Volodymyr Mychajlovyč Ivasiuk alebo len Volodymyr Ivasiuk (; * 4. marec 1949, Kicmaň† apríl/máj 1979, Briuchovycký les) bol ukrajinský lekár, skladateľ, básnik-textár, jeden zo zakladateľov novodobej ukrajinskej populárnej hudby.
Zomrel tragicky za nevyjasnených okolností. Hoci sa už počas života dočkal značnej obľúbenosti u širokej verejnosti, sovietsky režim mu pre jeho umelecký štýl a ukrajinskú orientáciu nebol nikdy naklonený. Po jeho smrti sa dokonca snažil obmedziť Ivasiukovo verejné pripomínanie. Neskôr sa Ivasiuk stal jedným zo symbolov ukrajinského národného a kultúrneho obrodenia, ako aj odporu voči sovietskemu režimu, pričom jeho smrť bola verejnosťou interpretovaná ako možný dôsledok politickej represie.
V roku 1994 mu bola in memoriam udelená Štátna cena Ukrajiny Tarasa Ševčenka a v roku 2009 aj titul Hrdina Ukrajiny.
Život vľavo|náhľad|Ivasiukov rodný dom
Raný život Narodil sa v marci 1949 do rodiny spisovateľa Mychajla Ivasiuka. Ako pätnásťročný zorganizoval školský dievčenský vokálny súbor Bukovynka, pre ktorý písal piesne a s ktorým získal prvé verejné úspechy.
V roku 1966 sa spolu s rodinou presťahoval do Černivci, kde nastúpil na lekársky inštitút, no vzápätí bol vylúčený pre incident s bustou Vladimíra Iljiča Lenina v Kicmani (po maturitnom večierku spolu so spolužiakmi náhodne zhodil zle upevnenú bustu, ktorá sa rozbila). Ivasiuk musel následne pracovať ako zámočník v závode Lehmaš, kde zorganizoval zbor, ktorý na oblastnej prehliadke-súťaži získal vysoké hodnotenie poroty.
vľavo|náhľad|Volodymyr Mychajlovyč Ivasiuk, fotografia
O rok neskôr (1967) opätovne nastúpil na lekársky inštitút a súčasne pokračoval v štúdiu na hudobnej škole. Hral na husliach v orchestri ľudových nástrojov študentského spevácko-tanečného súboru lekárskeho inštitútu, pri ktorom zorganizoval komorný orchester (neskôr preň písal skladby), a takisto hral a spieval ako sólista v estrádnom orchestri „Karpaty“ pri Paláci textilníkov.
Vrchol kariéry V televíznom štúdiu sa Ivasiuk zoznámil s Levom Dudkivským, vedúcim vychádzajúceho súboru Smerička, s ktorým nadviazal tvorivú spoluprácu. Najznámejšie Ivasiukove piesne, ktoré získali svetovú popularitu, zazneli práve v podaní „Smeričky“ a jej sólistov Vasyľa Zinkevyča a Nazarija Jaremčuka. Na prvých miestach celozväzového rozhlasu sa pravidelne umiestňovala najmä Ivasiukova pieseň Červona ruta, ktorá sa okamžite dostala aj do repertoáru zahraničných interpretov. Ivasiukove piesne vyhrali viacero súťaží v Sovietskom zväze. Napriek týmto úspechom sa Ivasiukovi nikdy nepodarilo stať členom Zväzu skladateľov, a preto zostával podľa sovietskych kritérií iba „amatérom“.
vľavo|náhľad|Hrob Volodymyra Mychajlovyča Ivasiuka, Ľvov, Ukrajina
V roku 1972 sa Ivasiuk presťahoval do Ľvova, kde nastúpil na konzervatórium a zároveň pokračoval v štúdiu na lekárskom inštitúte, ktoré dokončil o rok neskôr. V tom čase začal spolupracovať s básnikmi Rostyslavom Bratuňom, Romanom Kudlykom a Bohdanom Steľmachom, na ktorých texty tvoril nové piesne, pričom naďalej písal hudbu aj na vlastné verše.
