Proces proti vlastizradným biskupom Vojtaššákovi, Buzalkovi, Gojdičovi 10.15. januára 1951 pred senátom Krajského súdu v Bratislave bol rozsahom príprav, propagandistickým využitím a dosahom na spoločnosť jedným z najväčších vykonštruovaných politických procesov v Československu a vôbec v krajinách bývalého sovietskeho bloku. Iba v tomto procese v bývalom sovietskom bloku boli odsúdení naraz traja biskupi. Proces patrí do skupiny tzv. cirkevných procesov komunistického režimu proti katolíckej cirkvi, kam patrili aj procesy s chorvátskym arcibiskupom Alojzije Stepinacom, maďarským arcibiskupom a kardinálom Józsefom Mindszentym, českým biskupom Stanislavom Zelom, poľským biskupom Czesławom Kaczmarekom, ukrajinským arcibiskupom Josifom Slipým a bulharským biskupom Eugenom Bossilkovom. Katolícka cirkev bola jedným z hlavných cieľov represií komunistického režimu z politických a ideologických dôvodov. Súd s biskupmi mal zlomiť autoritu episkopátu a v konečnom dôsledku paralyzovať vplyv Svätej stolice, považovanej za „agentúru imperializmu“ a nepriateľské centrum, na veriacich. Ján Vojtaššák bol odsúdený k trestu odňatia slobody vo výške 24 rokov, Michal Buzalka a Pavol Gojdič boli odsúdení na doživotie.
Predohra Povojnová retribúcia Diecézny biskup spišskej diecézy Ján Vojtaššák bol ako člen Štátnej rady Slovenskej republiky prvýkrát zatknutý už 5. mája 1945 v rámci retribučných konaní pre svoje angažovanie sa v politike počas vojny. Bol väznený do 8. septembra v Bratislave, kedy bol prepustený na zásah Jozefa Lettricha, predsedu Demokratickej strany, výmenou za politickú podporu cirkvi pre Demokratickú stranu. Žiadosť česko-slovenskej vlády, aby bol Ján Vojtaššák pozbavený úradu diecézneho biskupa, Svätá stolica zamietla. V roku 1947 Vojtaššák, ktorý sa za vojny arizáciou zmocnil kúpeľov v Baldovciach, majetku rasovo prenasledovaného Ing. Ladislava Frieda, prostredníctvom svojho advokáta Dr. Obtuloviča protestoval proti reštitúcii tohto majetku.
Po Februárovom prevrate Cieľom cirkevnej politiky komunistického režimu po februárovom prevrate bolo bezpodmienečné podriadenie všetkých existujúcich cirkví. V rámci tohto plánu mali cirkvi prerušiť kontakty so svojimi centrami, ktoré väčšinou sídlili v západnom svete. Podriadením cirkví štátnej kontrole sa mal výrazne oslabiť vplyv náboženstva na slovenskú spoločnosť. Nástrojom na podriadenie cirkví sa stali perzekúcie cirkevných predstaviteľov a veriacich.
Najrozsiahlejšie perzekúcie zasiahli najpočetnejšia katolícku cirkev. Tá po februárovom prevrate odmietla vydať vyhlásenie k politickej situácii a zaujala zdržanlivé stanovisko deklarujúce nadstraníckosť. Stratégiou komunistov voči katolíckej cirkvi sa stalo odpútanie cirkvi od Vatikánu a pretransformovanie na národnú cirkev. Prvý zásah smeroval proti reholiam. Začiatkom roka 1950 bola naplánovaná akcia „K“ (Kláštory) na zrušenie všetkých mužských rádov a internáciu ich príslušníkov. Zámienkou na násilný zásah proti reholiam bol monsterproces s predstaviteľmi jednotlivých rádov, ktorý mal pripraviť verejnú mienku a ospravedlniť akciu „K“. Proces sa 31. marca až 5. apríla 1950 pred senátom Štátneho súdu v Prahe. Obvinenými bolo desať rehoľníkov na čele s opátom premonštrátov v Novej Říši Augustínom A. Machalkom. Jediný Slovák v procese, gréckokatolícky redemptorista Ján Mastiliak, za údajnú velezradu a vyzvedačstvo dostal doživotný rozsudok. Ostatní spoluobvinení boli odsúdení na tresty v celkovej výške 132 rokov väzenia. Proces naplnil očakávania, pretože „odhalil“, že kláštory sú strediskami protištátnej činnosti, špionáže a vlastizrady, a preto musia eliminované. Proces prispel k bezproblémovému priebehu akcie „K“ v noci z 13. na 14. apríla 1950. Nasledovala akcia „R“ v dňoch 28.31. augusta 1950 proti ženským reholiam.
