Alexandrijská vojna () bol vojenský konflikt v období Caesarovej občianskej vojny, ktorý sa odohral medzi septembrom roku 48 pred Kr. a januárom roku 47 pred Kr. v egyptskej Alexandrii. Gaius Iulius Caesar sa v nej po víťazstve v bitke pri Farsale zaplietol do dynastických sporov medzi ptolemaiovskými súrodencami Kleopatrou VII. a Ptolemaiom XIII.

Predohra Egyptský kráľ Ptolemaios XII. Aulétés zanechal po svojej smrti v roku 51 pred Kr. dvoch synov a dve dcéry. Podľa jeho závetu mali krajine vládnuť spoločne najstaršia dcéra Kleopatra VII. a starší syn Ptolemaios XIII. Ambiciózna Kleopatra sa však snažila vládnuť samostatne, čo viedlo ku konfliktu s poručníkmi vtedy len desaťročného kráľa – ministrom Pothinom, vojvodcom Achillom a učiteľom Theodotom. Tomuto mocenskému bloku sa podarilo Kleopatru koncom roka 49 pred Kr. zbaviť moci a vyhnať z krajiny.Caesar, Commentarii de Bello Civili 3, 103, 2.

Do tohto vnútroegyptského sporu zasiahla rímska občianska vojna. Po porážke pri Farsale utiekol do Egypta Gnaeus Pompeius Magnus, ktorý očakával pomoc od Ptolemaiovcov. Kráľovskí poradcovia však v obave z Caesara a v snahe získať si jeho priazeň nechali Pompeia 28. septembra 48 pred Kr. zavraždiť.Plutarchos, Caesar 48, 5.

Keď Caesar o niekoľko dní neskôr dorazil do Alexandrie a obsadil kráľovský palác, nenašiel pokoj, ale rozvrátenú krajinu. Rozhodol sa uplatniť rímske právo arbitra a vynútiť mier medzi súrodencami. Kleopatra sa k nemu dostala v tajnosti (podľa legendy zvinutá v koberci) a získala si jeho podporu. Caesar ju znovu ustanovil za spoluvládkyňu, čo vyvolalo hnev Pothina a alexandrijského obyvateľstva.Cassius Dio 42, 34-35.

Koncom augusta 48 pred Kr. Pothinos tajne povolal z Pelusia kráľovské vojsko pod vedením Achilla. Táto armáda mala 20 000 skúsených pešiakov a 2 000 jazdcov, pričom jej jadro tvorili tzv. gabiniani – bývalí rímski vojaci, ktorí v Egypte slúžili už roky. Caesar, ktorý mal pri sebe len 4 000 mužov, bol touto akciou úplne prekvapený a musel sa so svojimi silami opevniť v kráľovskej štvrti.Caesar, Commentarii de Bello Civili 3, 110. Týmto obliehaním rímskych jednotiek v paláci sa začala alexandrijská vojna.

Priebeh vojny

Boje v meste a požiar knižnice Alexandrijčania v boji proti Caesarovi zmobilizovali všetky dostupné sily, vyzbrojili otrokov a verbovali vojakov po celej krajine. Caesar, uväznený v kráľovskej štvrti, vyslal poslov do okolitých rímskych provincií a k spriateleným východným vládcom so žiadosťou o pomocné zbory a loďstvo.

Kľúčové boje sa odohrávali v prístave. Aby Caesar zabránil nepriateľovi využiť egyptské loďstvo proti rímskym pozíciám, nechal zapáliť kráľovské lode v prístave. Podľa antických autorov sa oheň rozšíril a zachvátil aj časť slávnej Alexandrijskej knižnice. Moderní historici však polemizujú o rozsahu škôd; odhady zničených zvitkov kolíšu od 40 000 až po 700 000. Správa o vojne (Bellum Alexandrinum), písaná niekým z Caesarovho okolia, o požiari knižnice vôbec neinformuje. Po zničení egyptskej flotily Caesar obsadil ostrov s majákom na ostrove Faros, čím získal kontrolu nad vjazdom do Veľkého prístavu, čo bolo nevyhnutné pre príchod rímskych posíl.Caesar, Commentarii de Bello Civili 3, 111–112.

Intrigy v ptolemaiovskom tábore V priebehu bojov sa princeznej Arsinoé IV. podarilo spolu s jej vychovávateľom, eunuchom Ganymédom, utiecť z paláca k vojsku Achilla. Arsinoé bola vyhlásená za protikráľovnú voči svojej sestre Kleopatre. V ptolemaiovskom tábore však čoskoro vypukli spory o velenie. V tom istom čase Caesar odhalil tajné styky Pothina s Achillom a nechal Pothina popraviť. Na druhej strane Arsinoé nechala odstrániť Achilla a velenie nad egyptskou armádou zverila Ganymédovi.De bello Alexandrino 4.

