Bitka pri Farsale bola rozhodujúca bitka Caesarovej občianskej vojny, ktorá sa odohrala 9. augusta 48 pred Kr. v strednom Grécku. Stáli v ňom proti sebe sily lojálne Gaiovi Iuliovi Caesarovi a vojsko Rímskej republiky pod vedením Gnea Pompeia Magna.GOLDSWORTHY, Adrian. Caesar: Life of a Colossus. New Haven : Yale University Press, 2006. ISBN 978-0300120486. S. 424-430.
Hoci mal Pompeius na svojej strane väčšinu Senátu a výraznú početnú prevahu, jeho vojsko zložené z nových légií a nesúrodých spojencov nedokázalo odolať Caesarovým skúseným veteránom. Pompeius, pod tlakom svojich dôstojníkov a ambicióznych senátorov, neochotne prijal otvorený boj, ktorý skončil katastrofálnou porážkou jeho strany.SHEPPARD, Si. Pharsalus 48 BC: Caesar and Pompey - Clash of the Titans. Oxford : Osprey Publishing, 2006. ISBN 978-1846030024. S. 56-59. Po bitke Pompeius v prestrojení ušiel do Egypta, kde bol na príkaz kráľa Ptolemaia XIII. okamžite po vylodení zavraždený.FULLER, J. F. C. Julius Caesar: Man, Soldier, and Tyrant. New Brunswick : Rutgers University Press, 1965. ISBN 978-0306804229. S. 226-227.
Predohra k bitke Po vypuknutí občianskej vojny a ovládnutí Itálie Caesarom sa ťažisko bojov presunulo na Balkán. V roku 48 pred Kr. sa Caesar preplavil cez Jadran a pokúsil sa obkľúčiť Pompeia pri Dyrrhachiu (dnešný Drač), kde však utrpel porážku a bol nútený ustúpiť do vnútrozemia.RAWSON, Elizabeth. Caesar's Civil War. In: The Cambridge Ancient History: The Last Age of the Roman Republic, 146–43 BC. Cambridge : Cambridge University Press, 1992. ISBN 978-0521256032. S. 424-433.
Caesar zamieril na východ do Tesálie, kde potreboval doplniť zásoby a spojiť sa s jednotkami svojho legáta Domitia Calvina, ktorému hrozil útok zo strany Metella Scipia prichádzajúceho zo Sýrie. Cestou dobyl a vyplienil mesto Gomfoi, ktoré sa mu odmietlo vzdať. Pompeius so svojím vojskom postupoval v pätách Caesarovi. K bitke ho dotlačili najmä jeho spojenci z radov senátorov, ktorí po úspechu pri Dyrrhachiu podľahli prehnanému optimizmu a obviňovali Pompeia, že vojnu úmyselne predlžuje, aby si udržal neobmedzené velenie.
Lokalizácia a dátum Podľa vtedajšieho rímskeho kalendára sa bitka odohrala 9. augusta 48 pred Kr., hoci podľa astronomického kalendára mohlo ísť o skorší termín (pravdepodobne jún).
Presné miesto bitky je predmetom dlhodobých vedeckých sporov, keďže primárne pramene, vrátane Caesara, sú v geografických detailoch strohé. Antickí autori ako Strabón či Eutropius situujú bojisko k mestu Palaepharsalus („Starý Farsalos“).MORGAN, John D. Palae-pharsalus – the Battle and the Town. In: The American Journal of Archaeology. Roč. 87, č. 1 (Január 1983). S. 23-54.
Existujú dve hlavné teórie o polohe bojiska: Južná teória: Tradične sa predpokladalo, že vojská stáli južne od rieky Enipeus, v bezprostrednej blízkosti dnešného mesta Farsala. Severná teória: Moderní historici (napr. F. L. Lucas, J. D. Morgan alebo Si Sheppard) sa prikláňajú k polohe severne od rieky Enipeus, v blízkosti pahorku pri obci Krini (niekdajšie Driskoli). Podľa tejto rekonštrukcie sa Pompeiov tábor nachádzal západne od Krini a Caesarov tábor približne šesť kilometrov smerom na juhovýchod.
Zaujímavosťou je, že oblasť Palaepharsalu sa v antických mýtoch niekedy stotožňovala s Phthiou, domovom bájneho hrdinu Achilla, pričom neďaleko sa nachádzalo Thetideion – chrám zasvätený jeho matke Thetis.
Názov bitky Hoci moderná historiografia ustálila názov bitka pri Farsale, antické pramene neboli jednotné. Sám Caesar ju vo svojich zápisoch nazýva stroho proelium in Thessaliā („bitka v Tesálii“). Marcus Tullius Cicero a neskorší historici používali adjektíva ako „farsalská bitka“ (Pharsalicum proelium). Významný básnik Lucanus vo svojom epose o občianskej vojne dôsledne používa názov Pharsalia, čo prevzali aj Tacitus či zhrnutia Líviových dejín.MORGAN, John D. Palae-pharsalus – the Battle and the Town. In: The American Journal of Archaeology. Roč. 87, č. 1 (Január 1983). S. 27. Naopak, autori ako Strabón či Frontinus bitku spájajú so spomínaným Starým Farsalom (Palaepharsalus).
