Sýrske vojny boli sériou šiestich ozbrojených konfliktov medzi dvoma poprednými helénskymi mocnosťami, Seleukovskou ríšou a ptolemaiovským Egyptom, teda dvoma nástupníckymi štátmi ríše Alexandra Veľkého. Vojny prebehli v 3. a 2. storočí pred Kr., presnejšie v rokoch 274 pred Kr. – 168 pred Kr. Hlavným cieľom bolo získanie kontroly nad územím zvaným Koilé Syria (dnešná južná Sýria, Libanon a Izrael). Tieto konflikty vyčerpali obe strany a urýchlili ich neskorší úpadok a pohltenie Rímskou ríšou a Partskou ríšou. Okrajovo sa o týchto vojnách zmieňujú biblické knihy Machabejcov.
Prológ náhľad|Bitka pri Ipse, jedna z najväčších v staroveku, zmenila celý antický svet. náhľad|340x340px|Mapa Blízkeho východu: Koilé Syria je vyznačená žltou farbou. Územie Koilé Syrie, rovnako ako Egypta a Perzie, bolo ovládané Macedóniou už za Alexandra Veľkého. Po jeho smrti v roku 323 pred Kr. vypukli vojny diadochov, v ktorých sa Koilé Syria dostala pod vládu Antigona I. Monofthalma.
V roku 301 pred Kr. využil egyptský kráľ Ptolemaios I. Sótér udalosti okolo bitky pri Ipse, v ktorej koalícia diadochov porazila Antigona, a vojensky obsadil Koilé Syriu. Hoci sa bitky priamo nezúčastnil, nárokoval si územie ako odmenu. Víťazní spojenci však túto oblasť pridelili Seleukovi I. Níkátórovi, zakladateľovi Seleukovskej ríše. Seleukos, ktorý bol Ptolemaiovi zaviazaný za predchádzajúcu pomoc, sa rozhodol sporné územie zatiaľ neriešiť silou. Napätie však zostalo a po smrti oboch panovníkov (Ptolemaios zomrel v roku 283 pred Kr. a Seleukos bol zavraždený v roku 280 pred Kr.) sa ich nástupcovia okamžite zaplietli do otvoreného nepriateľstva.
Vojny
Prvá sýrska vojna (274 – 271 pred Kr.) Prvá sýrska vojna bola prvým priamym vojenským stretom medzi dvoma nástupníckymi štátmi o nadvládu nad východným Stredomorím. Proti sebe stáli egyptský kráľ Ptolemaios II. Filadelfos (spolu so svojou manželkou Arsinoé II.) a seleukovský panovník Antiochos I. Sótér.
Predohra a vnútorná nestabilita Vojne predchádzal pokus o strategické obkľúčenie Egypta, tzv. „kliešťový manéver“. Antiochov zať a Ptolemaiov nevlastný brat, Magas z Kyrény, zaútočil na Egypt zo západu (z Kyrenaiky), zatiaľ čo Antiochos I. pripravoval ofenzívu z východu. Magas však musel postup zastaviť kvôli vzbure libyjských nomádov vo svojom zázemí. Ptolemaios II. nemohol situáciu okamžite využiť na protiútok, pretože v rovnakom čase čelil nebezpečnej vzbure 4 000 galských žoldnierov (Galaťanov), ktorých musel nechať zlikvidovať na pustom ostrove v delte Nílu.
Priebeh konfliktu V roku 274 pred Kr. prešiel Ptolemaios II. do ofenzívy a vpadol do seleukovskej Sýrie. Antiochos I. útok odrazil a pripravil rozsiahlu odvetnú inváziu do Egypta. Ohrozenie bolo natoľko vážne, že Ptolemaios II. a Arsinoé II. sa osobne odobrali do strategického pohraničného mesta Pélousion, aby dohliadli na obranné línie a organizáciu vojska. Arsinoé II. sa v tomto období prejavila ako mimoriadne schopná organizátorka a podľa niektorých prameňov priamo ovplyvňovala vojenskú stratégiu.