Hlavným útokom proti katolíckej cirkvi boli procesy s biskupmi paralelne v českých zemiach a na Slovensku. Procesy mali zlomiť autoritu episkopátu ako celku a paralyzovať vplyv Svätej stolice považovanej za „agentúru imperializmu“. V slovenskom procese sa mala taktiež odsúdiť tradícia slovenského ľudáctva a myšlienka slovenskej štátnosti. Pražský proces so skupinou „Dr. Stanislav Zela a spol.“ sa konal v dňoch 25. novembra až 2. decembra 1950 v Prahe.
Zo slovenských biskupov bol ako prvý internovaný v rámci akcie „P“ (pravoslavizácie, ktorá v apríli 1950 viedla k likvidácii gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku) gréckokatolícky biskup Pavol Gojdič a neskôr jeho svätiaci biskup Vasiľ Hopko. V júli 1950 bol zatknutý pomocný trnavský biskup Michal Buzalka a v septembri aj sídelný spišský biskup Ján Vojtaššák. Biskupi boli vyšetrovaní v pražskej väznici Ruzyň a podrobení zo strany vyšetrovateľov ŠtB psychickému a fyzickému týraniu. Nezákonné postupy pri vyšetrovaní boli použité aj pri „príprave“ svedkov procesu. Zápisnica z porady cirkevnej koordinačnej komisie pre prípravu procesov s katolíckymi biskupmi zo dňa 14. novembra 1950 konštatuje: „Uhřín je dobrý; Obtulovič vypovídá celkem dobře až na to, že je příliš mazaný a kroutí se z formulací; Bářová vypovídá velmi dobře a bude u soudu dobře působit; Bača bude velmi dobrý; Irha – stejná situace; Buranyč – dost dobrý;Hučko – totéž; stále rozšiřuje svou výpověď; Mastilák úplně popíra, že by něco věděl o Gojdičovi, je ho však možno použít na Hučko; usneseno, že nebude veden jako svědek; Turkiňák bude dobrý; Tomanócy – postoj k šetření je negativní a nepodařilo se ho ještě rozbít, se vší pravděpodobností se však podaří ho zpracovat; Kempný zatím vypadá dost zle, ale snad se podaří ho zpracovat; Ursíny zapírá, ale Gojdič k němu vypovídá dost dobře. Ursíny patrně nebude moci být použit; Havrila – podaří se s největší pravděpodobností ho zpracovat; Maxoň bude teprve dnes přivezen a vyslechnut.“.
Proces 2. januára 1950 sformalizoval štátny viceprokurátor Ján Feješ obžalobu, podľa ktorej:
Obžalovaní biskupi boli 4. januára prevezení z Prahy do Bratislavy. V ten deň zároveň štátny prokurátor B. Ziegler zaslal námestníkovi ministra spravodlivosti K. Klosovi prípis s návrhom trestov: Ján Vojtaššák 25 (20 rokov) odňatia slobody Michal Buzalka trest smrti (doživotie) Pavol Gojdič trest smrti (doživotie) Prípis obsahoval konštatovanie „Uvádím dvě eventuality (druhá v závorce) pro případ, že by z politických důvodů trest smrti u obviněných Buzalky a Gojdiče byl neúnosný.“
8. januára sa konala záverečná z porád venovaných príprave procesu za účasti Viktoryho, Klosa, Holdoša, Friša, Moučky, Průšu, Trattnerovej, Wintera, Čížka, Pošvica, Opavského, Belánskeho, Richtera, Bedrnu, Neulsa, Kopeckého, Feješa a Zieglera, na ktorej sa prešiel a sfinalizoval definitívny scenár procesu vrátane rozhlasového vysielania (filmový záznam však nemal vzniknúť a nemalo byť povolené ani fotografovanie) a vydania dokumentu o procese, ktorý bude pripravený aj v ruskom, francúzskom, anglickom a nemeckom preklade.
Organizácia účastníkov z radov verejnosti bola prejednaná v predstihu už 14. decembra 1950 v Prahe na zasadnutí politickej komisie o príprave slovenského procesu s katolíckymi biskupmi. 50 miest bolo vyhradených pre stálych účastníkov procesu (stranícki funkcionári, zástupcovia bezpečnosti, Povereníctva spravodlivosti, vlastenecká kňazi, atď.) a na jednotlivé dni pojednávania bolo vyhradených 35 miest pre organizácie (vlasteneckí kňazi, okresní cirkevní tajomníci, zástupcovia právnickej fakulty) a 80 miest pre zástupcov krajov.
Pojednávanie Hlavné pojednávanie prebehlo v Bratislave v dňoch 10.15. januára 1951. Predsedom senátu bol Karol Bedrna, sudcami z povolania Pavol Korbuly a Václav Hamák, sudcami z ľudu Matej Župančič a Štefan Borš, náhradnými sudcami Dr. Jozef Buzna, z povolania, Ján Andel, z ľudu. Zapisovateľkou bola Dr. Anna Pojezná. Prokurátorom v procese bol Dr. Ján Feješ. Obvinení mali obhajcov ex offo, Jána Vojtaššáka zastupoval Dr. Štefan Král, Michala Buzalku Dr. Vojtech Rampášek, Pavla Gojdiča Dr. Ivan Ottlyk.