Protistojace sily Presné počty vojakov sú predmetom diskusií, pretože antickí autori sa sústredili predovšetkým na rímskych legionárov (občanov) a pomocné zbory (neobčanov) často považovali za druhoradé.SHEPPARD, Si. Pharsalus 48 BC: Caesar and Pompey - Clash of the Titans. Oxford : Osprey Publishing, 2006. ISBN 978-1846030024. S. 60-61.
Caesarovo vojsko (Populári) Caesar mal k dispozícii približne 22 000 legionárov rozdelených do 80 kohort (8 légií). Jeho zbory boli po bojoch pri Dyrrhachiu a kvôli rýchlym presunom výrazne poddimenzované – niektoré légie mali len okolo tisíc mužov.GOLDSWORTHY, Adrian. Caesar: Life of a Colossus. New Haven : Yale University Press, 2006. ISBN 978-0300120486. S. 424-430. Caesar sa však spoliehal na ich mimoriadnu disciplínu a bojové skúsenosti. Jeho jazda bola slabá, tvorilo ju len asi 1 000 jazdcov (prevažne Galov a Germánov), doplnených o niekoľko tisíc gréckych ľahkoodencov z Dolopie a Akarnánie.
Pompeiove sily (Optimáti) Pompeius disponoval drvivou početnou prevahou. V radoch jeho ťažkej pechoty bojovalo približne 45 000 legionárov (hoci moderné odhady Brunta a Wylieho sa prikláňajú k číslu 38 000).BRUNT, P. A. Italian Manpower 225 B.C. – A.D. 14. Oxford : Clarendon Press, 1971. S. 692.
Jeho najväčšou výhodou bola jazda v počte 5 000 až 7 000 mužov a tisíce lukostrelcov a prakovníkov. Išlo o mimoriadne pestré, mnohojazyčné vojsko. Okrem rímskej jazdy tu boli galští a germánski jazdci, ale aj kontingenty z celého východného Stredomoria – Gréci, Tráci, Sýrčania, Feničania a Židia. Mnohým z týchto oddielov veleli ich vlastní lokálni králi a tetrarchovia, ktorí boli Pompeiovými osobnými klientmi.GREENHALGH, P. A. L. Pompey: The Republican Prince. London : Weidenfeld and Nicolson, 1981. ISBN 978-0297778813. S. 247-249.
Caesarove légie Základ Caesarovej armády tvorili skúsení veteráni z vojny v Galii, ktorí boli absolútne oddaní svojmu veliteľovi. Išlo o tieto jednotky: Legio VI: veteráni z Galie, známi pod menom Ferrata („Železná“). Legio VII: neskôr známa ako Claudia Pia Fidelis. Legio VIII: neskôr nazvaná Augusta. Legio IX: jedna z najskúsenejších, hoci po predchádzajúcich bojoch značne oslabená. Legio X: Caesarova najobľúbenejšia légia (neskôr Gemina). Legio XI: veteránsky zbor, neskôr známy ako Paterna. Legio XII: neskôr preslávená ako „Blesková“. Legio XIII: légia, s ktorou Caesar prekročil Rubikon.
Rozostavenie vojsk vľavo|náhľad|400px|Počiatočné rozostavenie vojsk pri Farsale. Obaja velitelia rozvinuli svoje légie v tradičnej formácii troch línií (triplex acies). Pravé krídlo Pompeia a ľavé krídlo Caesara sa opieralo o tok rieky Enipeus, ktorá poskytovala prirodzenú ochranu.
Pompeiove rozostavenie: Vzhľadom na ochranu riekou sústredil Pompeius takmer celú svoju jazdu (5 000 – 7 000 mužov), lukostrelcov a prakovníkov na svoje ľavé krídlo. Plánoval ním obísť Caesarovo pravé krídlo a napadnúť ho zozadu. Do stredu a na krídla pechoty umiestnil svoje najsilnejšie légie, pričom celú líniu (hlbokú nezvyčajných 10 radov) vystužil 2 000 veteránmi (evocati), ktorí mali povzbudzovať menej skúsených nováčikov.DELBRÜCK, Hans. History of the Art of War: Warfare in Antiquity. Lincoln : University of Nebraska Press, 1990. ISBN 978-0803291997. S. 538-540. Veleniu na krídlach zodpovedali Lentulus (vľavo), Metellus Scipio (stred) a Ahenobarbus (vpravo). Jazde velil Titus Labienus, niekdajší Caesarov pobočník.
Caesarova taktika: Caesar musel kvôli početnej nevýhode zúžiť svoje rady na hĺbku iba 6 mužov, aby sa dĺžkou línie vyrovnal Pompeiovcom. Ľavému krídlu (légie IX a VIII) velil Marcus Antonius, stredu (légie VI, XII, XI a XIII) Domitius Calvinus a pravému krídlu (légie VII a X) Publius Cornelius Sulla.
