Nikolaj Nikolajevič Judenič (rusky Николай Николаевич Юденич; * 18. júl – † 5. októbra 1933) bol ruský cársky dôstojník, generál pechoty (1915). Počas prvej svetovej vojny v rokoch 1915 - 1917 velil kaukazskému frontu. Počas ruskej občianskej vojny sa stal jedným z najvýznamnejších vodcov Bielej armády. V roku 1919 viedol ofenzívu bielogvardejských vojsk na Petrohrad. Neskôr velil bielym vojskám na severozápade Ruska. Po neúspechu sa na jeseň 1919 stiahol so zvyškom armády do Estónska. V roku 1920 emigroval na Západ.

Život Prvá svetová vojna Na začiatku prvej svetovej vojny bol Judenič menovaný za náčelníka štábu ruskej Kaukazskej armády. V januári 1915 bol Judenič povýšený na generála pechoty a nahradil grófa Ilariona Ivanoviča Voroncova-Daškova vo funkcii veliteľa kaukazského frontu. So striedavými úspechmi viedol boje proti Osmanskej ríši.ref>

V roku 1916 Judenič úspešne vykonal ofenzívu pri Erzurume (1916) a kampaň pri Trapezunde. V lete toho istého roku jeho sily odrazili turecký protiútok, ktorý vyvrcholil bitkou pri Erzincane, v ktorej sa zúčastnil aj osmanský generál Mustafa Kemal. Počas bitky bol Judenič vyznamenaný Radom svätého Juraja (2. stupňa), čo bolo posledné udelenie tohto vyznamenania v Ruskej ríši.

Po februárovej revolúcii bol Judenič v roku 1917 znovu menovaný za veliteľa Kaukazského frontu, ale v máji ho ruská dočasná vláda odvolala z velenia pre neposlušnosť. Na priamy rozkaz Alexandra Kerenského odišiel z armády do dôchodku. Judenič sa potom presťahoval z Tbilisi do Petrohradu, kde podporoval Kornilovove povstanie.

Biela armáda Po októbrovej revolúcii v roku 1917 sa Judenič skrýval pred boľševikmi. V januári 1919 sa mu podarilo utiecť do exilu vo Fínsku. V Helsinkách sa Judenič pridal k „Ruskému výboru“, ktorý vznikol v novembri 1918 na odpor proti boľševikom, a bol vyhlásený za vodcu Bieleho hnutia v severozápadnom Rusku s absolútnou mocou. Na jar 1919 Judenič navštívil Štokholm, kde sa stretol s diplomatickými zástupcami Británie, Francúzska a Spojených štátov a s obmedzeným úspechom sa pokúsil získať pomoc pri vytváraní ruského dobrovoľníckeho zboru na boj proti boľševikom.

V júni 1919 sa Judenič spojil s Všeruskou vládou admirála Alexandra Kolčaka so sídlom v Omsku, ktorá ho následne uznala za veliteľa všetkých ruských ozbrojených síl operujúcich proti boľševikom v Baltskom mori a v severozápadnom Rusku. Kolčak tiež poskytol veľmi potrebné finančné prostriedky na platenie a vybavenie svojich síl. V júni 1919 sa Judenič vydal do Tallinnu, aby sa stretol s generálom Alexandrom Rodzjankom, veliteľom Bielej ruskej severnej armády, ktorá formálne útočila na Petrohrad pod estónskym vrchným velením. Judenič vymenoval Rodzjanka za svojho asistenta.

Začiatkom októbra 1919 Judenič viedol svoju armádu proti Petrohradu, ktorý bol len slabo bránený, pretože Červená armáda sa aktívne angažovala na niekoľkých ďalších frontoch v bojoch proti Kolčakovým silám na Sibíri a niekoľkým kozáckym armádam na Ukrajine a juhu Ruska. Judeničov priateľ z ruskej cárskej armády, generál Carl Gustaf Emil Mannerheim, požiadal fínskeho prezidenta Kaarla Juha Ståhlberga, aby sa pridal k Judeničovým silám a zaútočil na Petrohrad s pomocou fínskych Bielych gárd. Judenič by uznal nezávislosť Fínska a boli by uznané aj vzťahy krajiny v pro-Dohode. Keďže Kolčak, nominálne vodca Bielych armád, neuznal nezávislosť Fínska, Ståhlberg Mannerheimovu žiadosť odmietol. Celkovo bola Severozápadná armáda pro-monarchistická a odmietala etnický partikularizmus a separatizmus. Jej najvyšší predstavitelia vo všeobecnosti verili v zjednotené Rusko a stavali sa proti separatistom, ktorí chceli vytvoriť národné štáty.

Boľševici sa však napokon postavili Judeničovým silám na odpor a jeho demoralizované jednotky boli prinútené ustúpiť do Estónska. 28. januára 1920 generál Stanisław Bulak-Bałachowicz spolu s niekoľkými ruskými dôstojníkmi a estónskou políciou zatkli Judeniča, keď sa pokúšal utiecť do západnej Európy. Judenič bol neskôr prepustený z väzenia a odišiel do exilu vo Francúzsku. Ďalej sa angažoval v ruskom exilovom bielom hnutí.

Zomrel 5. októbra 1933 v Saint-Laurent-du-Var blízko Nice.

Dedičstvo Judenič je spomínaný ako kompetentný vojenský veliteľ Bielej armády a je uctievaný medzi antikomunistami v Rusku po boku Kolčaka, Vrangeľa a Denikina.

Referencie

Iné projekty

Zdroje

Kategória:Príslušníci Bielej armády Kategória:Osobnosti ruskej občianskej vojny Kategória:Ruské osobnosti prvej svetovej vojny Kategória:Ruské vojenské osobnosti Kategória:Nositelia Radu svätého Vladimíra Kategória:Nositelia Radu svätého Juraja (Rusko)