1. československá partizánska brigáda M. R. Štefánika bola partizánska brigáda pod velením npor. Piotra Alexejeviča Velička, ktorá vznikla na báze prvej organizátorskej partizánskej skupiny vyslanej Ukrajinským štábom partizánskeho hnutia na územie Slovenska. Partizáni sa v priebehu niekoľkých augustových týždňov stali významným vojenským a mocenským faktorom v Turci. Skupina sa 23. augusta sa so súhlasom UŠPH konštituovala na partizánsku brigádu. Partizánske aktivity narušovali ako autoritu slovenskej vlády, tak plány Slovenskej národnej rady aj Vojenského ústredia, ktorým sa odmietli podriadiť. Vyhlásenie Československej republiky 21. augusta 1944 v Sklabini, protinemecká mobilizácia martinskej posádky, zatarasenie železničných tunelov, terorizovanie a vraždy príslušníkov nemeckej menšiny, postrieľanie nemeckej „misie podplukovníka Otta“ v Martine prispeli k urýchleniu nemeckých plánov na obsadenie Slovenska a vynútili si vypuknutie Slovenského národného povstania v nevýhodnom „obrannom“ variante. Počas prvých bojov v Strečnianskej tiesňave Veličkovi partizáni 31. augusta 1944 nedorazili na pozície na pravom brehu Váhu a umožnili tak Nemcom obchvátiť povstaleckú obranu na Strečne. Po ústupe od Strečna bojovala brigáda o prístupy do Turca pri Vrútkach a Priekope, pri Jánovej Lehote a Svätom Kríži, počas nemeckej generálnej ofenzívy proti povstaniu pri Krupine a Lovinobani. Po prechode povstania na partizánsky spôsob boja sa časť oddielov odčlenila a jadro brigády sa presunulo v novembri 1944 na Oravu a do Vysokých Tatier. Koncom januára sa brigáda podieľala na oslobodení Liptovského Hrádku, kedy partizánske oddiely koordinované Hlavným štábom partizánskeho hnutia útokmi nedovolili Nemcom zaujať obranné postavenia vybudované v oblasti Liptovského Hrádku, dobyli a udržali most cez Belú a 1. februára 1945 partizánske oddiely, 1. čs. armádny zbor a jednotky Červenej armády Liptovský Hrádok dobyli. Po bojoch o Liptovský Hrádok bola brigáda rozpustená a jej príslušníci vstúpili do jednotiek Červenej armády a 1. česko-slovenského armádneho zboru.
História brigády Výsadok Prvá 11členná partizánska organizátorská skupina určená pre výsadok na Slovensku bola sformovaná v Sovietskom zväze rozkazom Ukrajinského štábu partizánskeho hnutia (UŠPH). Paradesantné skupiny predstavovali štáby budúcich partizánskych jednotiek. Boli zložené zo sovietskych ako aj československých občanov, najmä bývalých príslušníkov slovenskej armády, ktorí boli zajatí alebo prešli na sovietsku stranu. Za KSČ v UŠPH pôsobili Rudolf Slánský a August Schramm, sudetský Nemec, zúčastňovali sa výberu a zaraďovali čs. občanov do paradesantných skupín. V UŠPH pred vyslaním paradesantných skupín nevedel o prípravách povstania na Slovensku a nemali informácie o situácii v domácej rezistencii. Veliteľom tejto prvej bol vymenovaný gardový nadporučík Piotr Alexejevič Veličko. Skupinu tvorili 5 Rusi, 3 Ukrajinci, 2 Slováci a 1 Žid: + Partizánska organizátorská skupina npor. Piotra Alexejeviča Velička vysadená na Slovensku 25.26. júla 1944 Priezvisko a meno Funkcia npor. Veličko Piotr Alexejevič veliteľ Ľach Andrej Kirilovič komisár skupiny Černogorov Jurij Jevgenevič náčelník štábu Ziľbert Valentin Davidovič prekladateľ Stoľarová Anna Vasilievna zdravotníčka Popov Konstantin Karpovič prieskumník Fetisov Valentin Vasilievič prieskumník Rogačevskij Alexander Borisovič radista Agafonov Nikolaj Andrejevič radista Demko Štefan prieskumník Brezík Ján prieskumník
Skupina bola vysadená v noci z 25. na 26. júla 1944 nad Liptovskou Osadou. Parašutisti zoskočili do neznámeho priestoru, kde ich nikto nečakal. Prelet lietadla a 3 padáky boli spozorované na hlásené miestnej žandárskej stanici podľa úradného hlásenia už v nočných hodinách hliadkami miestnej požiarnej a protileteckej ochrany v Liptovskej Osade. Následná obhliadka priestoru zoskoku našla dôkazový materiál, padáky, balíky so zbraňami a iným materiálom. Parašutisti objavení neboli. 26. júla a potom opakovane 4. augusta okresný náčelník v Ružomberku Vladimír Maťovič písomne žiadal veliteľstvo miestnej posádky o vojenskú asistenciu v sile 40 mužov na „preskúmanie“ lesov na okolí Liptovskej Osady a Liptovskej Lúžnej. Miestna vojenská posádka sa však do akcie proti partizánom neponáhľala, jej novovymenovaný posádkový veliteľ major Miloš Vesel patril medzi opory Golianovho vojenského ústredia.
