Mauretánia ( alebo Mauretania) bol latinský názov pre rozsiahly región v antickom Maghrebe. Rozprestierala sa od pobrežia Atlantického oceánu v dnešnom Maroku až po stredné Alžírsko. Na severe ju ohraničovalo Stredozemné more a na juhu pohorie Atlas. Jej obyvateľstvo, tvorené berberskými kmeňmi (známymi ako Maurovia a Masaesylovia), malo vďaka pobrežným obchodným staniciam silné kultúrne väzby na Feničanov a neskôr na Rím.
V roku 25 pred Kr. sa Mauretánia stala rímskym klientskym kráľovstvom pod vládou Jubu II. Okolo roku 44 po Kr. bola krajina definitívne anektovaná Rímom a rozdelená na dve provincie: Mauretania Tingitana a Mauretania Caesariensis. Od 3. storočia sa v oblasti začalo výrazne šíriť kresťanstvo, pričom tu existovali aj silné židovské komunity. Po arabskej expanzii v 7. storočí sa dominantným náboženstvom stal islam.
náhľad|vpravo|Poloha Mauretánie v rámci rímskych dŕžav v severnej Afrike.
Zaujímavosť: Pôvod názvu a zámena s Mauritániou Hoci názov antickej Mauretánie znie takmer identicky s názvom dnešného moderného štátu Mauritánia, tieto dve územia spolu geograficky nesúvisia. Moderná Mauritánia leží o tisíce kilometrov južnejšie pri pobreží západnej Afriky. Názov „Mauretánia“ pochádza z gréckeho Mauros (μαῦρος), čo pravdepodobne znamenalo „čierny“ alebo „tmavý“, čím Gréci a Rimania označovali farbu pleti vtedajších obyvateľov severnej Afriky – Maurovia (lat. Mauri).
Mauretánske kráľovstvo Mauretánia pôvodne existovala ako kmeňové kráľovstvo ľudu Maurov (lat. Mauri). Grécky geograf Strabón v 1. storočí zaznamenal, že domorodý názov obyvateľstva žijúceho oproti Pyrenejskému polostrovu bol Mauroi (gréc. Μαῦροι), zatiaľ čo Gréci ich nazývali Maurousioi (gréc. Μαυρούσιοι).Strabón, Geographica 17.3.2.
Pobrežné oblasti mali čulé obchodné styky s Kartágom už pred 4. storočím pred Kr., no vnútrozemie bolo plne pod kontrolou berberských kmeňov, ktoré sa v regióne etablovali už v dobe železnej.
náhľad|vpravo|Minca Fausta Sullu: Kráľ Bocchus I. (vľavo) odovzdáva spútaného Jugurthu (vpravo) rímskemu vojvodcovi Sullovi.
Legendárne a prvé historické počiatky Podľa antickej tradície bol legendárnym vládcom krajiny kráľ Atlas, ktorému sa pripisoval vynález nebeského glóbusu.Diodoros Sicílsky, Bibliotheca historica IV, 27. Prvým historicky overeným kráľom bol však až Baga, ktorý vládol počas druhej púnskej vojny (218 – 201 pred Kr.) a podporoval rímske záujmy.
Kľúčovou postavou bol kráľ Bocchus I. (vládol okolo roku 110 pred Kr.), svokor numidského kráľa Jugurthu. Hoci boli spojencami, Bocchus nakoniec Jugurthu zradil a vydal ho Rimanom (konkrétne Corneliovi Sullovi), čo viedlo ku koncu vojny s Jugurthom a k posilneniu mauretánskeho vplyvu.
náhľad|vľavo|Kráľovská hrobka v Tipase, kde sú pochovaní Juba II. a Kleopatra Seléné.
Éra Jubu II. a rímsky vplyv Po období nestability a priamej rímskej správy (33 – 25 pred Kr.) dosadil cisár Augustus na trón kráľa Jubu II.. Tento panovník bol symbolom rímsko-berberskej syntézy. Bol vysoko vzdelaný, písal knihy o histórii a prírodovede a jeho manželkou bola Kleopatra Seléné II., dcéra egyptskej kráľovnej Kleopatry VII. a Marka Antonia.
Zaujímavosť: Expedícia na Kanárske ostrovy Kráľ Juba II. bol známy svojím vedeckým záujmom. Okolo roku 25 pred Kr. vyslal námornú expedíciu k brehom Kanárskych ostrovov. Podľa Plínia Staršieho to boli práve Mauretánci, ktorí ostrovy pomenovali „Psie ostrovy“ (lat. Canariae Insulae, z canis – pes), pretože tam objavili obrovské divé psy.TOLMACHEVA, Marina. Navigation in Africa. In: Encyclopaedia of the History of Science, Technology, and Medicine in Non-Western Cultures. Springer, 2008. ISBN 978-1-4020-4425-0. S. 1725.
