Zlyhanie Slovenského národného povstania v Bratislave boli udalosti v hlavnom meste Slovenskej republiky v posledných augustových a prvých septembrových dňoch 1944. Prezident Jozef Tiso súhlasil 28. augusta s príchodom nemeckých vojsk a poveril 29. augusta ministra obrany Ferdinanda Čatloša predniesť prejav v rozhlase oznamujúci nemecké obsadenie. Prvé ozbrojené strety s Nemcami v Žiline a Čatlošov prejav 1944 primäli Jána Goliana vyhlásením hesla „Začnite s vysťahovaním“ zahájiť v Banskej Bystrici povstanie. Vojenskí aj politickí odbojoví činitelia v Bratislave ostali situáciou zaskočení a neprejavili iniciatívu. Členovia SNR Gustáv Husák a Jozef Lettrich odišli pred polnocou 30. augusta do Banskej Bystrice. Naopak prezident Jozef Tiso a generál Augustín Malár rozhlasovými prejavmi večer 30. augusta zneistili povstalcov. Od 31. augusta prichádzali do mesta nemecké vojská. 1. septembra na nemecký nátlak prezident Tiso donútil ministra obrany Čatloša vydať rozkaz k odzbrojenie dovtedy nečinnej bratislavskej posádky a to bolo ešte v ten deň vykonané. Na povstalecké územie odišli len jednotlivci (vrátane Ferdinanda Čatloša). Bratislava ostala oporou režimu a nemeckej okupačnej moci.
Predohra Bratislava hrala dôležitú úlohu v povstaleckých plánoch ako Vojenského ústredia a Slovenskej národnej rady. Za veliteľa povstaleckej akcie bol pôvodne určený pplk. Dezider Kišš-Kalina. Napriek blízkosti nemeckého územia mala bratislavská posádka po vyhlásení povstania ovládnuť mesto, uväzniť prezidenta Tisa, vládu a exponentov režimu, vyhodiť do vzduchu mosty a po niekoľkých dňoch mala ustúpiť na povstalecké územie.
Zároveň minister obrany Ferdinand Čatloš vypracoval plán prevratu v podobe memoranda, ktoré chcel doručiť do Moskvy. Memorandum predpokladalo, že „v rozhodujúcom okamihu by slovenské vojenské vedenie urobilo štátny prevrat. Odstránili by sa neželateľné osoby z vedenia a zrušili by sa organizácie, ktoré boli režimom jednostranne vytvorené. Slovenská vojenská diktatúra by našla vo všetkých vrstvách porozumenie a podporu, čím by sa stav vecí hneď stabilizoval a poriadok udržal.“
Pre zámer doručenia memoranda získal Čatloš pilota majora Mikuláša Lisického a s nadviazaním kontaktu so Sovietmi sa obrátil na ilegálnu SNR. Tá za sprostredkovanie požadovala vyslanie svojich delegátov do Moskvy spolu s mjr. Lisickým. Po dvoch nevydarených pokusoch sa SNR rozhodla využiť túto príležitosť. 4. augusta 1944 z letiska Mokraď odštartovalo lietadlo Focke-Wulf Fw 58 s pilotom Lisickým a delegátom SNR K. Šmidkem a ďalším zástupcom Vojenského ústredia pplk. Mikulášom Ferjenčíkom. Hoci ešte v júli 1944 bol na území Slovenskej republiky pokoj, partizánske aktivity zahájené v auguste vyústili 11. augusta 1944 do vyhlásenia stanného práva na území republiky. Ani to však nesplnilo účel a partizánske aktivity sa stupňovali. 23. augusta došlo k protinemeckému prevratu v Rumunsku. Hrozilo nemecké obsadenie Slovenska.
Po tom, ako sa objavili správy o sústreďovaní nemeckých jednotiek v Petržalke a okolí, ktoré sledovala vojenská spravodajská služba stotníka Jána Staneka, na podnet Gustáva Husáka rokoval s Čatlošom guvernér Slovenskej národnej banky Imrich Karvaš a dohodli sa na vyhlásení cvičenia, o ktorom bol informovaný aj prezident Jozef Tiso. Posádka vyhlásila 24. augusta 1944 o 18. hod. pohotovosť a jednotky s ostrou muníciou obsadili od 20. hod. do 4. hod. severné a severovýchodné okraje mesta. Cvičenie vyvolalo znepokojenie nemeckých predstaviteľov; vyslanec Hans Elard Ludin večer navštívil Tisa spolu s ministrom vnútra Alexandrom Machom, pričom spravodajskí dôstojníci Vojtech Lisý a Ján Strapák predložili hlásenie o údajnom pohybe nemeckých vojsk, ktoré Ludin odmietol a vstup nemeckej armády na slovenské územie označil ako nepravdepodobný.