Presun skupiny do Turca Parašutistom sa podarilo nadviazať prvé spojenia s činiteľmi miestneho odboja. Už koncom júla 1944 sa stretli s Jaroslavom Šolcom a ďalšími odbojármi z Ružomberka a Nemeckej Ľupče a prichádzali prví dobrovoľníci do hôr. V auguste boli vysadené zo strany UŠPH ďalšie štyri skupiny, 6. augusta zoskočil desant Ladislava Kalinu, 7. augusta výsadok Ernesta Bielika a 8. augusta skupiny Michala Sečanského a Jegorova.
Slovenská vláda v reakcii na výsadky prijala mimoriadne opatrenie nasadenie slovenských vojakov proti partizánom. 10. augusta bola vyhlásená trestná vojenská expedícia v oblasti Nízkych Tatier a Veľkej Fatry proti partizánom. Viacerí dôstojníci ale zabezpečili odoslanie plánu odbojárom a akcia sa minula účinkom.
V dňoch vojenskej operácie, sa veliteľ slovenskej partizánskej skupiny formujúcej sa v lete 1944 v Turci Viliam Žingor v Liptovskej Lúžnej stretol s Veličkom a jeho skupinou, kde sa dohodli, že sa Veličkova skupina presunie k Žingorovi do Turca, do Kantorskej doliny. Veličko uvádza dátum presunu na 13. augusta, Voľanskij 12. augusta. Hoci partizánska aktivita v Turci bola už pomerne rozvinutá pod vedením Viliama Žingora, Veličkovi sa podarilo získať iniciatívu a nadväzovať kontakty. K Veličkovej skupine sa pripojili aj skupiny sovietskych utečencov z nemeckých zajateckých táborov (V. Vysockého, N. Surkova, Kolesnikova).
V auguste zároveň začali ilegálne prechody francúzskych vojnových zajatcov z Maďarska na územie Slovenska. Prechody boli dohodnuté so zástupcami odboja a cieľom Francúzov sa stal Žingorov tábor v Kantorskej doline. Francúzi prichádzali maďarským vlakom do Galanty a pešo prekračovali hranice. Na slovenskej strane hranice boli očakávaní sereďskými odbojármi vedenými Vlastimilom Rambouskom, ktorým pomáhali sereďskí žandári a niektorí financi. Po ubytovaní u sereďských antifašistov sa Francúzi presúvali do Kantorskej doliny.
De Lannurien bol od 9. augusta v Kantorskej doline menovaný veliteľom oddielu Francúzov, ktorý sa neskôr stal súčasťou 1. partizánskej brigády M. R. Štefánika. Jeho zástupcom a tlmočníkom bol ruský emigrant martinský profesor Vladimír Jeršov.
Do vypuknutia SNP bolo do oddielu prijatých asi 150 francúzskych partizánov.
13. augusta 1944 v byte Vojtecha Roba v Sklabini došlo k prvej návšteve pplk. Goliana v sprievode majora Jozefa Marka a pplk. Branislava Manicu Už pri tomto prvom stretnutí sa Vojenské ústredie okrem sondovania stanovísk a prerokúvania možností spolupráce pokúšalo usmerniť Velička, aby prihliadal na prípravy povstania a aby predbežne nepodnikal väčšie partizánske akcie. Veličko tento prísľub dal, ale údajne len s platnosťou do 20. augusta 1944. Zástupcovia vojenského odboja partizánom prisľúbili zbrane.
Správy odosielané do Kyjeva boli nad očakávanie priaznivé.
V depešiach boli zmienky, že slovenský národ je pripravený na povstanie a velitelia armády prosia, aby sa dal signál na vystúpenie. Dňa 15. augusta sa v depeši uvádzali mená Ján Golian a Július Nosko. Z rozhovoru s nimi bolo zrejmé, že „armáda sa pripravuje na povstanie a vystúpi s pádom Krakova".
11. augusta prišli do Sklabine a Kantorskej doliny vojaci z Oremovho Lazu . Veliteľom výpravy bol npor. Ladislav Ehn. Namiesto bojového stretnutia sa však vplyvom antifašistického postoja jednotky vrátane veliteľa odohralo zbratanie vojakov a partizánov, ktorého svedkom bol 13. augusta samotný Golian. Člen Veličkovho desantu Jurij Černogorov navádzal dôstojníkov Ladislavom Ehnom a Štefanom Smataníkom, aby sa pridali k partizánom. Prechod sa neuskutočnil, no vojaci partizánov ubezpečovali, že ako celok vystúpia proti Nemecku. Tieto zámery boli v línii s plánom vojenského ústredia. Slovenská rota sa vrátila 15. augusta späť na Oremov Laz. 17. augusta Veličko nadsadene hlásil na UŠPH do Kyjeva: „Pešia rota veliteľa Vladislava Eli, ktorá je časťou 4. slovenského pluku, je pripravená prejsť k partizánom."