Záver života a smrť Napriek popularite a úspechu Ivasiukových piesní sa mu nepodarilo získať pevné postavenie v oficiálnych hudobných štruktúrach, čo uňho prehlbovalo pocity neistoty a frustrácie. Súčasníci ho opisovali ako človeka, ktorý citlivo prežíval konflikty s kultúrnym aparátom i neisté vyhliadky do budúcnosti. V posledných rokoch života sa tieto tlaky zintenzívnili a podľa neskorších svedectiev mu v roku 1978 v ľvovskej psychiatrickej nemocnici diagnostikovali depresiu.
náhľad|Pamätník Volodymyra Ivasiuka na mieste jeho tragickej smrti v Briuchovyckom lese
Ivasiuk zahynul za nevyjasnených okolností v období od 24. apríla do 18. mája 1979 v Briuchovyckom lese pri Ľvove. Sovietske úrady označili jeho smrť za samovraždu, ale už krátko po jeho smrti sa šírili správy o výhražných telefonátoch a podozrivých mužoch, ktorí ho sledovali, čo podporilo podozrenia, že mohol byť zavraždený. Niektoré indície nasvedčovali, že za Ivasiukovou smrťou mohla byť KGB.
Po nájdení tela nasledoval veľmi necitlivý a represívny postup úradov voči rodine. Podľa spomienok rodiny boli rodičia pri tele syna zároveň vypočúvaní a mali nadobudnúť dojem, že štát chce mať pod kontrolou aj to, ako budú jeho smrť verejne interpretovať a oplakávať. Právny poradca (pravdepodobne príslušník KGB) mal Ivasiukovej rodine jasne naznačiť, že o okolnostiach jeho smrti sa nemá hovoriť a rodina navyše dlhé roky nesmela dať postaviť ani pomník na jeho hrobe.
Vyšetrovanie Ivasiukovej smrti bolo obnovené až po mnohých desaťročiach. V roku 2019 dospeli odborníci z Kyjevského ústavu súdneho výskumu na základe experimentu a podkladov z roku 1979 k záveru, že Ivasiuk sa nemohol obesiť sám bez účasti tretej osoby. Otázka, kto mohol stáť za jeho smrťou, oficiálne stále zostáva otvorená.
Pohreb a spoločenský odkaz náhľad|Ukrajinská poštová známka s Ivasiukovou podobizňou
Ivasiukov pohreb 22. mája 1979 vo Ľvove sa zmenil na masovú verejnú manifestáciu smútku, ktorej sa podľa článku zúčastnilo približne 50 000 ľudí. Miestne stranícke orgány sa pokúšali usmerniť a obmedziť verejné pripomínanie jeho osoby. Organizovali povinné zväzácke schôdze, aby zabránili študentom ísť na pohreb, a tým, ktorí by zákaz porušili, hrozili sankciami vrátane vylúčenia zo školy alebo straty štipendia. Zároveň postihli aj niektorých predstaviteľov ukrajinskej inteligencie a kultúrnej obce, ktorí na pohrebe alebo v súvislosti s ním vystúpili spôsobom, ktorý úrady nepovažovali za prijateľný.
vľavo|náhľad|Plaketa na dome, v ktorom Ivasiuk žil, Levyckého ulica, Ľvov, Ukrajina
S nástupom glasnosti v druhej polovici 80. rokov 20. storočia sa Ivasiukova smrť začala verejne interpretovať novým spôsobom. Jeho priatelia, novinári i kultúrni činitelia začali zdôrazňovať, že jeho hľadanie originálneho a autentického výrazu bolo obmedzované represívnym sovietskym systémom. Ivasiuk sa stal silným symbolom ukrajinskej kultúry a spoločenskej vzbury proti sovietskemu poriadku. Vrcholom posunu bolo založenie festivalu Červona ruta v roku 1989, ktorý sa stal fórom pre novú ukrajinskú populárnu hudbu a pre vystúpenia, ktoré prekračovali dovtedajšie hranice prípustného verejného prejavu.
