Prechod Nitrianskej partizánskej brigády cez Hron bola partizánska akcia, ktorá sa odohrala v noci z 13. na 14. februára 1945 v priestore obcí Orovnica a Tekovská Breznica. Brigáda sústredená 68 km za frontovou líniou bola tiesnená nemeckými jednotkami podnikajúcimi útoky na jej územie a v spojení s Červenou armádou videla východisko z tohto stavu. Prechod cez Hron sa uskutočnil v noci za pomoci Červenej armády a partizánskeho zväzku Alexander Nevský, už ktorý pôsobil na oslobodenom území. Spolu s brigádou prešli cez front aj komunistickí funkcionári Viliam Široký a Július Ďuriš, ktorí boli vyslobodení z bratislavskej väznice a nachádzali sa v radoch brigády.
Predohra V januári 1945 zosilnela protipartizánska činnosť Nemcov, ktorí podnikali výpady zo Zlatých Moraviec do Tribeča. Dôsledkom toho sa Nitrianska partizánska brigáda presunula do priestoru Pohronského Inovca. Od 15. januára 1945 sa brigáda nachádzala v priestore Krtinová pod Veľkým Inovcom, kde partizáni prebývali v zemľankách a odkiaľ podnikali bojové akcie na Pohroní a na Požitaví. Brigáda mala trvalé rádiové spojenie s Ukrajinským štábom partizánskeho hnutia v Kyjeve. Strelivo a zbrane jej v noci zhadzovali sovietske lietadlá na Krtinovej lúke pod Veľkým Inovcom. Po 22. januári sa k brigáde premiestnil aj Trojanov Hornonitriansky partizánsky prápor a následne bola včlenená do brigády ako jej 3. samostatný prápor. Potraviny brigáda získavala v okolitých obciach, pričom k činnosti brigády prispeli sumou 260 000 korún aj veľkostatkár z Oponíc Dr. Cyril Slezák a v mesiacoch december 1944 a január 1945 bolo doručených 200 000 korún z „čierneho“ fondu Baťových závodov pre partizánov Trojanovej jednotky.
Nitrianska partizánska brigáda mala zloženie:
Veliteľ brigády: G. D. Avdejev-Smirnov Komisár brigády: N. Koveľ Náčelník štábu brigády: kpt. D. N. Dudin
Brigáda mala štyri prápory: Stalinský prápor. Veliteľom bol kpt. V. I. Orlenko, prápor tvorili partizáni z Ruska a Ukrajiny. Slovenský prápor. Veliteľom bol mjr. Ľudovít Pavol Sýkora, prápor pozostával zo slovenských vojakov, mal dve roty. Veliteľom prvej bol npor. Milan Koza, druhej velil npor. Jozef Novisedlák. Hornonitriansky partizánsky prápor. Veliteľom bol npor. Jozef Trojan. Prápor tvorili baťovci (bývalí zamestnanci Baťových závodov v Šimonovanoch). Internacionálny prápor. Veliteľom bol npor. Jozef Mičudík. Zaradení doň boli Bulhari, Francúzi, Holanďania, Maďari a ďalší.
Nitrianska partizánska brigáda bola koncom januára 1945 prakticky v obkľúčení na pomerne malom priestore svahov Veľkého Inovca, v blízkosti frontovej línie. Po začlenení Trojanovho Hornonitrianskeho partizánskeho práporu narástol počet jej príslušníkov na asi 650. V týchto podmienkach sa v danej lokalite nedalo skryto manévrovať a štáb brigády videl jedinú možnosťprebiť sa cez nepriateľskú obranu na západnom brehu Hrona z tylu a spojiť sa s postupujúcimi jednotkami Červenej armády. Začiatkom februára 1945 časť vojsk 2. ukrajinského frontu, 53. armáda generála Managarova, postúpila v úzkom výbežku až k obci Tekovská Breznica na východnom brehu Hrona. Brigáda sa ocitla 810 km od línie frontu. Na pravom brehu Hrona od Novej Bane až po Zlaté Moravce stáli frontové jednotky nemeckej armády. V priestore Hronský Beňadik Kozárovce bola rozmiestnená SS divízia Grossdeutschland. Prelomenie nemeckej obrany z tylu muselo byť koordinované s velením Červenej armády, aby násilný prechod brigády cez rieku nebol považovaný za nemecký útok. Úmysel prebojovať sa cez Hron oznámil štáb brigády prostredníctvom rádiovej depeše aj Ukrajinskému štábu partizánskeho hnutia v Kyjeve. 7. februára 1945 dostal pplk. V. Karasjov-Stepanov, veliteľ partizánskeho zväzku „Alexander Nevský“, ktorého štáb sídlil v obci Male na území Maďarska, rozkaz z Kyjeva, aby v súčinnosti s velením 53. armády zorganizoval prechod Nitrianskej partizánskej brigády cez front na rieke Hron.