15. augusta dostali partizáni od majora Kordu z Oremovho Lazu 11 debničiek s granátmi. V ten deň došlo k prvej partizánskej akcii kriminálneho charakteru. Veličkovi partizáni prepadli Révaiovský kaštieľ v Štiavničke. Pri tomto incidente zastrelil majiteľ kaštieľa svojho kastelána. 16. augusta došlo nákladné auto naložené ručnými granátmi, puškami, ľahkými guľometmi a muníciou.
Partizánsky rajón Turiec
V Kantorskej doline boli sformované oddiely, z ktorých postupne vznikli dve partizánske brigády. V nadväznosti na úspech budovania partizánskych oddielov prišiel Veličko s nápadom na vytvorenie partizánskeho rajónu Turiec, ktorý si osvojili aj miestni partizáni. Plán bol 18. augusta rádiotelegraficky predložený na schválenie ÚŠPH. Súčasťou týchto akcií malo byť zatarasenie železničných tunelov pri Kraľovanoch, Strečne, Kremnici a Handlovej, obsadenie skladov žandárskych zbraní v Hornej Štubni a Diviakoch, obsadzovanie železničných staníc a pôšt. Veličko vyslal Jána Reptu za majorom Jozefom Markom s odkazom, že sa necíti byť viazaný sľubom daným 13. augusta Golianovi, a začal plán uskutočňovať ešte pred príchodom stanoviska ÚŠPH.
Partizáni 21. augusta zostúpili z Kantorskej doliny do Sklabine a vyhlásili v nej pri vztýčení čs. zástavy obnovenie Československej republiky. Moci sa ujal revolučný národný výbor a partizáni verejne demonštrovali svoju existenciu. Golian vyslal majora Marka z Banskej Bystrice do Bratislavy, aby o veci informoval členov SNR a požiadal o zákrok u Velička. 21. augusta sa Husák stretol s Veličkom, vystupujúc v pozícii predstaviteľa vedenia KSS. Husák vyložil Veličkovi komunistické stanovisko k pripravovanému povstaniu a žiadal ho, aby rešpektoval povstalecké prípravy. Husák o tomto rokovaní okrem iného napísal:
Veličko argumenty neakceptoval. Povzbudený lokálnymi úspechmi bol presvedčený, že partizáni môžu „zamestnávať" aj dve nemecké divízie. Husákovi dal iba prísľub, že do piatku (25. augusta) sa partizáni zdržia väčších akcií, no ani ten nedodržal. Husák dosiahol, že Veličko pribral Karola Bacílka. Ten sa stal členom štábu Žingorovho oddielu, no neposilnil líniu, ktorú Husákom presadzovanú líniu medzi partizánmi. Ani československé Ministerstvo národnej obrany v Londýne nesúhlasilo s Golianovou požiadavkou, aby partizáni dočasne prerušili akcie. Pritom Golian bol zajedno so SNR. Gen. Ingr v rádiovej depeši z 23. augusta 1944 označil túto požiadavku za neuskutočniteľnú:
Veličko sa do akcií na utvorenie partizánskeho rajóna usiloval začleniť aj martinskú vojenskú posádku. Okolo 20. augusta pozvali do Sklabine majora Vojtecha Mládka, zastupujúceho posádkového veliteľa (plukovník Emil Perko bol na dovolenke) a vyzýval ho, nech celá martinská posádka vyhlási poplach, vyzbrojí sa, opustí kasárne, stiahne sa do Gaderskej doliny a odtiaľ začne boj proti fašistom. Major Mládek návrh odmietol.
23. augusta sa Veličkov oddiel so súhlasom UŠPH preformoval na 1. československú partizánsku brigádu M. R. Štefánika. Veliteľom bol npor. Veličko, komisárom A. Ľach, náčelníkom štábu postupne J. Černogorov, V. Chrapko, P. Gorlač, zástupcom veliteľa pre rozviedku P. Kononov, zdravotníčkou A. Stoľarová, radistami A. Rogačevskij a N. Agafonov. Počas existencie brigády v nej pôsobili oddiely: partizánsky oddiel Suvorov, slovenský oddiel, z ktorého bola 25. augusta 1944 utvorená samostatná 2. československá partizánska brigáda M. R. Štefánika pod velením Viliama Žingora, francúzsky oddiel, mínerský oddiel, kremnický oddiel, náhradný slovenský prápor, strážny oddiel, oddiel B. HanesaChrastinu
K 1. októbru 1944 Veličko uvádza početný stav brigády 3 170 mužov.