Posledný kráľ Ptolemaios (vládol 23 – 40 po Kr.) bol vnukom Kleopatry VII. Jeho poprava cisárom Caligulom v roku 40 po Kr. viedla k anexii krajiny. Caligula bol pravdepodobne žiarlivý na Ptolemaiov kráľovský pôvod a bohatstvo, čo vyústilo do krvavého povstania a definitívneho konca mauretánskej nezávislosti v roku 44 po Kr.BARRETT, Anthony A. Caligula: The Corruption of Power. Routledge, 1989. S. 116–117.
Panovníci Mauretánie Zoznam zahŕňa mýtické postavy aj historicky doložených vládcov.
Meno Vláda Poznámky Portrét Atlas 6. storočie pred Kr. Mýtický kráľ Mauretánie, postava z gréckej mytológie.RABASA, José. Inventing America: Spanish Historiography and the Formation of Eurocentrism. University of Oklahoma Press, 1993. ISBN 9780806125398. S. 180. 55px Baga cca 225 pred Kr. Historicky prvý doložený vládca Maurov. Bocchus I. cca 110 – 80 pred Kr. Svokor kráľa Jugurthu, spojenec a neskôr zradca Numídie. 55px Mastanesosus cca 80 – 49 pred Kr. Kráľ východnej Mauretánie. Bogud 49 – 38 pred Kr. Spoluvládca Bocchusa II., spojenec Gaia Iulia Caesara. 55px Bocchus II. 49 – 33 pred Kr. Spoluvládca Boguda, po jeho zosadení vládca zjednotenej ríše. 55px Juba II. 25 pred Kr. – 23 po Kr. Rímsky klientsky kráľ, učenec a manžel Kleopatry Seléné II. 55px Kleopatra Seléné II. 25 pred Kr. – 5 po Kr. Spoluvládkyňa Jubu II., dcera egyptskej kráľovnej Kleopatry VII. 55px Ptolemaios 20 – 40 po Kr. Posledný mauretánsky kráľ, zavraždený na príkaz Caligulu. 55px
Rímske provincie a správa
Po anexii v roku 44 po Kr. cisár Claudius rozdelil krajinu pozdĺž rieky Mulucha na dve provincie: Mauretania Tingitana (hlavné mesto Tingis): Zodpovedala severnému Maroku vrátane dnešných španielskych enkláv. Mauretania Caesariensis (hlavné mesto Caesarea): Zahŕňala stredné a západné Alžírsko.
náhľad|vpravo|Ruiny rímskeho mesta Cuicul (dnešná Djémila) v Alžírsku.
Mauretánsky cisár Macrinus Významným míľnikom v dejinách regiónu bol rok 217, kedy sa moci v Rímskej ríši chopil Macrinus. Bol to vôbec prvý cisár, ktorý nepochádzal zo senátorského, ale z jazdeckého stavu (equites). Narodil sa v Mauretánii v meste Caesarea. Hoci vládol len krátko (bol porazený Elagabalom), jeho vzostup demonštroval rastúci význam severoafrických elít v správe impéria.
Neskororímske reformy (Tetrarchia) Počas reforiem cisára Diokleciána (rok 293) došlo k ďalšiemu deleniu. Z východnej časti Caesariensis bola vyčlenená malá provincia Mauretania Sitifensis s hlavným mestom Sitifis (Sétif).
Podľa dokumentu Notitia Dignitatum (cca r. 400) bola správa rozdelená medzi dve diecézy: Africká diecéza: Spravovala provincie Caesariensis a Sitifensis. Na čele vojska stál rímsky hodnostár s titulom Dux, ktorý velil ôsmim pohraničným posádkam. Hispánska diecéza: Administratívne k nej patrila Mauretania Tingitana, ktorú chránil komes (Comes rei militaris). Ten mal k dispozícii elitné jazdecké jednotky (napr. Equites sagittarii – lukostrelci na koňoch) a kontroloval dôležité pevnosti ako Lixus či Sala.VILLAVERDE VEGA, Noé. Tingitana en la antigüedad tardía. Madrid: Real Academia de la Historia, 2001. ISBN 9788489512948. S. 275.
náhľad|vľavo|Mozaika z Tipasy zobrazujúca spútaných berberských zajatcov (Maurov).
Dejiny v neskorej antike
Vandalská nadvláda (5. storočie) náhľad|vpravo|Trasy vandalskej invázie do severnej Afriky v 5. storočí. V 20. rokoch 5. storočia začali do rímskych provincií vnikať Vandali. V roku 431 padlo po dlhom obliehaní mesto Hippo Regius a v roku 439 aj Kartágo. Západorímsky cisár Valentinianus III. v roku 442 uzavrel s Vandalmi mier a potvrdil ich nadvládu nad provinciou Africa Proconsularis.