Vypočúvanie obžalovaných náhľad|vpravo|Ján Vojtaššák Pojednávanie bolo zahájené vypočúvaním Jána Vojtaššáka. Počas výsluchu sa riešili nasledovné záležitosti: sám Vojtaššák za fašistického režimu zastával funkciu v Štátnej rade a nabádal kňazov k politickej činnosti, za ľudovej demokracie bol angažovaniu sa kňazov v politike, Vojtaššákova účasť na protižidovských krokoch Štátnej rady, arizácia kúpeľov v Baldovciach, majetku rasovo prenasledovaného Ing. Ladislava Frieda, spišským biskupom Jánom Vojtaššákom, pričom menovaný prostredníctvom svojho advokáta Dr. Obtuloviča protestoval v roku 1947 proti reštitúcii tohto majetku. zaistenie Jána Vojtaššáka ako člena Štátnej rady Slovenskej republiky pre trestný čin kolaborácie podľa §3 retribučného nariadenia SNR č. 33/1945 v máji 1945 a jeho prepustenie po intervencii predsedu Demokratickej strany Jozefa Lettricha, na základe ktorej bol Vojtaššák prepustený z väzby a nebol súdený výmenou za politickú podporu cirkvi pre Demokratickú stranu, špionážne aktivity Vojtaššáka, Vojtaššákove výzvy proti Trati mládeže a proti nedeľným „národným (pracovným) smenám“, ktoré prokurátor kládol do protikladu k biskupským výzvam počas vojny, aby sa veriaci účastnili v nedeľu na nemeckých na opevňovacích prácach, odmietanie prorežimej Katolíckej akcie vedúce k vzburám veriacich na Orave a Spiši, vyhodenie robotníka Valenta Gaduša zo zamestnania, lebo žiadal zvýšiť plat a celkovo polonevoľnícke postavenie sluhov a zamestnancov Spišskej diecézy, Hlinkov list z roku 1921, kedy tento v čase hrozby reštaurácie Habsburgovcov chcel majetok, alebo odísť do opozície, menovanie ilegálnych biskupov, Vojtaššákov pokyn kňazovi z Matiašoviec, aby nahlásil partizánov v obci nemeckej jednotke, hoci tým mohol spôsobiť vypálenie obce.
náhľad|vpravo|Michal Buzalka Výsluchy pokračovali vypočúvaním Michala Buzalku a týkali sa nasledovných otázok: Michal Buzalka pôsobil ako vojenský vikár, schvaľoval Hlinkovu a nemeckú politiku, špionážna činnosť Buzalku proti Sovietskemu zväzu v prospech Vatikánu a úloha jezuitu Jána Kellnera, Buzalka dal Gestapu povolenie vykonať uňho domovskú prehliadku a u jeho domovníčky bola zaistená ukrývajúca sa istá pani Kepichová, ktorá bola odvlečená do koncentračného tábora a zavraždená, angažovanie sa cirkvi v prospech Demokratickej strany a boj kňazov proti poprave Jozefa Tisa, kňazi skladali sľub vernosti ľudovodemokratickej republike s výhradami, ale fašistickému režimu bez výhrad, špionážne aktivity v prospech emigrácie, Vatikánu, pričom bola citovaná správa vatikánskeho rozhlasu z 30. novembra 1950, že na Slovensku bol umŕtvený cirkevný život, zavreté kostoly a Michal Buzalka údajne vo väzení zomrel,
náhľad|vpravo|Pavol Petro Gojdič Ako posledný bol vypočúvaný Pavol Gojdič, počas výsluchu sa riešili: snahy Vatikánu dostať Ukrajinu pod svoju cirkevnú správu. údajná Gojdičova spolupráca s Ukrajinskou povstaleckou armádou na programe „Veľkej Ukrajiny“ siahajúcej až po Poprad, falšovanie matrík kňazmi za účelom vystavovania falošných dokladov pre banderovcov prichádzajúcich na územie republiky, vina za banderovské zločiny (spomína sa proces s Ivanom Kliszom), vyčíňanie banderovcov na východnom Slovensku, ako aj banderovské vraždy 24. júna 1947 v Blatnici, je pripisovaná Gojdičovi, Pavol Gojdič za podporu Demokratickej strany vo voľbách roku 1946 od ministra Pietora osobné auto a povereník Styk mu poukázal 250 000 Kčs, biskupská konferencia v Trnave v auguste 1949 exkomunikovala signatárov Katolíckej akcie. Cirkev ale neexkomunikovala kapitalistov a fašistov, špionáž prostredníctvom organizácie Americká charita, zneužívanie finančných zbierok a súm zo zahraničia na podporu banderovcov a kňazov pôsobiacich proti republike, Gojdičova žiadosť Svätej stolici vysvätiť jedného alebo dvoch tajných biskupov, ktorí by pokračovali v činnosti po Gojdičovom zatknutí.
Svedkovia