Caesar predvídal Pompeiov plán s jazdou, a preto urobil kľúčové opatrenie: zo svojej tretej línie vyčlenil niekoľko kohort a vytvoril z nich štvrtú líniu (približne 2 000 mužov) skrytú za svojím pravým krídlom. Týmto vojakom dal jasné inštrukcie: práve oni mali byť rozhodujúcim faktorom, ktorý zastaví nápor nepriateľskej jazdy. Svojim mužom v tretej línii prísne zakázal vyraziť do útoku bez jeho priameho povelu.
Priebeh bitky Medzi oboma armádami bola značná vzdialenosť. Pompeius, na radu Gaia Triaria, prikázal svojim mužom nevyraziť do útoku, ale čakať na mieste. Predpokladal, že Caesarovi legionári sa pri behu na dvojnásobnú vzdialenosť vyčerpajú a ich formácia sa rozpadne. Zároveň veril, že stojace vojsko lepšie odolá salvám oštepov (pilum).
Keď Caesar videl, že sa nepriateľ nehýbe, nariadil útok. Jeho veteráni vyrazili, ale v polovici dráhy si sami uvedomili vzdialenosť, zastavili sa, aby nabrali dych a sformovali rady, a až potom pokračovali v nápore. Keď sa línie zrazili, stred a pravé krídlo Pompeiovcov pevne držali pozície.
Rozhodujúci manéver V tom istom momente Titus Labienus vyslal do útoku mohutnú pompeiovskú jazdu na ľavom krídle. Podľa očakávania vytlačili Caesarovu slabšiu jazdu z poľa. Vtedy však Caesar odhalil svoju skrytú štvrtú líniu. Jeho vojaci dostali neobvyklý rozkaz: nehádzať oštepy, ale používať ich ako kopije a mieriť nimi priamo do tvárí nepriateľských jazdcov. Mladí šľachtici v pompeiovskej jazde, zaskočení touto brutalitou a disciplínou pechoty, spanikárili a dali sa na útek smerom k pahorkom.
Tým zostalo Pompeiove ľavé krídlo nekryté. Caesarova štvrtá línia ho obišla a začala napadať bok nepriateľskej pechoty. V tej chvíli Caesar nasadil do boja svoju doposiaľ čerstvú tretiu líniu – svojich najlepších veteránov. Tento koordinovaný útok z boku aj spredu zlomil odpor Pompeiovcov, ktorí sa začali hromadne sťahovať z bojiska.
Pád Pompeiovho tábora Keď Pompeius videl, ako sa jeho jazda aj légie rozpadajú, stratil odvahu a stiahol sa do svojho tábora. Tam odložil znaky svojej generálskej hodnosti, vzal rodinu a zlato a v prestrojení ušiel. Caesar nenechal nepriateľa vydýchnuť a povzbudil svojich mužov k útoku na nepriateľský tábor. Hoci ho sedem kohort pomocných zborov (Trákov) hrdinsky bránilo, tábor bol čoskoro dobytý.
Straty Údaje o stratách sa v prameňoch rozchádzajú. Caesar vo svojich zápisoch uvádza len 200 padlých vojakov a 30 centuriónov, zatiaľ čo straty optimátov odhadol na 15 000 mŕtvych a 24 000 zajatých. Historik Appianos uvádza realistickejšie čísla: približne 1 200 padlých na strane Caesara a 6 000 na strane Pompeia. Caesar po bitke vyzdvihol disciplínu svojich mužov a osobne vymenoval mnohých svojich centuriónov, ktorých odvaha rozhodla o víťazstve.
Dôsledky Pompeius, zdrvený porážkou, ušiel spolu so svojimi poradcami na ostrov Mytiléna a následne do Kilície, kde zvolal vojnovú radu.TEMPEST, Kathryn. Brutus: The Noble Conspirator. New Haven : Yale University Press, 2017. ISBN 978-0300180091. S. 62. Medzitým sa Cato Mladší a ďalší stúpenci v Dyrrhachiu pokúsili odovzdať velenie Cicerovi. Ten však ponuku odmietol a rozhodol sa pre návrat do Itálie.RAWSON, Elizabeth. Caesar's Civil War. In: The Cambridge Ancient History: The Last Age of the Roman Republic, 146–43 BC. Cambridge : Cambridge University Press, 1992. ISBN 978-0521256032. S. 433. Zvyšní optimáti sa preskupili na Korkyre a odtiaľ odplávali do Líbye.
Mnohí ďalší, medzi nimi aj Marcus Iunius Brutus, požiadali Caesara o milosť. Brutus prešiel cez močiare k Larise, kde ho Caesar vo svojom tábore prijal s nečakanou veľkorysosťou.TEMPEST, Kathryn. Brutus: The Noble Conspirator. New Haven : Yale University Press, 2006. S. 62-63. Pompeiove plány sa nakoniec upriamili na Egypt, ktorý mu v predošlom roku poskytol vojenskú pomoc.GOLDSWORTHY, Adrian. Caesar: Life of a Colossus. New Haven : Yale University Press, 2006. ISBN 978-0300120486. S. 431.