Ganymédes sa pokúsil Rimanov prinútiť k vzdaniu sa tým, že nechal do podzemných kanálov privádzajúcich pitnú vodu do paláca pumpovať morskú vodu. Rimania prepadli panike, no Caesar prikázal kopať hlboké studne priamo na pobreží, kde sa nakoniec podarilo nájsť dostatok sladkej vody.De bello Alexandrino 5–9.

Bitka o hrádzu a Caesarov útek Počas bojov o kontrolu nad hrádzou (Heptastadion), ktorá spájala ostrov Faros s mestom, sa Caesar dostal do bezprostredného ohrozenia života. Alexandrijské člny prekvapili Rimanov útokom do tyla a rímski vojaci sa v panike snažili naskákať do člnov. Jeden z člnov, v ktorom bol aj Caesar, sa pod váhou vojakov začal potápať. Vtedy 52-ročný Caesar musel skočiť do mora a preplávať približne 200 metrov do bezpečia k vzdialenejším lodiam. Pri tomto strete Rimania stratili 400 legionárov a ešte viac námorníkov.Suetonius, De Vita Caesarum: Divus Iulius 64.

Príchod posíl a koniec vojny Obrat vo vojne priniesol príchod Mithridata z Pergamonu, ktorý Caesarovi priviedol z východu silné posily. K nemu sa pridalo aj 3 000 židovských bojovníkov pod vedením Antipatra (otca Heroda Veľkého), ktorému sa podarilo presvedčiť egyptských Židov, aby prešli na stranu Rimanov.Flavius Iosephus, Antiquitates Judaicae 14, 127–139.

Caesarovi sa podarilo šikovným manévrom vyhnúť obkľúčeniu a spojiť svoje sily s Mithridatom. Rozhodujúca bitka sa odohrala 14. januára 47 pred Kr. (podľa juliánskeho kalendára) v blízkosti jedného z ramien Nílu. Egyptská armáda bola zdecimovaná a kráľ Ptolemaios XIII. sa počas úteku utopil v rieke, keď sa jeho preťažený čln potopil. Po tejto porážke sa Alexandria vzdala víťaznému Caesarovi.De bello Alexandrino 26–32.

Následky Hoci sa v Ríme opakovane diskutovalo o priamej anektácii Egypta ako rímskej provincie, Caesar sa rozhodol ponechať nílsku ríšu ako suverénny štát pod vládou svojej milenky Kleopatry VII. Obával sa totiž, že v prípade vytvorenia provincie by sa ambiciózny rímsky miestodržiteľ mohol v tak bohatej krajine pokúsiť o vzburu a využiť Egypt ako základňu pre boj o moc v Ríme.Suetonius, De Vita Caesarum: Divus Iulius 35, 1.

Z úcty k egyptským tradíciám musela Kleopatra prijať za manžela a formálneho spoluvládcu svojho vtedy dvanásťročného brata Ptolemaia XIV. Keďže Kleopatra bola medzi vlastnými poddanými naďalej nepopulárna (vnímali ju ako bábku Rimanov), Caesar ponechal v Egypte tri rímske légie pod velením Rufia, ktorý bol síce schopný vojak, no politicky úplne závislý od Caesara. Tieto jednotky mali za úlohu chrániť trón kráľovnej a zároveň dohliadať na jej lojalitu voči Rímu.De bello Alexandrino 33, 3–4.

Vojna definitívne upevnila pozíciu Kleopatry VII. a urobila z Egypta klientsky štát Rímskej republiky. Krátko po vojne sa kráľovnej narodil syn Ptolemaios XV. Kaisarion, o ktorom Kleopatra tvrdila, že jeho otcom je práve Caesar. Porazená princezná Arsinoé IV. bola odvezená do Ríma, kde bola neskôr v reťaziach predvádzaná počas Caesarovho triumfálneho sprievodu.Cassius Dio 43, 19, 2–3.

Historické pramene Bellum Alexandrinum (Alexandrijská vojna, kap. 1 – 33) – Hlavný a najpodrobnejší zdroj. Autorom bol pravdepodobne očitý svedok, možno Caesarov vojvodca Aulus Hirtius. Dielo je tradične radené do súboru Caesarových zápiskov. Caesar – Záver jeho diela Zápisky o občianskej vojne (De bello civili 3, 103 a nasl.) opisuje bezprostrednú predohru konfliktu. Cassius Dio – Vo svojich Rímskych dejinách (42, 34 – 43) prináša dôležité doplnenia, pravdepodobne na základe dnes už stratených častí diela Tita Livia. Plutarchos a Lucanus – Poskytujú viac detailov o osobnom vzťahu Caesara a Kleopatry, o ktorých sa Caesar vo svojich oficiálnych správach nezmieňuje.

Literatúra

Referencie

Kategória:Ptolemaiovci Kategória:1. storočie pred Kr. Kategória:Dejiny Egypta