Antiochova protiofenzíva však stroskotala na logistických a ekonomických problémoch. Extrémne náklady na vojnu vyvolali v Babylonii hospodársku krízu, ktorú dokumentujú dobové astronomické denníky. Armádu navyše zdecimovala náhla epidémia moru. V roku 271 pred Kr. bol Antiochos I. nútený od svojich plánov upustiť a stiahnuť sa.
Výsledok a územné zisky Hoci mier uzavretý v roku 271 pred Kr. nepriniesol radikálne prekreslenie hraníc, Egypt z vojny vyšiel ako víťaz. Ptolemaiovcom sa podarilo udržať strategicky dôležitý Damask a definitívne upevniť svoju moc nad fénickým pobrežím, Kilíkiou a Káriou v Malej Ázii. Ptolemaios II. následne využil víťazstvo na propagandistické účely, čo dokladá aj oslavná báseň básnika Theokrita (Enkómion eis Ptolemaion), v ktorej vyzdvihuje kráľa ako neprekonateľného vládcu morí a pevnín.
Druhá sýrska vojna (260 – 253 pred Kr.) Druhá sýrska vojna bola pokračovaním mocenského zápasu medzi ptolemaiovským Egyptom a Seleukovskou ríšou. Proti starnúcemu Ptolemaiovi II. stál mladý a energický Antiochos II. Theos, ktorého tentoraz netradične podporil Rhodos, hoci ten zvyčajne stál na strane Egypta.
Predohra a vzbury v zázemí Vojne predchádzala tzv. Chremónidova vojna (267 – 261 pred Kr.), ktorá oslabila egyptský vplyv v Grécku. Situáciu skomplikovala vnútorná kríza v ptolemaiovskom rode: proti otcovi sa vzbúril jeho najstarší syn a vtedajší spoluvládca Ptolemaios, známy ako „Ptolemaios Syn“. Našiel podporu v Miléte, kde sa moci zmocnil tyran Timarchos, a na ostrove Samos. Vzbura však bola rýchlo potlačená; po jari roku 259 pred Kr. sa Ptolemaios Syn už v oficiálnych egyptských záznamoch neobjavuje, čo znamená jeho odstránenie z následníctva.
Námorné porážky Egypta Hlavným dejiskom vojny boli Egejské more a pobrežie Malej Ázie. Egyptská flotila, dlhodobo považovaná za neporaziteľnú, utrpela dve vážne rany: Bitka pri Efeze (cca 258 pred Kr.): Egyptský nauarchos Chremónides podľahol rhodskému loďstvu, v dôsledku čoho Egypt dočasne stratil strategický Efez. Bitka pri Kose (255 pred Kr.): Egyptský nauarchos Patroklos utrpel drvivú porážku od macedónskeho kráľa Antigona II. Gonata, ktorý v tomto konflikte podporoval Seleukovcov. Táto porážka znamenala faktický koniec ptolemaiovskej námornej hegemónie nad gréckymi ostrovmi.
V Malej Ázii využil situáciu Antiochos II. a znovudobyl územia v Kilíkii, Pamfýlii a Iónii vrátane Milétu a Samasu, ktoré Seleukovci stratili v predchádzajúcom konflikte.
Mier a dynastická pasca Vojna skončila v roku 253 pred Kr. diplomatickým zmierom, ktorý bol spečatený politickým sobášom. Antiochos II. si vzal za manželku dcéru Ptolemaia II., Bereniku, prezývanú Ferneforos („Prinášajúca veno“).