Oslobodenie V. Širokého a J. Ďuriša z bratislavskej väznice
Povstalecká akcia v Nitre v auguste 1944 zlyhala a nedošlo ani k vyslobodeniu prominentných politických väzňov z nitrianskej väznice. Tí boli neskôr prevezení do Bratislavy. 5. februára 1945 o pol druhej si dal štátny zástupca Dr. Karol Vagač do svojej kancelárie predviesť väznených komunistov Júliusa Ďuriša a Viliama Širokého. Po odchode dozorcov sa obaja väzni obliekli do civilných zimníkov a boli vyvedení Jozefom Ilčíkom z bratislavského Justičného paláca cez hlavnú bránu na ulicu, kde ich čakalo auto. V ňom boli Dr. Haviar a Štefan Gážik, ktorí komunistických funkcionárov odviezli do Nitry, odtiaľ prešli do Zlatých Moraviec a následne do tábora Hornonitrianskej partizánskej brigády.
8. februára 1945 rozviedka 3. práporu hlásila obsadenie obce Bošany Nemcami, príchod nemeckej jednotky v počte asi sto mužov do obce Kolačno a prítomnosť nemeckých predsunutých hliadok v Klátovej Novej Vsi, Nedaniciach a v Krásne. Brigádna rozviedka zistila aj zvýšený nemecký pohyb a sústreďovanie pechoty a tankov v priestore Hronský BeňadikNová BaňaŽarnovica, čo nasvedčovalo, že Nemci pripravujú „vyčistenie“ bezprostredného tylu frontu od partizánov, ako aj likvidáciu nepríjemného výbežku frontu pri Tekovskej Breznici.
Prechod Nitrianskej partizánskej brigády cez Hron
Pplk. V. Karasjov-Stepanov, veliteľ partizánskeho zväzku Alexander Nevský sformoval v obci Male na území Maďarska 6. februára 1945 skupinu v zložení: Nikolaj Kasatikin, Alexander Danilovskij, por. Sačurov, kpt. Emkenov a Jozef Turčan, rodák z obce Hostie. Túto skupinu sprevádzali osobne pplk. V. Karasjov-Stepanov, komisár Pavel Larintin a mjr. Stanislaw Wronski. Cestou nákladným autom sa zastavili na štábe zboru Červenej armády v Šahách, kde bolo rozhodnuté vykonať prechod Nitrianskej partizánskej brigády v priestore obce Tekovská Breznica na výbežku frontu. Tento výbežok bol obsadený jednotkami 1. gardovej výsadkovej zvenigorodsko-bukureštskej divízie. V Tekovskej Novej Vsi na štábe tejto divízie bol v dňoch 7. až 9. februára pripravený podrobný plán prechodu. Velenie divízie však nemalo informácie o rozmiestnení Nemcov. Divízne delostrelectvo malo paľbou zaistiť krídla prichádzajúcich partizánov. Šírka partizánskej kolóny mala byť označená vystrelením zelených rakiet na jej krídlach. Cieľ delostreleckej paľby mali určiť červené rakety vystrelené šikmo von z krídiel pochodovej kolóny partizánov. V noci z 9. na 10. februára boli s plánmi prechodu k Nitrianskej brigáde vyslané dve skupiny. K štvorčlennej skupine vedenej N. Kasatkinom sa k skupine pridal aj náčelník rozviedky partizánskeho zväzku Alexander Nevský mjr. Stanislaw Wronski-Krok, ktorý mal pôvodne organizovať prijatie a prepravu Nitrianskej partizánskej brigády. Druhú jedenásťčlennú skupinu viedol slovenský partizán Štefan Taliga. Obidve skupiny so šťastím prešli front, hoci skupina Stanislawa Wronského-Kroka sa dostala pri prekračovaní línie frontu do prestrelky, a dorazili večer 10. februára na štáb brigády.
