Gyulai Pál (* 25. január 1826, Kluž† 9. november 1909, Budapešť) bol maďarský literárny historik a kritik, básnik, prozaik, univerzitný profesor, kritik, člen Uhorskej akadémie vied a hornej komory Uhorského snemu šľachtického pôvodu.
Koncom 50. rokov 19. storočia bol vedúcou osobnosťou kultúrneho a literárneho života Maďarov v Uhorsku.
Život Jeho otec bol úradník. Študoval na reformovanom kolégiu v Kluži. Od roku 1845 pôsobil ako vychovávateľ synov sedmohradského šľachtica Jánosa Bethlena. V týchto rokoch uverejňoval básne a novely. Na jar 1848 bol v Kluži jedným z hovorcov revolučnej mládeže. Spolu s Károlyom Szászom a Ferencom Mentovichom vydal zbierku revolučných politických básní pod názvom Nemzeti színek („Národné farby“). Na samotných revolučných udalostiach a bojoch sa však nezúčastnil.
vľavo|náhľad|Ignaz Franz Schrecker, Gyulai Pál, portrétna fotografia, polovica 19. storočia
V roku 1850 začal svoju kritickú činnosť v periodiku Pesti Röpívek. V roku 1853 spolu s Albertom Pákhom redigoval časopis Szépirodalmi Lapok. O rok neskôr (1854) uverejnil v Új Magyar Múzeum svoju literárno-historicky mimoriadne významnú štúdiu Petőfi Sándor és lírai költészetünk („Sándor Petőfi a naša lyrická poézia“).
V rokoch 1855 až 1856 študoval spolu so svojím žiakom Tamásom Nádasdym v Berlíne, Paríži a Mníchove. Koncom 50. rokov 19. storočia patril už k vedúcim osobnostiam mierneho liberálneho literárneho smeru spojeného s menom Ferenca Deáka. V roku 1859 bol zvolený za korešpondenta Uhorskej akadémie vied (za riadneho člena bol prijatý v roku 1867 a za čestného člena 1906).
V roku 1858 sa oženil s Máriou Szendreyovou, švagrinou Sándora Petőfiho. V tom istom roku nastúpil ako učiteľ na reformované kolégium v Kľuži, kde zotrval dva roky. Následne pôsobil popri Jánosovi Aranyovi ako pomocný redaktor časopisu Szépirodalmi Figyelő. Do roku 1867 bol tajomníkom Spolku na podporu maďarských spisovateľov a učil na peštianskom reformovanom gymnáziu. Neskôr bol učiteľom na hereckej škole.
vľavo|náhľad|Plaketa venovaná Pálovi Gyulaimu na VIII. ker. Bródy Sándor utca 13, Budapešť
Od roku 1870 pôsobil ako funkcionár v Uhorskej akadémie vied a bol rozhodujúcim hodnotiteľom akademických súťaží. Od roku 1873 redigoval Budapesti Szemle („Budapeštiansky obzor“), od roku 1875 edíciu Olcsó Könyvtár. V rokoch 1876 až 1892 bol profesorom budapeštianskej univerzity, kde bol nástupcom Ferenca Toldyho. Od roku 1879 bol predsedom Kisfaludyho spoločnosti a od roku 1885 členom hornej komory Uhorského snemu. V roku 1899 sa vzdal predsedníctva Kisfaludyho spoločnosti a v roku 1902 odišiel z univerzity. V posledných rokoch života redigoval už len Budapesti Szemle.
Dielo Z jeho beletristických diel vyniká Gyulaiho román Egy régi udvarház utolsó gazdája („Posledný pán starej kúrie“), jedno z prvých diel maďarského kritického realizmu. Najtrvalejšie výsledky však dosiahol ako literárny historik a kritik, najmä v zápase o uznanie ľudovo‑národného smeru.
V roku 1854 vydal štúdiu Petőfi Sándor és lírai költészetünk („Šándor Petőfi a naša lyrická poézia“), v ktorej „obhájil podstatu poézie S. Petőfiho a vymedzil pojem ľudovosti“, čím položil základy ľudovo-národného smeru v maďarskej literatúre. Po roku 1870 sa v jeho kritických prácach čoraz výraznejšie presadzoval konzervatívny svetonázor.
Pripravil na vydanie (väčšinou s úvodnými štúdiami a poznámkami) diela Sándora Petőfiho, Mihálya Vörösmartyho, Imreho Madácha, Zsigmonda Keményho, Lászla Aranya a ďalších.
Referencie
Iné projekty
Kategória:Osobnosti z Klužu Kategória:Maďarskí univerzitní profesori Kategória:Maďarskí spisovatelia Kategória:Maďarskí básnici Kategória:Maďarskí novinári Kategória:Maďarskí literárni historici Kategória:Maďarskí literárni kritici Kategória:Uhorskí šľachtici Kategória:Uhorskí spisovatelia Kategória:Uhorskí autori náučnej literatúry Kategória:Uhorskí básnici Kategória:Uhorskí publicisti Kategória:Uhorskí vysokoškolskí pedagógovia Kategória:Členovia Uhorskej akadémie vied Kategória:Uhorský snem