27. augusta došlo k partizánskym akciám v Ružomberku, Brezne, Martine. Z nacistických prominentov najmä Karl H. Frank, nemecký štátny minister v Čechách a na Morave, tvrdo presadzoval nemeckú intervenciu. Naproti tomu vyslanec Ludin nepokladal stav na Slovensku za taký mimoriadny, aby sa vojensky zakročovalo. Deň 27. augusta 1944 bol dňom nemeckého rozhodnutia. V nedeľu 27. augusta 1944 prijali na štábe skupiny armád Severná Ukrajina plán Kartoffelernteodzbrojenie slovenskej armády v oblasti operačného územia východného Slovenska.
Nervozita a bezradnosť sa začala zmocňovať ľudáckych vládnych činiteľov až v pondelok 28. augusta. Do Bratislavy totiž prichádzali všetkými kanálmi úradné hlásenia o posledných odbojových činoch. V pondelok ráno sa Ludin dozvedel o posledných udalostiach v Ružomberku a Martine. Vzápätí sa telefonicky spojil so Zahraničným úradom v Berlíne, s ktorým prekonzultoval ďalší postup a začal iniciatívne konať. Generál Hubicki predpoludním zašiel za prezidentom Tisom s tým, že sa nemecká strana už nemôže nečinne prizerať. Pod tlakom argumentov generála Hubického a vzhľadom na novovytvorenú situáciu prezident Tiso vyjadril súhlas s nemeckým zásahom. Popoludní 28. augusta sa dostavil k prezidentovi Tisovi vyslanec Ludin a oficiálne mu predložil návrh na nasadenie nemeckých vojsk proti partizánom na Slovensku. Tiso tento návrh prijal.
28. augusta sa vydal do „terénu“ minister vnútra Alexander Mach, ku ktorému sa pripojil generál Turanec a v Žiline boli svedkami partizánskych aktivít (partizáni na Strečne prepadli kolónu 4 nákladných áut so 45 mužmi). Mach a Turanec sa po návrate do Bratislavy odobrali do prezidentského paláca, kde Turanec osobne prevzal od prezidenta Tisa funkciu hlavného veliteľa slovenskej armády. Slovenská vláda na svojom večernom zasadnutí 28. augusta 1944 „povstaním uctila pamiatku partizánskymi zločinmi padlých vojakov a občanov, medzi nimi osobitne spomenula, vyzdvihnúc jeho zásluhy, poslanca Františka Slameňa“. Po prerokovaní situácie sa vláda uzniesla na tzv. bezpečnostných opatreniach. Podľa prijatých bezpečnostných opatrení sa na celom území Slovenska sprísnila záverečná hodina, zakazovalo sa zhromažďovanie obyvateľstva, cestovanie autami, nariaďovala sa vlaková kontrola, zakazovalo sa trampovanie a chodenie či zdržiavanie sa v lesoch (v čase, keď boli v lesoch stovky partizánov).
V čase, keď už naplno bežali dramatické udalosti a keď už bolo rozhodnuté, že sa okupácia Slovenska začne v utorok 29. augusta, nepodnikli v Bratislave žijúci členovia SNR zodpovedajúce kroky, iba čakali na výsledok rokovania delegácie SNR v Sovietskom zväze.
Vypuknutie povstania 29. august Jedným z prvých opatrení gen. Turanca v novej funkcii bolo nariadenie presunu Veliteľstva pozemného vojska z neistej Banskej Bystrice do bezpečnejšieho Trenčína, čo sa malo stať už 1. septembra 1944. Zároveň sa osobne letecky vydal ráno 29. augusta z Trenčianskych Biskupíc na Veliteľstvo pozemného vojska do Banskej Bystrice, keďže do posledných chvíľ nevedel, že sa tam nachádza centrum konšpirácie. Na letisku Tri Duby Turanec presadol do osobného auta, no okolo deviatej auto zastavila nedaleko letiska skupina ozbrojených vojakov. Npor. Hanus na rozkaz pplk. Goliana generála Turanca zatkol a kvôli utajeniu ho previezol na základňu Jegorovovej brigády na Prašivú.