Tento mier však v sebe niesol zárodok ďalšej vojny. Antiochos II. musel kvôli Berenike zapudiť svoju prvú manželku Laodiku I. a zbaviť jej deti následníctva. Po smrti Ptolemaia II. (246 pred Kr.) sa však Antiochos vrátil k Laodike, čo vyvolalo tragickú reťaz udalostí: Laodika nechala Antiocha aj Bereniku s jej malým synom otráviť. Táto potupa egyptskej princeznej viedla k okamžitému vypuknutiu tretej sýrskej vojny, známej aj ako „Laodikejská vojna“.
Tretia sýrska vojna (246 – 241 pred Kr.) Tretia sýrska vojna, v starogréckych prameňoch označovaná aj ako „laodikejská vojna“ (), bola vyvrcholením dynastických sporov medzi ptolemaiovským Egyptom a Seleukovskou ríšou. Proti sebe stáli noví panovníci oboch ríš: egyptský kráľ Ptolemaios III. Euergetés a formálne len 19-ročný Seleukos II. Kallinikos, za ktorého však fakticky vládla jeho matka Laodika I..
Príčina: Dynastická tragédia v Antiochii Bezprostrednou príčinou vojny bolo porušenie mierovej zmluvy z roku 253 pred Kr. Seleukovský kráľ Antiochos II. Theos sa po smrti Ptolemaia II. vrátil k svojej prvej manželke Laodike I. a zapudil egyptskú princeznú Bereniku. Krátko nato však Antiochos II. v Efeze náhle zomrel – pravdepodobne ho otrávila Laodika, ktorá následne nechala v Antiochii zavraždiť aj Bereniku a jej malého syna, ktorý mal byť zákonným nástupcom trónu.
Ptolemaiov bleskový útok Ptolemaios III. vtrhol do Sýrie, aby pomstil svoju sestru. V prístave Seleukeia Pieria aj v samotnej Antiochii ho nadšene vítali Berenikini stúpenci. Po príchode do mesta však zistil, že Berenika je už mŕtva. Ptolemaios využil moment prekvapenia a bez väčšieho odporu obsadil Sýriu, Mezopotámiu a Kilíkiu. Do správy dobytých území dosadil svojich generálov, medzi nimi aj Xanthippa, známeho veliteľa z púnskych vojen.
Už v prvej polovici roka 245 pred Kr. sa však Ptolemaios III. musel nečakane vrátiť do Egypta. Dôvodom bola prvá zaznamenaná domorodá vzbura v delte Nílu v ptolemaiovskej histórii, ktorú vyvolalo vysoké zdanenie a sociálna nerovnováha spôsobená nákladmi na vojnu. Kráľ sa vrátil s nesmiernou korisťou, čím si vyslúžil prídomok Euergetés (Dobrodinec), no stratil možnosť definitívne doraziť seleukovskú moc.
Seleukovská protiofenzíva a Egejské more Seleukos II. využil kráľov odchod a znovu získal Babyloniu. Boje pokračovali aj v Egejskom mori. Egyptská flotila pod velením Ptolemaia Andromachovho (pravdepodobne nemanželského syna Ptolemaia II.) dobyla pobrežie Trákie a Efez, no neskôr utrpela porážku od macedónskeho kráľa Antigona II. Gonata pri ostrove Andros. Ptolemaios Andromachou bol nakoniec zavraždený vlastnými vojakmi v Efeze.
Výsledok a vrchol ptolemaiovskej moci Mier uzavretý v roku 241 pred Kr. bol pre Egypt mimoriadne výhodný. Ptolemaiovská ríša sa stala najmocnejším štátom helenistického sveta. Egypt získal: Strategický prístav Seleukeia Pieria, čím kontroloval obchodné cesty zo strednej Ázie. Trvalú prítomnosť na pobreží Trákie a v Malej Ázii. Dominanciu nad väčšinou východného Stredomoria.
Naopak, Seleukovská ríša sa po vojne ocitla v rozvrate. Satrapie v Baktrii a Parthii sa fakticky osamostatnili, čím sa začal proces nezvratného úpadku seleukovskej moci na východe.