11. februára 1945 sa začali prípravy na prechod brigády cez front. Bola nariadená všeobecná pohotovosť a boli vyslané prieskumné hliadky. Jedna z nich v horárni nad obcou Zlatno narazila na skupinu povstaleckých dôstojníkov tiež smerujúcich k Červenej armáde: plk. Dezider Kišš-Kalina, mjr. gšt. Anton Rašla, štkpt. J. Tvarožek a veliteľ žandárskej stanice v Novej Bani por. výk. Ján Sládek
12. februára mužstvo dostalo potraviny na štyri dni. Materiál a strelivo sa naložilo na káry a sane, zvyšok bol zakopaný alebo zničený. Na porade štábu brigády pri vypracovávaní plánu prechodu cez Hron bolo rozhodnuté, že prechod sa uskutoční v mieste prechodu skupiny mjr. S. Wronského-Kroka. Termín prechodu frontu bol stanovený rozkazom na noc z 13. na 14. februára 1945. Smer pochodovej osi bol stanovený Nemecká HutaOrovnicaprechod riekyTekovská Breznica. Zloženie pochodového prúdu bolo určené takto:
Predný voj – 1. prápor (Stalinský oddiel) Prostredný voj – štáb brigády, stranícki pracovníci (Široký, Ďuriš a ďalší), pracovná rota Maďarov, špeciálne štábne skupiny (míneri a i.) Ľavé zaistenie – 4. prápor Jozefa Mičudíka (Internacionálny oddiel) Pravé zaistenie – 2. prápor mjr. Ľ. Sýkoru (Slovenský oddiel) Zadný voj – 3. prápor kpt. Trojana (Hornonitriansky partizánsky prápor)
Predvoj postupujúci dva kilometre pred kolónou sa mal na hranici lesa zmeniť rozdeliť na tri skupiny. Prvá skupina sa mala presunúť naľavo od osi pochodu. Tretia skupina mala zneškodniť nemecké palebné postavenia na zalesnenom úbočí vpravo. Druhá skupina chránená zľava a sprava mala postupovať po hlavnej osi spolu so zadným vojom a spoločne mali ovládnuť cestu a železničnú trať s mostom, preniknúť k rieke a zorganizovať prechod. Bočné oddiely mali súčasne pokračovať po bočných osiach pochodu, rovnako ovládnuť cestu, zamínovať železničnú trať a vytvoriť zaistenie proti prípadnému úderu pancierových vlakov a nemeckých tankov. Dvojkilometrovú lúku na tomto úseku bolo potrebné udržať za pomoci úderných skupín a sovietskeho delostrelectva až do prechodu celej brigády cez rieku.
Odchod brigády cez skalnatý Dreichov vrch sa 13. februára 1945 oproti plánovanému času 15:00 oneskoril o 2 hodiny, nakoľko štáb brigády rozdelil medzi partizánov všetky nadbytočné zásoby potravín a oslabené žalúdky neboli pripravené na takého prídely. Prúd partizánov sa brodil namáhavým pochodom vyše metrovým snehom na Lokšovu lúku. V Nemeckej (dnes Inoveckej) Hute sa zastavilo čelo kolóny krátko po 18. hodine a zorganizovala sa bojová zostava v troch prúdoch. V čele prúdov boli prieskumné jednotky v bielych plášťochrozviedčici zo skupín Š. Taligu a S. Wronského-Kroka, ktorí trasu prechodu už prekonali, a päť príslušníkov brigádnej rozviedky. Predný voj viedol a zabezpečoval kpt. Emkenov, za stredný voj zodpovedal mjr. S. Wronski-Krok, za zadný voj bol zodpovedný por. Sačurov.
V priestore Orovnice nebola súvislá frontová línia, Nemci kontrolovali údolie Hrona z guľometných hniezd. Večer brigáda zostupovala miernym zalesneným svahom pozdĺž Orovnického potoka k Hronu. Plán však nebol presne dodržaný. Stredná skupina sa v hustej hmle predčasne vysunula dopredu, predbehla bočné skupiny a dostala sa tak do nemeckej paľby. Nemci sa bránili aj v priestore postupu bočných skupín. Čata F. Balgu ukoristila dva ľahké guľomety a tri pušky a zneškodnila päť Nemcov. Partizánom pomohol zásah delostreleckých batérií Červenej armády spoza Hrona. Najskôr síce zahájili paľbu do bezprostrednej blízkosti partizánov, ale na signál zelenej rakety ju presunuli do bezpečnej vzdialenosti.
V smere od Hronského Beňadika zamínoval cestu a zaujal obranu prápor mjr. Ľubomíra Sýkoru. Prápor Jozefa Mičudíka zaujal obranu od Novej Bane. Boj prebiehal zblízka muž proti mužovi. Partizáni vytvorili prielom, rozrušili front a získali zajatcov. Masa príslušníkov brigády postupovala cez cestu a železničný násyp k Hronu. Miestny občan Orovničan Emil Dolnický, ktorý mal ukázať partizánom brod, na mieste nebol. Brehy Hrona v časti Pliesko na mieste príchodu brigády k Hronu boli strmé, rieka bola asi dva metre od brehu zamrznutá, tok prudký, hlboký, studený s plávajúcimi kryhami. Nemci navyše začali ostreľovať brigádu.
Samotný prechod Hrona začal pred polnocou. Medzi maďarskými partizánmi vypukla panika.
Partizáni prechádzali rieku v reťazi, mnohí sa držali za chvost koňa. Takto údajne prešiel aj Viliam Široký. Július Ďuriš so svojou skupinou podľa spomienok por. Františka Vanka prešiel cez brod bez problémov. Asi 60 až 80 partizánov v ľadových vlnách Hrona sa utopilo. Medzi prvými obeťami boli bulharskí vysokoškoláci vrátane veliteľa čaty Stojana Panova Stojanova, maďarskí zajatci a ďalší.
Emil Dolnický, ktorého nikto nekontaktoval, prišiel k Hronu, keď už bol prechod v plnom prúde. Predsa len sa mu podarilo usmerniť zvyšok partizánov k brodu o tristo metrov vyššie, kde voda siahala sotva po kolená, čím zachránil mnoho životov partizánov.
Dohra