. Miesto, kde stála skláreň, bolo zničené pri budovaní železnice v roku 1868.
Lom pod horou V spodnej časti južného svahu hory sa nachádza opustený pieskovcový lom. Je zakreslený už na lesníckej mape z roku 1860 a kamenársky majster Stephan Winkler v ňom na prelome 19. a 20. storočia zamestnával približne 100 robotníkov. Ťažili sa v ňom pevné, kremité, prevažne lavicovité pieskovce brezenského súvrstvia.Dolní Podluží, str. 52. Vyťažený pieskovec sa vyvážal do Saska a je z neho postavená aj väčšina ostenia a kamenných schodov v domoch v okolí hory. Ťažbu ukončili v 30. rokoch 20. storočia. Na skale pri vstupe do lomu je dodnes viditeľný portrét malého dievčatka vytesaného kamenármi. Prečo ho vytesali, sa nevie.