Štvrtá sýrska vojna (219 – 217 pred Kr.) náhľad|Antiochos III. Veľký (Megas) Štvrtá sýrska vojna bola prvým veľkým stretom novej generácie vládcov: ambiciózneho seleukovského kráľa Antiocha III. a egyptského panovníka Ptolemaia IV. Filopatora. Obaja nastúpili na trón ako približne dvadsaťroční a Antiochos si za svoj hlavný cieľ stanovil obnovu ríše v jej niekdajšom rozsahu, čo zahŕňalo aj znovuzískanie Koilé Syrie.
Neúspešný úvod a zrada v ptolemaiovskom tábore Prvý pokus o ofenzívu podnikol Antiochos III. už v lete roku 221 pred Kr., no narazil na pripravenú egyptskú obranu v údolí Bikáa pod velením Theodota z Aitólie. Seleukovský kráľ musel ťaženie prerušiť, aby potlačil vzburu satrapu v Mezopotámii.
Skutočná vojna vypukla na jar roku 219 pred Kr.. Antiochovi sa vďaka zrade podarilo získať strategický prístav Seleukeia Pieria, ktorý bol v egyptských rukách 27 rokov. Krátko nato k nemu prebehol aj samotný Theodotos, znechutený intrigami na dvore v Alexandrii, a odovzdal mu sýrsku provinciu. Antiochos bleskovo postúpil na juh, ovládol Týros a Ptolemais (Akkon) a do svojej flotily začlenil štyridsať ukoristených egyptských lodí.
Egyptská reforma a diplomatické klamstvo Zatiaľ čo Antiochos upevňoval svoju moc v Palestíne, egyptský minister Sosibius začal v Alexandrii horúčkovité prípravy na obranu. Aby získal čas, predstieral záujem o mierové rokovania a v zime roku 219 pred Kr. uzavrel štvormesačné prímerie. Počas tohto obdobia Ptolemaiovci vykonali radikálnu vojenskú reformu: do armády bolo prvýkrát vo veľkom počte (cca 20 000 mužov) začlenené pôvodné egyptské obyvateľstvo, vycvičené v štýle macedónskej falangy.
Bitka pri Rafii (217 pred Kr.) K rozhodujúcemu stretu došlo 18. júna 217 pred Kr. v bitke pri Rafii (neďaleko dnešnej Gazy). Proti sebe stáli dve obrovské armády (dokopy vyše 130 000 vojakov). Unikátom bitky bol súboj slonov – menšie africké slony Ptolemaiovcov čelili väčším indickým slonom Antiocha III. Hoci indické slony v boji dominovali, egyptská pechota vďaka novým domorodým posilám seleukovskú falangu drvivo porazila.
Výsledok a národné prebudenie Antiochos III. bol nútený ustúpiť do Antiochie. Ptolemaios IV. obnovil ptolemaiovskú správu v Sýrii, no v mierovej zmluve bol prekvapivo zmierlivý: ponechal Antiochovi prístav Seleukeia Pieria, pretože ho považoval za príliš nákladný na obranu.
Víťazstvo pri Rafii však malo pre Egypt osudný vedľajší účinok. Domorodí Egypťania si po úspechu v bitke uvedomili svoju dôležitosť pre štát, čo viedlo k vzostupu nacionalizmu a následne k veľkému domorodému povstaniu v Hornom Egypte, ktoré na dlhé desaťročia rozvrátilo ptolemaiovskú moc.
Piata sýrska vojna (202 – 195 pred Kr.) Piata sýrska vojna znamenala prelom v dejinách helenizmu. Na rozdiel od predchádzajúcich konfliktov do nej výrazne zasiahli nové mocnosti – Macedónia a vzmáhajúca sa Rímska republika. Hlavnou príčinou vojny bola vnútorná slabosť Egypta po smrti Ptolemaia IV. (204 pred Kr.), kedy sa moci chopili neschopní regenti v mene neplnoletého Ptolemaia V.