Dielo Ivasiukovou azda najznámejšou piesňou je Červona ruta. Námet textu a hudby vznikol vplyvom práce Volodymyra Hnaťuka Kolomyjky. V tom istom čase napísal aj pieseň Vodohraj, s ktorou speváčka Sofia Rotaru obsadila prvé miesto na festivale v Sopotoch. Spolu sa tieto skladby objavili v hudobnom filme Červona ruta s hlavným interpretom Vasyľom Zinkevyčom.
náhľad|Pamätník Volodymyra Ivasiuka, Kicmaň, Ukrajina
Ivasiukova piesňová tvorba vyrastala z výrazného lokálno-národného základu, najmä z huculského a bukovinského prostredia, a vyznačovala sa melodickosťou. Tú spájal s vtedajšou estrádnou rytmikou bigbítu, ktorá sa zároveň ukázala ako blízka rytmom karpatského hudobného folklóru. Ivasiuk tak prekonal stereotypy socialistického realizmu, teda ideologizovanej, odnárodnenej a neosobnej hudby. Naopak, sám sa opieral predovšetkým o historické a ľudové východiská tvorby. Svojím prístupom ovplyvnil nielen rozvoj ukrajinskej populárnej vokálno-inštrumentálnej hudby, ale aj hudobnú kultúru krajín bývalého Sovietskeho zväzu.
Ivasiuk sa zaujímal aj o fotografiu, filmovanie a zbieranie folklóru. Značné množstvo jeho piesní vyšlo v zbierkach Pisni (1977; 1983), Moja pisňa (1988), Vodohraj (1989). Bol aj autorom hudby k inscenáciám Praporonosci podľa románu Olesa Hončara (1975) a Mezozojska istorija podľa poviedky Bohdana Steľmacha (1976; obe v Ľvovskom ukrajinskom činohernom divadle Marije Zaňkoveckej); ďalej aj polyfonickej Suity pre komorný orchester (1978).
vľavo|náhľad|Múzeum Volodymyra Mychajlovyča Ivasiuka, Černivci, Ukrajina Pracoval aj na opere Daryna, ktorá sa mala stať jeho diplomovou prácou. Dokončiť svoj zámer, absolvovať konzervatórium i postgraduálne štúdium na lekárskom inštitúte mu prekazila predčasná smrť.
Pocty náhľad|Minca vyrazená na Ivasiukovu počesť Už počas svojho života vyhral viacero menších i väčších cien v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu. V roku 1994 mu bola in memoriam udelená Štátna cena Ukrajiny Tarasa Ševčenka a v roku 2009 titul Hrdina Ukrajiny.
Vo Ľvove (1990, 2011) a v Kicmani (1999) mu postavili pomníky; v Černivciach bolo vytvorené Černovické oblastné pamätné múzeum Volodymyra Ivasiuka a bola po ňom pomenovaná ulica. Ivasiukovi sú venované aj festival ukrajinskej modernej piesne a populárnej hudby Červona ruta (od 1989), Medzinárodná súťaž mladých interpretov ukrajinskej populárnej hudby pomenovaná po Ivasiukovi (od 1993) a súťaž mladých skladateľov „Putujúci hudobník“ (od 1997).
Referencie
Iné projekty
Kategória:Úmrtia v 1979 Kategória:Osobnosti z Černovickej oblasti Kategória:Ukrajinskí básnici Kategória:Ukrajinskí hudobní skladatelia Kategória:Ukrajinskí speváci Kategória:Ukrajinskí lekári Kategória:Osobnosti na ukrajinských poštových známkach Kategória:Hrdinovia Ukrajiny Kategória:Obete samovrážd Kategória:Obete vrážd Kategória:Pochovaní na Lyčakivskom cintoríne