Hoci Vandali zachovali časť rímskej správy, stratili kontrolu nad vnútrozemím. Takmer celú provinciu Mauretania Tingitana a rozsiahle časti Caesariensis ovládli berberské kmene, ktoré sa v tomto období začali v prameňoch súhrnne označovať ako Mauri (Maurovia).
Rímsko-maurské kráľovstvá (6. – 7. storočie) náhľad|vpravo|Mapa rímsko-berberských kráľovstiev v severnej Afrike. Po páde Vandalskej ríše a počas byzantskej rekonkvisty v 6. storočí sa v severnej Afrike sformovalo niekoľko autonómnych politických celkov, známych ako Rímsko-maurské kráľovstvá (lat. Regna Mauro-Romana). Tieto štáty predstavovali unikátnu syntézu rímskej administratívnej a kresťanskej tradície s berberskou kmeňovou štruktúrou.
Byzantský historik Prokopios a archeologické nálezy uvádzajú v 6. a 7. storočí tieto hlavné mocenské centrá: Altava: Najvýznamnejšie kráľovstvo v dnešnom západnom Alžírsku. Vládca Masuna sa na nápise z roku 508 označil za rex gentium Maurorum et Romanorum („kráľ maurských národov a Rimanov“). Ďalší kráľ Garmul viedol vojnu proti Byzantíncom, kým nebol v roku 578 porazený. Doména Mastigasa: V 30. rokoch 6. storočia ovládal väčšinu starej provincie Mauretania Caesariensis. Horská kráľovstvá: Federácie v masívoch Ouarsenis, Hodna a Aurès. Miestne rímsko-berberské správy: Oblasti Nemencha, Gafsa, Dorsale a vnútrozemské Tripolsko pod vedením náčelníka Kabaona.
Byzantské obdobie a Exarchát Afrika náhľad|Mapa Exarchátu Afrika okolo roku 600 po Kr. V roku 533 byzantská armáda pod vedením Belisaria porazila Vandalov. Cisár Justinián I. obnovil rímsku správu, no kvôli neustálym útokom Maurov bola oblasť militarizovaná. Cisár Maurikios (v rokoch 585 – 590) vytvoril úrad exarchu v Kartágu, ktorý spájal civilnú a vojenskú moc.
V rámci exarchátu bola Mauretánia rozdelená na: Mauretania Prima: Zlúčené provincie Caesariensis a Sitifensis. Mauretania Secunda: Zahŕňala strategickú pevnosť Septem, južné Španielsko (Spania) a Baleáry.
Arabská invázia a zánik rímskej správy Posledný organizovaný odpor proti arabskej invázii v druhej polovici 7. storočia viedli rímsko-maurské štáty v spojenectve s Byzantíncami. Kráľ Altavy Kusaila dokonca dočasne dobyl Kairouan. Definitívny odpor skončil v roku 703 porážkou kráľovnej Kahiny v bitke pri Tabarke, čo viedlo k úplnej islamizácii a arabizácii regiónu.
Náboženstvo Kresťanstvo je v Mauretánii doložené od 3. storočia a šírilo sa veľmi rýchlo. Kým v mestách dominovala ortodoxná (rímska) forma kresťanstva a u Vandalov arianizmus, rímsko-maurské kráľovstvá si zachovali kresťanskú identitu ako znak rímskej kultúry aj po odchode rímskych légií. Vnútrozemské horské kmene však dlho praktizovali pôvodné berberské kulty.DOSSEY, Leslie. Peasant and Empire in Christian North Africa. Berkeley: University of California Press, 2010. ISBN 9780520254398. S. 25.
Referencie
Literatúra ARANEGUI, Carmen – MAR, Ricardo. Lixus (Morocco): from a Mauretanian sanctuary to an Augustan palace. In: Papers of the British School at Rome, roč. 77, 2009, s. 29 – 64. PAPI, Emanuele. Punic Mauretania? In: QUINN, Josephine Crawley – VELLA, Nicholas C. (eds.). The Punic Mediterranean. Cambridge : Cambridge University Press, 2014. ISBN 978-1107055278. S. 202 – 218. ROLLER, Duane W. The World of Juba II and Kleopatra Selene: Royal Scholarship on Rome's African Frontier. London : Routledge, 2003. ISBN 0415305969.
Pozri aj Líbya (historické územie) Kleopatra Seléné Macrinus
Iné projekty
Kategória:Dejiny Alžírska Kategória:Dejiny Maroka Kategória:Staroveký Rím