V Žiline medzitým vypukli prvé prestrelky s prichádzajúcimi nemeckými oddielmi. V prezidentskom paláci sa zišli členovia vlády a ďalší prominenti ľudáckeho režimu. Nechýbal ani nemecký vyslanec Ludin a ďalší nacistickí činitelia a dostavil sa aj Čatloš (odvolaný z Motešíc, kde bol za rodinou, Tisovým telefonátom). Tam Tiso uložil Čatlošovi úlohu, ktorá bola vopred dohodnutá s Ludinomaby vyvrátil chýry o svojej spolupráci s odbojom, mal sa Čatloš od odboja verejným prejavom dištancovať a mal oznámiť príchod nemeckých vojsk. Prejav zoštylizoval Tido J. Gašpar. Čatloš súhlasil s konceptom prejavu a odišiel autom do budovy rozhlasu. Sprevádzal ho Tido J. Gašpar, šéf Úradu propagandy. O 19. hodine vo večerných správach Slovenského rozhlasu ohlásili, že prehovorí generál Čatloš, minister národnej obrany. Časť poslucháčov očakávalo, že Čatloš ako generál sa nezmieri s nemeckou okupáciou a odzbrojením slovenskej armády. Pri rozhlasových prijímačoch boli aj odbojoví dôstojníci, lebo Golian v rozkazoch veliteľstva pozemného vojska nariadil nepretržité počúvanie rádia. V rozhlase malo vysielať dohovorené heslo na začatie povstania, ale namiesto povstaleckého hesla odzneli z Čatlošových úst slová: „Partizáni sú najväčší nepriatelia slobodného a pokojného Slovenska. Kto by s nimi držal, je zradcom svojho rodu i svojej otčiny, ničí všetko, čo je spojené so slovenskou slobodou. Pomocou nemeckej armády ide každý statočný Slovák hrdinsky proti nim, aby sme sa partizánskej pliagy navždy zbavili a čestne i v sláve zachovali si našu slobodu a náš slovenský štát.“ Zároveň Čatloš oznámil, že nemecké vojská prichádzajú obsadzovať Slovensko a nastoliť „poriadok“ na jeho území. Čatlošov prejav vyvolal chaos a váhanie. Organizátorom povstania zároveň bolo jasné, že nadišiel čas vydať výzvu do povstania.
Neúspech povstaleckej akcie v Bratislave predstavoval vyvrcholenie dlhodobejších nedostatkov v organizácii domáceho odboja. Hoci sa o význame hlavného mesta pre pripravované Slovenské národné povstanie často diskutovalo, praktické kroky smerujúce k jeho zapojeniu zostali obmedzené. Karol Šmidke v Moskve zdôrazňoval, že cieľom Slovenskej národnej rady bolo zabezpečiť vládu v Bratislave v prípade prevratu, aby sa nedostala do rúk Nemcov a nemohla byť zneužitá proti povstalcom. Tento zámer však nebol v praxi realizovaný. Na jednej strane sa prejavila nedostatočná akcieschopnosť časti predstaviteľov odboja vrátane členov ilegálnej SNR, na druhej strane rozhodnosť a aktivita predstaviteľov režimu Jozefa Tisu a nacistických zložiek. Po rozhlasovom prejave ministra obrany Ferdinanda Čatloša sa nádeje, že sa Bratislava stane aspoň dočasne povstaleckým mestom, rýchlo rozplynuli.
Vo večerných hodinách 29. augusta 1944 sa na posádkovom veliteľstve v Bratislave stretla skupina dôstojníkov, medzi nimi Dezider Kišš-Kalina, Štefan Murgaš a Ján Kovačovič. Murgaš sa práve vrátil z Banskej Bystrice. Po vypočutí Čatlošovho prejavu bol prekvapený, pretože mal informácie, že Čatloš je do príprav povstania zapojený. V rozrušenej atmosfére začal Kišš-Kalina otvorene hovoriť o plánovanom povstaní. Uviedol, že pôvodne bol poverený jeho prípravou v Bratislave, no posádkovým veliteľom by sa mal stať major Kovačovič. Ten už o podobnom poverení počul aj od Viliama Talského a ďalších dôstojníkov.
Prítomní dôstojníci nemali presné informácie o situácii v Banskej Bystrici. Stretnutie sa skončilo bez prijatia konkrétnych rozhodnutí, čím sa premárnila možnosť premeniť diskusiu na konkrétnu akciu. Povstalecké heslo „Začnite s vysťahovaním“, ktoré vydalo vojenské ústredie, sa v Bratislave pravdepodobne neprevzalo. Isté je, že v noci z 29. na 30. augusta 1944 sa povstanie v Bratislave nezačalo a ani nebol podniknutý pokus o jeho začatie.
Kišš-Kalina sa rozhodol opustiť Bratislavu a koordinovať nástup západoslovenských posádok do povstania podľa Golianovho poverenia. Pred odchodom sa stretol s viacerými politickými predstaviteľmi odboja. Navštívil napríklad Jozef Lettricha, ktorý uviedol, že ešte nenastal vhodný čas na povstanie a že pripravovaných 5 000 mužov nie je k dispozícii. Večer ho navštívil aj Gustáv Husák, ktorý situáciu taktiež považoval za predčasnú. Kišš-Kalina pritom nevedel, že vojenské ústredie už vydalo signál na začatie povstania. Rovnako o tom nevedeli ani Husák a Lettrich a vyčkávali. Napriek pochybnostiam však Čatlošov prejav naznačoval začiatok nemeckej okupácie Slovenska, čo si Golian a jeho spolupracovníci v Banskej Bystrici uvedomili a začali realizovať tzv. defenzívny variant povstania.
Okolo 23. hodiny 29. augusta sa Kišš-Kalina ešte rozlúčil s univerzitným profesorom Karlom Kochom, významným členom odbojovej skupiny Justícia. Následne odcestoval autom do Trnavy spolu so stotníkom Jozefom Tvaroškom a Oldřichom Seilerom.