Ptolemaios z Mauretánie (; ; * cca 13 – 9 pred Kr. – † 40 po Kr., Rím) bol posledný kráľ Mauretánie, klientskeho kráľovstva Rímskej ríše. Bol synom kráľa Jubu II. a Kleopatry Seléné II., čím bol z matkinej strany vnukom egyptskej kráľovnej Kleopatry VII. a rímskeho vojvodcu Marca Antonia.

Jeho smrťou v roku 40 po Kr. zanikla samostatnosť Mauretánie a definitívne vymrela mužská línia dynastie Ptolemaiovcov.

Pôvod a vzdelanie Ptolemaios sa narodil pravdepodobne v hlavnom meste Caesarea (v dnešnom Alžírsku). Meno dostal na počesť predkov svojej matky, čím Kleopatra Seléné II. demonštrovala kontinuitu ptolemaiovskej línie v exile. Cez matku bol príbuzným Julsko-klaudijskej dynastie, čo z neho robilo bratranca cisára Caligulu a príbuzného Claudia i Nerona.

Vzdelanie pravdepodobne nadobudol v Aténach, kde mu bola v Ptolemaiovom gymnasiu postavená socha, a neskôr v Ríme, čo bolo bežné u detí klientskych kráľov. Umelecké stvárnenia Ptolemaia ho často zobrazujú s mladistvým výzorom a charakteristickými kučerami na čele, čo ho ikonograficky spájalo s rímskou cisárskou rodinou.

Vláda Od roku 21 po Kr. pôsobil ako spoluvládca svojho otca Jubu II. Po jeho smrti v roku 23 po Kr. sa ujal samostatnej vlády nad Mauretániou, ktorá pod jeho vedením prosperovala ako významný exportér obilia, olivového oleja, purpuru a vzácneho garumu do celého rímskeho sveta.

Samostatná vláda a rímske uznanie V roku 23 po Kr. Juba II. zomrel a bol pochovaný vedľa Kleopatry Seléné II. v Kráľovskom mauzóleu. Ptolemaios sa stal jediným vládcom Mauretánie a zdedil aj čestné funkcie svojho otca v rímskych kolóniách (napr. úrad duovira v meste Carthago Nova).

Jeho samostatná vláda sa začala uprostred pokračujúceho Takfarinovho povstania. Rímsky prokonzul v Afrike, Publius Cornelius Dolabella, požiadal Ptolemaia o vojenskú pomoc. Mauretánske vojsko zohralo dôležitú úlohu pri konečnej porážke rebelov v bitke pri Augei v roku 24 po Kr., kde Takfarinas zahynul.

Za preukázanú lojalitu a odvahu udelil rímsky senát Ptolemaiovi výnimočné pocty. Bol oficiálne vyhlásený za „priateľa a spojenca rímskeho ľudu“ (rex sociusque et amicus populi Romani). Senát mu poslal dary s vysokou symbolickou hodnotou: slonovinové žezlo, zlatú korunu a togu pictu – purpurovú tógu zdobenú zlatom, ktorú tradične nosili víťazní rímski vojvodci počas triumfu. Ptolemaios tieto pocty hrdo nechal raziť aj na svoje mince.

Hospodársky rozkvet náhľad|Strieborný denár z mincovne v Caesarei. Na lícnej strane je portrét kráľa Jubu II. a na rube jeho syna Ptolemaia. Latinský nápis REX PTOLEMAEVS REGIS IVBAE F[ILIUS] potvrdzuje Ptolemaiov status ako kráľa a syna kráľa Jubu II. Mauretánia sa pod jeho vedením premenila na hospodársku mocnosť severnej Afriky. Okrem obilia a olivového oleja kráľovstvo exportovalo luxusný tovar, po ktorom bol v Ríme obrovský dopyt: Tyrský purpur: Získavaný z morských ulitníkov, vyhradený pre odevy elít. Garum: Pikantná rybia omáčka, považovaná za delikatesu. Exotické drevo: Cédrové a citrusové drevo na výrobu luxusného nábytku. Divé zvieratá: Mauretánia bola hlavným zdrojom levov a leopardov pre hry v rímskych amfiteátroch.

Ptolemaios sa oženil s aristokratkou menom Julia Urania. Hoci starší historici ho niekedy vykresľovali ako slabého panovníka, moderné výskumy (napr. Duane W. Roller) zdôrazňujú, že dokázal udržať stabilitu a prosperitu kráľovstva v náročnom období. Koncom svojej vlády dokonca začal raziť vlastné zlaté mince, čo bol v rímskom klientskom systéme prejav značnej nezávislosti.

Smrť Začiatkom roka 40 po Kr. cisár Caligula nečakane povolal Ptolemaia do Ríma. Podľa historika Suetonia mal kráľ v metropole pôvodne prijať ďalšie pocty, no namiesto toho ho cisár nechal na neznámy čas uväzniť. Filozof Seneca vo svojich spisoch uvádza, že Ptolemaia videl v reťaziach počas jeho uväznenia. Ptolemaios bol popravený pravdepodobne v lete roku 40 po Kr., krátko po Caligulovom návrate z neúspešného ťaženia v Germánii a Galii.

Motívy popravy Antické pramene ponúkajú niekoľko vysvetlení Caligulovho nepriateľstva: Osobná žiarlivosť: Suetonius uvádza bizarný incident, podľa ktorého Ptolemaios prišiel do divadla na predstavenie usporiadané cisárom v nádhernom purpurovom plášti (abolla). Jeho zjav upútal pozornosť celého publika, čo vyvolalo u Caligulu záchvat žiarlivosti na kráľov pôvab a bohatstvo. Politická hrozba: Cassius Dio naznačuje, že hlavným motívom bola túžba cisára zmocniť sa obrovského ptolemaiovského majetku a anektovať bohatú Mauretániu. Moderný historik Duane W. Roller dopĺňa, že Caligula sa mohol cítiť ohrozený Ptolemaiovými úzkymi diplomatickými väzbami v gréckom svete a jeho rastúcou nezávislosťou (razba zlatých mincí). Sprisahanie: Historici Duncan Fishwick a Brent Shaw prišli s teóriou, že Ptolemaios bol zapletený do sprisahania Gnaea Cornelia Lentula Gaetulica proti cisárovi. Rodiny oboch mužov boli historicky spojené spoločným bojom proti púštnym kmeňom v Afrike.

Po Ptolemaiovej poprave nasledovalo v Mauretánii aj v Ríme pravdepodobne hromadné ničenie jeho sôch (damnatio memoriae). Portréty, ktoré sa zachovali, boli zrejme krátko po jeho smrti odstránené z verejných priestranstiev a uložené do skladov. Ptolemaios bol posledným panovníkom z dynastie Ptolemaiovcov, hoci jej politický koniec sa tradične spája so smrťou jeho starej mamy Kleopatry VII. v roku 30 pred Kr.

Anexia Mauretánie a povstanie Bezprostredne po Ptolemaiovej smrti sa Caligula pokúsil Mauretániu anektovať a pripojiť ju k ríši. Tento krok vyvolal vlnu odporu medzi miestnym obyvateľstvom lojálnym kráľovi. Do čela povstania sa postavil Ptolemaiov prepustenec Aiedemón, ktorý viedol gerilovú vojnu proti rímskym jednotkám. Toto povstanie sa podarilo potlačiť až po Caligulovej smrti, keď na trón nastúpil cisár Claudius (41 po Kr.).

V roku 42 po Kr. však vypukla nová vlna proti-rímskych nepokojov, počas ktorej boli čiastočne zničené alebo opustené mestá ako Tamuda, Volubilis a Lixus. Situáciu využili aj kočovné berberské kmene, ktoré vtrhli na mauretánske územie. Claudius vyslal do Afriky vojvodcov Gaia Suetonia Paulina a Gnaea Hosidia Getu, aby obnovili poriadok. Paulinus pri prenasledovaní rebelov prekročil pohorie Atlas a ako prvý rímsky veliteľ viedol expedíciu hlboko na juh do saharskej Afriky, čím preskúmal oblasti dovtedy známe len z mýtov.

Rozdelenie provincie Kvôli geografickej náročnosti a pretrvávajúcemu odporu sa Claudius rozhodol rozdeliť Mauretániu na dve samostatné provincie, z ktorých každá mala vlastného správcu (prokurátora): Mauretania Caesariensis: Východná časť s hlavným mestom Caesarea (dnešný Cherchell). Mauretania Tingitana: Západná časť s hlavným mestom Tingis (dnešný Tanger).

Anexia a pacifikácia Mauretánie bola považovaná za tak významný úspech, že cisár Claudius za ňu prijal triumfálne pocty.

Referencie

Literatúra

Iné projekty

Kategória:Ptolemaiovci Kategória:Monarchovia Kategória:Popravené osobnosti Kategória:Narodenia v 1. storočí pred Kr. Kategória:Úmrtia v 40